Denník N

Peter Kalmus zničil Biľakov pamätník: Boľševikom v živote never

Biľakov pomník tu nesmie byť, nabudúce budeme možno ešte radikálnejší, tvrdí výtvarník.

Aké prostredie vás formovalo?

Otec pochádzal z nemeckej židovskej rodiny. Na Slovensko sa dostal, keď s rodičmi utekal pred Hitlerom. Mali vtedy kontakty na známu rodinu Winterovcov, ktorá vybudovala piešťanské kúpele, a práve tá im po Hitlerovom obsadení Rakúska pomohla. Na Slovensku si potom našiel manželku, moju mamu.

Ľudia vás vnímajú nielen ako výtvarníka, ale aj ako rebela. Bol taký aj otec?

Nie, skôr bol racionálnym vedcom. Hoci však prežil holokaust aj vojnový slovenský štát, ihneď pochopil, že boľševický režim je rovnako neprijateľný ako fašistický.

Komunisti Nemcov považovali za nepriateľov, otcovi dokonca odmietli vydať vysokoškolský diplom, kým sa nevzdá nemeckého občianstva. Urobil to ako jediný kompromis, do strany však odmietol vstúpiť.

Keď som mal päť rokov, naši sa rozviedli. Rolu v tom zohralo aj otcovo nekonečné odmietanie prispôsobiť sa režimu. Radšej pracoval ako kurič a traktorista. V detstve som ho preto nezažil, znovu sme sa stretli, až keď som mal pätnásť rokov.

Bol práve august 1968, teda čas uvoľnenia, hippies, beatnikov, bigbítovej hudby. V tejto úžasnej atmosfére sme sa stali najlepšími priateľmi.

V čom vás ovplyvnil?

Učil ma šoférovať, fajčiť, ako sa správať k dievčatám, miloval Beatles a Rolling Stones. Medzi nami panovala totálna symbióza. Raz ráno však vstúpil zo spálne do kuchyne, kde som spával, a v šoku mi vravel, že sa začala vojna, lebo prišli ruskí okupanti.

Okupácia teda brutálne narušila moju eufóriu z tých čias, umocnenú slnečnými Piešťanmi, skvelým vzťahom s otcom a poslednými prázdninami po základnej škole.

Ako ste reagovali?

Boli sme tínedžeri, takže sme po meste lepili plagáty a písali nápisy. Babka mala drevený plot a na ten som napísal – Dubček, Svoboda, to je naša sloboda.

Otec si ma však zavolal, objal ma a povedal, že to je síce fantastické, ale boľševikom nikdy v živote nemám veriť. Teda ani Dubčekovi a Svobodovi. O komunistoch totiž vedel viac ako ja, na vlastnej koži zažil 50. roky.

Tí dvaja najskôr pre mnohých vyzerali nádejne.

Lenže už o pár dní sa otcove slová naplnili – obaja aj s Černíkom v Moskve podpísali protokoly. Odmietol to len Kriegel. Na otcove tvrdenia došlo aj o rok neskôr, keď Svoboda, Černík aj Dubček podpísali nechutný obuškový zákon.

Boli ste pri vzniku Občianskeho fóra v Košiciach po revolúcii v roku 1989, takže návratu Dubčeka do veľkej politiky ste sa zrejme netešili.

Nie, ale to ani z iných. Dnes sa tu každý čuduje, čo vystrája Čarnogurský, pritom už v decembri 1990 na mítingu z balkóna vedeckej knižnice pred snáď 40-tisíc ľuďmi z ničoho nič začal obhajovať komunistu Milana Čiča.

V údive a šoku som sa ho pýtal, čo to má znamenať. Vážne mi odpovedal, že nepozná čistejšieho a slušnejšieho katolíka ako Čič. Garantoval nám, že urobí všetko preto, aby sa ten človek stal predsedom vlády. Už na začiatku revolúcie nás teda čakali šoky a zdesenia.

Peter Kalmus sa snaží dostať na odhaľovanie sochy Svätopluka v areáli Bratislavského hradu 6. júna 2010. Výtvarníci protestovali proti umiestneniu sochy od dvorného komunistického sochára Jána Kulicha. Foto: TASR

Predtým ste boli súčasťou undergroundu. Čo na to ŠtB?

Tá sa o mňa zaujímala z viacerých dôvodov. Keď otec zistil, čo sa tu chystá po okupácii, v roku 1969 sa vrátil do Nemecka, kde dodnes žije v plnom zdraví. Po vojne sa síce vrátiť nechcel, lebo ako Žid tú krajinu nenávidel, ale hneď ako pochopil, čo sa tu bude diať, radšej odišiel.

Ako zločinca ho potom za emigráciu odsúdili na 18 mesiacov nepodmienečne. Posielal mi sem však marky a západné platne, takže s ŠtB vznikli automaticky problémy. Vtedy mi aj bolo naznačené, že sa nemám zaujímať o štúdium s umeleckým zameraním, ale len o technické odbory.

Ďalším dôvodom, prečo sa okolo mňa motali tajní, boli moje kontakty s pražským undergroundom, trebárs s Magorom Jirousom. Naše postoje napriek tomu boli úplne jasné – žiadna kolaborácia s režimom a prirodzené správanie – názorovo, obliekaním aj úpravou zovňajšku.

Chodili ste za socializmu voliť?

Ani raz. A ani raz som nebol na nejakom prvomájovom či lampiónovom sprievode.

Desaťročia s boľševikom sa teda dali vydržať bez jediného kompromisu so svedomím?

Na žiadny väčší kompromis si nespomínam. Dokonca v roku 1975, keď bolo nejaké výročie a do Košíc mal prísť aj Biľak, v centre urobili gýčovú výzdobu so zástavami a vitrínkami, v ktorých boli prezentovaní najväčší boľševici nášho kraja.

O polnoci sme to s kamarátmi všetko rozkopali, zdemolovali, podpálili a nahádzali do fontány. Našťastie nás nechytili, lebo by to znamenalo roky kriminálu.

Boli tu disidenti, sivá zóna aj kolaboranti s režimom. Čo v človeku rozhodne, že sa zachová inak ako väčšina?

Asi je to psychologická danosť, talent nebáť sa. Mnohí totiž, na rozdiel odo mňa, strávili roky vo väzení. Zrejme to súvisí aj s IQ – v pásme geniality ho majú možno dve či tri percentá ľudí, ďalší ho majú nadpriemerné, ale až 65 percent ľudí je priemer až podpriemer. Tí už nad istými vecami nerozmýšľajú, žijú zo dňa na deň a chcú mať najmä pokoj.

Odvaha postaviť sa na odpor súvisí s IQ?

Myslím si, že áno, ale to je skôr otázka na psychológa. Okupáciu v roku 1968 odsúdili milióny ľudí. Už o pár mesiacov však tie isté milióny akceptovali normalizáciu a účasťou na prvomájových sprievodoch dávali najavo, že im neprekáža.

Väčšine vôbec neprekážalo, že kým dovtedy boli povinným čítaním v škole mená ako Pasternak, Solženicyn, Tatarka, Mňačko, o rok už tí istí učitelia vysvetľovali, akí to boli zradcovia, a stránky o nich sme museli vytrhávať z kníh.

Keď ste teda v roku 1968 o tých menách nič nevedeli, v škole ste dostali päťku, a keď ste o nich o rok nato niečo vedeli, dostali ste päť rokov.

Foto: TASR

Vaša depresia z režimu začiatkom roka 1980 vyvrcholila pokusom o samovraždu. Požili ste päťnásobok smrteľnej dávky sedatív. Aj to ste však urobili ako umelec – zdokumentovali ste to a s kamarátom sa dohodli, že ak umriete, váš úmrtný list aj so sériou objektov čiernych kociek s nápisom má zaslať na mailartovú výstavu do Španielska.

Tým životným štýlom som už bol vážne vyčerpaný. Stále som musel striedať zamestnania, lebo kto tri mesiace nikde nepracoval, skončil na kriminálke ako príživník. Ak som prácu zmenil viackrát, vyhrážali sa mi zase paragrafom o fluktuácii.

Po Charte 77 navyše väčšina mojich priateľov buď emigrovala, alebo bola nútená opustiť republiku, lebo ŠtB im dala na výber – väzenie či odchod z krajiny. Eštebáci navyše používali aj psychologickú stratégiu, ktorou rozkladali dlhoročné priateľstvá, takže človek sa zrazu neraz cítil sám.

Ako to dosahovali?

Predvolávali si nás a rozprávali nám, ako môžeme veriť tomu a tomu, keď on o nás hovorí také a také veci. Jednoducho si vymýšľali, aby nás rozhádali. Prišla teda na mňa totálna skepsa a depresia.

K tomu sa pridal tlak blízkeho okolia či kolegov v zamestnaní, ktorí nechápali moje postoje. Vyústilo to až do môjho radikálneho pokusu, ale, chvalabohu, nevyšiel. Potom som sa zoznámil s ľuďmi, ktorí boli hlboko veriaci a pomohli mi, napríklad Dano Pastirčák. Tak som vlastne našiel cestu, ako podľa svojho svedomia prežiť aj v tom odpornom systéme.

Nechutný vklad ŠtB teda nebol len v odpočúvaní, prenasledovaní, mlátení a psychickom terore pri výsluchoch, ale aj v sofistikovanom rozbíjaní medziľudských vzťahov?

Áno. Pridám jeden konkrétny príklad – bez zábran som vtedy chodil na americkú ambasádu do Prahy a nosil odtiaľ časopis, ktorý bol prevažne o kultúre. Ani vo sne mi nenapadlo, že českí zamestnanci ambasády sú tiež eštebáci.

Časopis som dával aj švagrovi architektovi, lebo tam boli boli fantastické reportáže o tamojšej architektúre. Zrazu ma zavolali na ŠtB a pýtali sa, či viem, že ma švagor udal.

Niekto mu totiž ten časopis našiel v robote a on kolegovi, o ktorom netušil, že je tiež eštebák, pravdivo a v dobrom povedal, že ho má odo mňa. Nikoho teda neudal, eštebáci nás len chceli rozoštvať. Veľká časť ich činnosti stála práve na rozosievaní nedôvery.

Neuvažovali ste o emigrácii?

V roku 1976, keď začali zatvárať mojich priateľov a nastali tvrdé perzekúcie, som dostal vycestovaciu doložku do krajín Beneluxu. Nemal som telefón na otca, tak som mu z Amsterdamu poslal pohľadnicu, že vtedy a vtedy na tom a tom mieste ho budem čakať. Keby prišiel, ostal by som vonku.

Ako vám neskôr vysvetlil, že neprišiel?

Vraj mal isté problémy, jeho druhá manželka bola vážne chorá. Nemal vtedy energiu ani čas venovať sa práve mne, vrátil som sa teda domov.

Začiatkom 80. rokov ste už vystavovali v Španielsku, Kanade, Japonsku, Argentíne. Ako sa to podarilo?

Šlo o druh umenia, ktorý sa volal mailart. Podmienkou bolo, že svoje diela pošlete klasickou poštou. Paradoxne po tom, čo som sa pokúsil siahnuť si na život, akoby som nabral odvahu a úplne sa zbavil strachu. Zrazu som sa nemal čoho báť.

Na jednom výsluchu som dokonca eštebákom hovoril, že ma pokojne môžu aj zabiť, lebo som si to vyskúšal aj sám a strach z toho už nemám. Aj preto som cez priateľa, ktorého neskôr vyhostili z krajiny, natvrdo začal obosielať rôzne výstavy vo svete.

V roku 1981 to bola trebárs výstava na počesť Johna Lennona, garantkou bola Yoko Ono. Urobil som pre ňu niečo podobné, ako už predtým v Košiciach, kde som v centre umiestnil mramorový pomník na pamiatku Lennona. Samozrejme, výsledkom bolo zatknutie a vypočúvanie. Celú dokumentáciu z vypočúvania vrátane fotografií som však tiež bez obáv poslal na spomínanú výstavu.

Nemali ste problém so zásielkami na pošte? Videli, že to ide na Západ.

Väčšinou som ich posielal z Budapešti, tam to bolo voľnejšie.

Ako výtvarník sa venujete maľbám, grafike, akčnému umeniu, objektom, performanciám. Mám však pocit, že v tých dielach sa až príliš zaoberáte smrťou. Z čoho to vyplýva?

Je to predsa jedna zo základných otázok ľudského života. Možno ma ovplyvnilo to, že sa mi za boľševizmu dostala do rúk kniha od Alberta Camusa, kde písal, že existuje iba jeden skutočne vážny filozofický problém, a tým je samovražda.

Väčšina ľudí si pod vplyvom komerčných televízií a časopisov ani neuvedomuje, že niečo ako smrť sa nás zblízka dotýka. Výtvarné umenie, hoci je okrajové, dokáže dostať do ich pozornosti aspoň nejaké náznaky o nej.

Od roku 1988 ste denne mosadzným drôtom obaľovali kamene, jeden za každého deportovaného Žida. Stali sa súčasťou pomníka vo Zvolene ako pocta všetkým, čo pri záchrane Židov riskovali životy.

Cítiť v tom aj tézu, že sám som akýsi kríženec, lebo otec bol nemecký Žid a mama slovenská luteránka. V období Gorbačovovej perestrojky som z Hlasu Ameriky počul, že židovských obetí u nás bolo až 70-tisíc.

To bolo také mohutné číslo, že som cítil potrebu niečo s tým urobiť. Začal som chodiť po židovských cintorínoch, kde som zbieral kamienky a potom špekuloval, čím ich dotvoriť.

Po mesiacoch skúmania som objavil mosadzný drôt, z ktorého sa dal na každom kamienku vytvoriť ornament. Vtedy som si dal cieľ, že ich urobím až 80-tisíc.

Prečo o 10-tisíc viac?

Radšej o toľko viac ako o čo len jediný menej. Venoval som sa tomu 20 rokov a tých 10-tisíc kamienkov sa nakoniec stalo súčasťou Parku ušľachtilých duší, ktorý je pri židovskom cintoríne vo Zvolene.

Zvyšok bol pred rokom a pol vystavený v galérii G 19, dnes je v tamojšom depozite. Čakám totiž na vhodnú situáciu a možnosť, kde by sa tie kamienky dali trvale umiestniť, napríklad do nejakej synagógy.

Diela vaše a vašich kolegov nie sú prvoplánové, treba pri nich rozmýšľať. Boli vôbec boľševici schopní pochopiť, čo nimi umelci v skutočnosti vyjadrujú?

Ani nie, dokonca sa o to ani nesnažili. Komunistom viac ako tvorba vždy prekážala skôr samotná komunita a slobodné šírenie informácií či literatúry. Neprekážal im teda obsah, ale sloboda s tým spojená.

Peter Kalmus s Ľubošom Lorenzom reagovali na Biľakov pomník v Krajnej Bystrej. Foto: archív P. K.

Po revolúcii ste začali strhávať komunistické symboly. Chceli ste, aby čo najskôr zmizli z očí verejnosti?

Prvýkrát som sa na demontáži zúčastnil už v roku 1968 počas okupácie, keď sme spontánne demolovali pomníky so symbolmi typu kosák a kladivo. Keď potom v roku 1989 režim padol, myslel som si najmä to, že sa odstránia nielen jeho symboly, ale aj ich nositelia. S tým, že komunistická strana pôjde mimo zákona.

Nestalo sa.

O deboľševizáciu nebol spoločenský záujem, najmä keď k moci nastúpil šialenec Mečiar. Vtedy sa všetko potopilo – morálka, etika aj lustračný zákon. Udial sa presný opak a Mečiar starými agentmi ŠtB pokojne obsadil Lexovu tajnú službu.

O to nepríjemnejšie je poznanie, že o tom zloduchovi Mečiarovi sme už na začiatku mali informácie z prostredia tajných služieb. Museli sme však mlčať, len občas sme niečo v rámci možností naznačili.

Prečo ste museli mlčať?

Nik by tomu neveril. Keď sa v marci či apríli 1991 delila VPN a Mečiar si vytvoril vlastnú platformu, na tlačovke som jasne povedal, že je to zločinec a diktátor, prirovnal som ho ku Gottwaldovi.

Pre okruh mojich známych z VPN to však ešte aj vtedy bolo šokujúce. Neboli si totiž istí, či to tak naozaj je, lebo okolo Mečiara bolo stále množstvo tvárí novembra 1989 ako Budaj či Kňažko.

Bývalá Mečiarova manželka úplne vážne telefonovala na VPN, že je to bývalý alkoholik, ktorý ju mučil, bil a chodieval sa opíjať s eštebákmi a komunistami. Každý si však myslel, že len žiarli.

Ľudia ako Peter Tatár a ďalší z jadra VPN vám to potvrdia. Nik jej neveril, lebo Mečiar bol skvelým rétorom, ktorý všetkých ohúril, a tak sa ani neanalyzovalo, odkiaľ tak dobre ovláda fungovanie štruktúr moci.

Rebelovali ste pred rokom 1989, rebelujete aj dnes, dokonca tvrdíte, že v našich vládach sa permanentne objavuje suita boľševikov a zločincov. Nemávate pocity márnosti?

Asi je to už môj životný štýl. Navyše od protestu proti soche Svätopluka na Hrade od boľševického sochára Kulicha až po nedávny zásah voči pomníku Biľakovi cítim, že nám výrazne rastie aj podpora ľudí. Na Facebooku je až šialená.

Človek teda zisťuje, že tu je aj množstvo tých, čo chcú, aby sme s kolegami takéto gestá reálne robili. Ich podpora je nečakaná a príjemná, pripájajú sa už aj známe osobnosti.

Všetkým sa chcem za to poďakovať. Je to podobná chvíľa nádeje, ako keď sme si nedávno zvolili prezidenta, na ktorého môžeme byť zatiaľ hrdí. Že si ľudia sami vybrali čestného človeka, je totiž až neskutočná nádej.

Vo veci poškodenia Biľakovho pamätníka vás majú vypočúvať na polícii, konať sa chystá aj prokuratúra. Počuť aj hlasy, že Biľak síce bol zločinec, ale prejavom demokracie je aj to, že ak si nejaká komunita odhlasuje pamätník, má právo si ho postaviť. Aký máte protiargument?

Legislatíva hovorí, že všetko, čo nie je zakázané, je povolené. Propagovať však ľudí, hnutia a idey, ktoré potláčajú základné ľudské práva, je trestné. Keby ste videli tú oslavu, tie zástavy, internacionálu a tú zberbu boľševikov, ktorá tam bola, tak musíte uznať, že to bola jednoznačná propagácia boľševickej ideológie.

O tom niet pochýb.

Len obetí boľševizmu sovietskeho typu je na svete až 100 miliónov. Ak by si v tej obci dali malú tabuľu typu, že tu sa narodil Vasil Biľak, ktorý bol taký a taký zločinec, že bol autorom pozývacieho listu pre okupačné vojská a podobne, neprotestoval by som.

Lenže oni ho velebia! Veď to nie je pamätná tabuľa, ale monumentálny pomník s bronzovou bustou. Aj Hitler má v rodnej obci kameň, ten však pochádza z Osvienčimu a je na ňom uvedený pravdivý text o masovom vrahovi.

Príčetný človek Biľakovi pamätník nepostaví. Nie je však chybou spoločnosti, že za viac ako dve desaťročia, kým žil, ho ako zločinca nedokázala potvrdiť aj súdne, ako to trebárs v Česku urobili s Lorencom či so Štěpánom?

Nie, lebo v tejto krajine už od jej vzniku vďaka Mečiarovi stále zlyhávajú vyšetrovacie orgány aj justícia. Veď tu nejde len o kauzu Biľak, doteraz neboli potrestaní ani vrahovia Remiáša či páchatelia únosu Kováčovho syna, hoci stanovisko Rakúska bolo úplne jasné – tohto závažného zločinu sa dopustila slovenská tajná služba.

Tu predsa nie je vyšetrená ani vražda Ernesta Valka a, naopak, takú Hedvigu Malinovú budeme ťahať po súdoch možno až do jej penzie.

Povedzme, že ten pamätník Biľakovi dajú do pôvodného stavu. Čo urobíte?

Budeme vyvíjať maximálny tlak cez oficiálne orgány, aby sa tak nestalo. Ak to nepomôže, lebo tamojší starosta kľučkuje, začneme, samozrejme, konať. Nech si ten pamätník dajú do obývačky, ale na verejnom priestore nemôže byť.

Poškodíte ho teda znovu?

Možno už aj radikálnejšie. Ponúka sa na to dosť ľudí. Treba to však racionálne zvažovať, aby z toho tí boľševici nakoniec nemali prospech a propagandu v televíziách. Už teraz totiž otvorene hovoria, že okupácia s normalizáciou boli vlastne v pohode.

Ako vnímate, že ste za ten čin vyšetrovaný?

Predstavte si, že niekto na ulici pochoduje s gardistickou zástavou. Vám sa to nepáči, tak mu tú zástavu strhnete a spálite, lebo je to niečo šialené a neľudské. Nie je predsa mysliteľné, aby ste boli žalovaný za to, že ste zabránili trestnému činu šírenia totalitnej ideológie.

Alebo inak – idete po ulici a niekto má zbraň, ktorou chce niekomu ublížiť. Skočíte po ňom, vytrhnete mu ju a zničíte. Majú vás súdiť za poškodzovanie majetku miesto toho, aby súdili jeho za pokus o lúpežné prepadnutie? Veď to nemá logiku.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Prípad Biľakovej busty

Kultúra, Slovensko

Teraz najčítanejšie