Eichmann v nás a nepochopená banalita zla

V marci tohto roku uplynulo stodesať rokov od narodenia Adolfa Eichmanna. Dnes je pre väčšinu z nás synonymov zla, považujeme ho za hlavného vykonávateľa holokaustu.

Ešte na začiatku 60. rokov však bolo o Eichmannovi známejšie to, ako skončil, než to, čo vykonal. V roku 1960 ho izraelské komando unieslo z Argentíny, kde sa skrýval pod cudzím menom. V Jeruzaleme ho následne postavili pred súd, odsúdili za vojnové zločiny a zločiny proti ľudskosti a v roku 1962 ho popravili.

Radšej nepriživovať

Únos vzbudil veľkú pozornosť a vyvolal menší medzinárodný škandál. To, že je Eichmann v Izraeli a bude súdený za svoje zločiny, oznámil premiér David Ben Gurion verejne v izraelskom parlamente. Izraelské komando porušilo medzinárodné právo, keď si na svoju akciu nevyžiadalo súhlas argentínskych úradov. Argentína podala v OSN protest proti narušeniu územnej integrity a Štát Izrael sa jej musel oficiálne ospravedlniť. Vzťahy sa však rýchlo urovnali. Eichmann bol stále nemeckým občanom, ani Argentína, ani Nemecko však nemali záujem škandál priživovať.

Argentína nechcela svetu pripomínať, že sa na jej území skrývajú nacistickí zločinci. Eichman zďaleka nebol jediný. Za autoritárskeho režimu predchádzajúceho prezidenta Juana Dominga Peróna bola krajina popredným útočiskom nacistov, pre ktorých mali argentínske úrady veľké pochopenie. Aj preto ich Izraelčania celkom logicky nežiadali o pomoc. Skôr by Eichmana varovali, než by pomohli s jeho chytením.

Nemecko zase v tom čase ešte malo k snahe o poctivé vyrovnanie sa s nacizmom veľmi ďaleko. Politici a justičné orgány sa radšej venovali zametaniu minulosti pod koberec a chceli ju čo najmenej pripomínať.

Nie je náhoda, že nové meno, pod ktorým Eichmann v Argentíne žil, i prvú adresu, na ktorej ho treba hľadať, izraelské úrady dostali od nemeckého prokurátora Frizta Bauera. Ten sa sám obrátil na izraelskú stranu a odovzdal jej tieto informácie, pretože neveril, že by mu v Nemecku boli niečo platné. Mal dôvodné pochybnosti, či by sa nemecká justícia vôbec snažila Eichmanna potrestať.

Vojna intelektuálov

V tom, že sa spoločenská atmosféra v Nemecku zmenila, že sa najmä mladá generácia začala zaujímať o nacistickú minulosť, začala sa svojich rodičov pýtať a konfrontovala ich s vlastnými zločinmi a zlyhaniami, zohralo významnú úlohu najvplyvnejšie dielo o Eichmannovom procese.

Kniha filozofky Hannah Arendtovej Eichmann v Jeruzaleme: správa o banalite zla zároveň patrí k najviac diskutovaným. Britský politický filozof a vedúci teoretik liberalizmu Isaiah Berlin o knihe dokonca tvrdil, že vyvolala občiansku vojnu intelektuálov. Teraz toto zásadné dielo 20. storočia vyšlo aj v slovenčine vo vydavateľstve Premedia v preklade Igora Otčenáša.

Eichmann v Jeruzaleme je prepracovanou verziou veľmi subjektívnych reportáží, ktoré písala Arendtova ako spravodajca z procesu pre časopis The New Yorker. Búrlivé spory mali najčastejšie pôvod v nepochopení diela. Kritikom sa napríklad nepáčili jej sarkastické poznámky na adresu toho, ako sa izraelská justícia snažila v procese súdiť namiesto konkrétneho človeka antijudaizmus a antisemitizmus sprevádzajúci posledné tisícročia dejín ľudstva. Faktom je, že z právneho hľadiska ani pre pochopenie holokaustu to naozaj nebol najšťastnejší postup.

Mnohých zase pobúrila Arendtovej kritika takzvaných Židovských rád, ktoré nacisti zriaďovali v okupovaných krajinách, aby im pomáhali s likvidáciou vlastného národa. Rady zostavené z miestnych židovských autorít prispievali k činnosti okupačnej správy tým, že pre ňu robili súpisy Židov určených na deportáciu a ich majetku. Funkcionári rád to často robili v nádeji, väčšinou falošnej, že kolaboráciou zmiernia utrpenie svojich súkmeňovcov alebo nacistov oklamú a zachránia, čo sa dá. V horšom prípade dúfali, že obetovaním iných zachránia vlastné rodiny. V skutočnosti rady skôr zlepšili efektivitu „konečného riešenia“ a tým zvýšili počet obetí.

Pripomenutím ich činnosti však Arendtová nikdy nechcela rozdeliť zodpovednosť za holokaust a časť z nej hodiť na samotných Židov, ako tvrdili kritici. „Eichmannove činy sa odohrávali v určitom prostredí a nie vo vzduchoprázdne. Židovskí funkcionári boli súčasťou tohto prostredia,“ vysvetľovala Arendtová v roku 1964 v rozhovore pre nemeckú ARD. Jej cieľom bolo práve pochopiť prostredie, v ktorom sa nacistické zločiny odohrali. Taktiež nikdy netvrdila, že sa Židia mali brániť a bojovať namiesto toho, aby sa nechali vyvraždiť bez odporu.

Arendtovej omyl

Hlavná výhrada proti Arendtovej sa však týkala údajnej základnej tézy jej knihy. Tým, že príčiny vedúce k nacistickým zločinom predstavila ako niečo v podstate veľmi banálne, vraj tieto zločiny bagatelizovala a zbavovala Eichmanna a ostatných nacistov zodpovednosti za to, čo urobili. Faktom je, že Arendtová v Eichmannovi nevidela diabolského sadistu nenávidiaceho Židov. Podľa nej to bol obyčajný nudný byrokrat, v mnohých ohľadoch veľmi priemerný človek a otec rodiny. Vynikal len v tom, ako veľmi sa snažil a ako efektívne dokázal plniť rozkazy, vykonávať svoju úradnícku povinnosť. Akurát že jeho prácou bolo udržiavať čo najplynulejšie v chode mašinériu masového vyvražďovania.

Vytknúť mu podľa Arendtovej možno najmä to, že nemal svedomie a ani nepremýšľal o správnosti svojho konania. Z jeho príkladu odvodila svoju predstavu o „banalite zla“, podľa ktorej môže človek v zločinnom systéme sám konať aj tie najhroznejšie zločiny bez toho, aby k svojim obetiam pociťoval nenávisť.

V hodnotení Eichmanna sa Arendtová zásadne mýlila. V podstate uverila jeho obhajobe, ktorá zase bola len inou formou toho, čím sa po vojne obhajovali mnohí nacisti a vojaci Wehrmachtu (a po komunizme naši eštébáci): my sme len plnili rozkazy, robili sme si svoju prácu a za nič nenesieme zodpovednosť.

Našťastie pre historikov bol Eichmann grafoman a zanechal dosť dôkazov o svojich skutočných názoroch. Je zrejmé, že bol presvedčený antisemita, vyvraždenie Židov manažoval nielen z povinnosti, ale so skutočným nadšením a veľmi iniciatívne. Užíval si moc, luxusný život, ktorý mu priniesla a materiálne na svojej spoluúčasti na holokauste rozhodne netratil. Antisemitom zostal i po vojne a snažil sa svoje názory aktívne šíriť. „Obyčajný úradník“ sa z neho naraz stal až vtedy, keď skončil v Izraeli.

Podľa kritikov Arendtovú fakty príliš nezaujímali a proces a Eichmanna potrebovala len na ilustráciu správnosti svojich filozofických téz. Vec je však zložitejšia. Mnohé skutočnosti o Eichmannovi vrátane jeho vlastnej spisby v čase písania knihy Arendtová ešte nemohla poznať. Podstatnejšie však je, že aj keď sa Arendtová mýlila v Eichmannovi, v otázke banality zla až tak úplne vedľa nebola.

Čo je bagatelizácia

Eichmann je možno zlým príkladom, mala však pravdu v tom, že zlo môžeme konať či prehliadať z dôvodov, ktoré môžu byť veľmi prosté, každodenné a banálne. A že v závislosti od okolností, napríklad preto, že žijú v zločineckom režime, je schopných konať zlo mnoho ľudí, o ktorých by sme to nepredpokladali a ktorí by to nepredpokladali ani sami o sebe. A potom sú s tým schopní pokojne žiť ďalej.

V spomenutom rozhovore pre ARD Arendtová vysvetľuje, že ak je niečo banálne, nemožno to ešte bagatelizovať. Banálne príčiny a pocity môžu viesť ku katastrofálnym následkom. V nacizme je podľa nej desivé práve to, že niečo zrodené v mláke pri ceste, niečo, čomu chýba akákoľvek hĺbka, mohlo získať moc nad ľuďmi.

Arendtovej tiež pripisujú tézu, že sa v každom z nás ukrýva Eichmann, každý z nás je schopný v závislosti od okolností dopustiť sa podobných zločinov. Nič podobného nikdy netvrdila a takúto tézu označila za blábol. A najmä rozhodne odmietala, aby sa z nej vyvodilo, že vlastne nie je podstatný rozdiel medzi tým, kto zavraždí státisíce a kto v podobnom režime len mlčal snažil sa prežiť – boli proste len v inej situácii.

Naopak, práve podobné tézy sú podľa nej skutočnými snahami o bagatelizovanie zločinov a umožňujú vinníkom uniknúť trestu. Potrestanie zločincov považovala za nutnú podmienku vyrovnania sa s minulosťou, rovnako ako napriek svojim výhradám k forme procesu nikdy nespochybňovala, že si Eichmann potrestanie zaslúžil.