Denník N

Dobré meno

Foto – TASR
Foto – TASR

Kradnúť je zlo. To je evidentné vtedy, keď okrádam svojho suseda, človeka, ktorého poznám a ktorý pozná mňa. Keď však okrádam niekoho neznámeho, anonymného, už to nie je také zrejmé.

Každý človek sa snaží zachovať si v spoločnosti svoje dobré meno. Nielen tí, čo si ho zaslúžia, ale rovnako aj tí druhí, čo naň nemajú nárok. Nikto dobrovoľne nepriznáva, že je gauner, podvodník, udavač, krivoprísažník, simulant. Každý tvrdí, že chce tomu druhému len dobre. Tak sa to patrí, také sú všeobecne prijaté normy. Na zlo akoby ani žiadne normy neboli, nepriznávame ich, skoro každé zlo sa deje pod rúškom nejakého dobra. Či už priamo pomenovaného, alebo len nepriamo vzývaného.

Dobro a zlo tu používam ako antropologické kategórie. Niečo je dobré či zlé iba z hľadiska človeka, skupiny ľudí, ľudstva. Prírodný úkaz, napríklad dážď nie je sám osebe ani dobrý, ani zlý. Takto ho hodnotí iba človek podľa toho, či je v danom kontexte preňho škodlivý, alebo užitočný, prospešný. Ani človek sám osebe, napríklad ako Robinson na pustom ostrove, nie je dobrý či zlý. Takým sa stáva iba vo vzťahu k iným ľuďom, podľa toho či im prospieva, alebo škodí. Pre tých, ktorým prospievam, som dobrý, pre tých, ktorým škodím, som zlý.

Závisí to odo mňa

Dobré meno je teda dosť relatívna záležitosť. Neviem o človeku, ktorý by mal univerzálne dobré meno, ktorý by bol dobrý pre všetkých. Masaryk? Dubček? Havel? Rovnako však neviem ani o človeku, ktorý by bol zlý pre všetkých. Nero? Hitler? Mečiar? Kotleba?

Tu zrejme treba nasadiť nejaké všeobecné platné, mravné kritériá. Východisko asi bude v Kantovom kategorickom imperatíve: nič univerzálnejšie zrejme nenájdeme. „Konaj tak voči iným, ako chceš, aby iní konali voči tebe.“ Ináč povedané: buď dobrý na ostatných ľudí a potom môžeš očakávať, že ostatní ľudia budú dobrí na teba. (Že sa to vždy nevyplatí, to už je problém na úplne inú diskusiu.)

Pokiaľ moje dobré meno závisí odo mňa, snažím sa teda svoj život, svoje správanie predkladať verejnosti ako konanie dobra voči iným. Pretože dobré meno je najvyššia pozitívna hodnota, predvádzam sa v čo najlepšom svetle. Lenže moje dobré meno závisí aj od toho, ako ma vnímajú iní ľudia. Tí si môžu interpretovať moje konanie menej pozitívne ako si ho interpretujem ja a mnohé z toho budú dokonca interpretovať vyložene negatívne.

Odhaliť zlo

Počúval som v rozhlase správu o procese s nitrianskymi vandalmi spred baru Mariarchi. „Priznávam, že som obeť opakovane kopal do hlavy. Odmietam však pripustiť, že som jej chcel ublížiť na zdraví“, vypovedal jeden z nich. Celkom som ochotný uveriť, že to myslel úprimne, v súlade so svojou pokrivenou bitkárskou morálkou. Zlo ublíženia na zdraví bol preňho iba sprostredkovaný, vzdialený dôsledok jeho činnosti. On predsa konal len preto, aby sa pomstil, aby vypomohol kamarátom, aby dal príučku tomu spratkovi…

Základnou úlohou je teda vedieť odhaliť, pomenovať a pranierovať zlo. Nielen to evidentné zlo, od ktorého sa každý ostentatívne dištancuje, ktoré každý odsudzuje. Zhodiť blížneho do priekopy, otráviť susedovi mačku, podpáliť stodolu a podobne: to sa predsa nepatrí a každému je to jasné. Ťažšie je to s dobrom, ktoré niekto prezentuje ako zlo a bojuje proti nemu ako proti zlu. Napríklad očkovanie detí, transfúzia krvi, Európska únia. Tu sa veci zahmlievajú, prekrúcajú a človeku je oveľa ťažšie zaujať jednoznačné stanovisko.

Zlo ako dobro

Ešte horšie je to vtedy, keď sa zlo prezentuje ako dobro. Kradnúť je zlo. To je evidentné vtedy, keď okrádam suseda, človeka, ktorého poznám a ktorý pozná mňa. Keď však okrádam niekoho anonymného, už to nie je také zrejmé. Z cudzieho predsa krv netečie. A keď dokážem okradnúť poisťovňu, firmu zamestnávateľa, dopravný podnik, daňový úrad, tak sa to dokonca považuje dokonca za šikovnosť. Povedzme, kauza Bašternák.

Už to nie je až také evidentné zlo. A keď k tomu navyše pridám, že to robím pre rodinu, stáva sa z toho číre dobro. Lebo také akoby bolo všetko, čo rodine prospieva, čo ju zveľaďuje, čo zvyšuje jej životnú úroveň. Tak sa zrodil ešte za starých, komunistických čias obludný slogan, ktorý prežíva dodnes: kto nekradne, okráda svoju rodinu. Zlo sa prezentuje ako dobro.

O svoje dobré meno teda usilujú všetci. Kvôli susedom, kvôli médiám, kvôli svedomiu, kvôli dejinám… Tí, čo si ho nevedia zadovážiť statočnými spôsobmi, sa preto snažia kúpiť si ho, vyšvindľovať, predviesť sa ako nejaký „iný človek“. Niektorým sa to darí, niektorým menej, ale podstatná je iná vec: dobré meno je stále taká vysoká hodnota, že sa pre ňu oplatí nielen žiť cnostný život, ale aj predstierať ho a vynaložiť veľké úsilie na jeho zdanie.

Komentáre

Teraz najčítanejšie