Denník N

Držiteľka Pulitzerovej ceny: Obloha sa rozjasnila, voda vyzerá čisto, no nebezpečenstvo tu je

Deborah Nelson získala v roku 1997 Pulitzerovu cenu ako deviata žena v histórii. Ako investigatívna novinárka sa venovala nielen problematike životného prostredia, ale aj téme korupcie či porušovania ľudských práv. V súčasnosti píše pre spravodajskú agentúru Reuters a pôsobí ako profesorka investigatívnej žurnalistiky na americkej univerzite v štáte Maryland. Foto – Nadácia Tatra banky
Deborah Nelson získala v roku 1997 Pulitzerovu cenu ako deviata žena v histórii. Ako investigatívna novinárka sa venovala nielen problematike životného prostredia, ale aj téme korupcie či porušovania ľudských práv. V súčasnosti píše pre spravodajskú agentúru Reuters a pôsobí ako profesorka investigatívnej žurnalistiky na americkej univerzite v štáte Maryland. Foto – Nadácia Tatra banky

Investigatívna novinárka, ktorá sa venuje najmä problematike životného prostredia, Deborah Nelson, navštívila Slovensko a prehovorila o úskaliach, ktorým čelia novinári. Upozornila na dôležitosť faktov a štatistík, s ktorými by sa najmä novinári mali naučiť pracovať.

Pýtali sme sa, akým výzvam čelia novinári, keď sa rozhodnú písať o klimatických zmenách, a na to, akú rolu hrajú pre novinárov vedecké štúdie.

Ako ste sa dostali k environmentálnej problematike?

Písala som takmer o každom väčšom probléme, na aký si len spomeniete. Vždy som sa nejakej téme venovala rok, dva. Často som sa potom riešila úplne odlišné témy, ale životné prostredie bola vždy srdcu blízka problematika. Venovala som sa jej od úplného začiatku svojej kariéry. Začala som písať o životnom prostredí ešte predtým, než tu bol nejaký environmentálny boom. Bolo však veľmi ťažké presvedčiť editorov, že ide o skutočnú novinárčinu, ktorá si zaslúži našu pozornosť.

Ako ste ich nakoniec presvedčili?

Jednou z mojich prvých naozaj veľkých environmentálnych investigatívnych prác bol toxický odpad v Chicagu. Začalo sa to tým, že som si všimla drobné správy o požiari starej skládky. Bol to zabudnutý, zahrabaný toxický odpad, ktorý bol v plameňoch. Vláda o ňom vedela, no neodstránila ho. Čudovala som sa, ako je možné, že sa niečo podobné mohlo stať, najmä keď máme federálny program s veľkým množstvom financií, ktorý má na starosti odstraňovanie odpadu. Ten toxický odpad bol priamo uprostred obytnej štvrte. Zaujímalo ma preto, či je takýchto skládok viac, navrhla som svojmu editorovi, že by som to chcela spracovať. Mávol však rukou a povedal mi, že je to je príliš environmentálne, že mám pracovať na niečom inom. Napríklad na téme korupcie. (smiech)

Nechali ste to tak? 

To by som nedokázala. Nedalo mi to a popri práci na iných témach som postupne prikladala papier po papieri na rastúcu kopu na mojom stole. Trvalo dva roky, počas ktorých som neustále čakala, že sa niečo zmení, že príde príležitosť, keď by som mohla prísť s príbehom. Stalo sa tak až v období, keď sa v novinách zmenil vydavateľ. Manželku nového vydavateľa totiž veľmi zaujímala problematika životného prostredia. Až to bola zmena, na ktorú som čakala. Prišiel za mnou ten istý editor s otázkou, či by som nenapísala niečo environmentálne. Hneď som mu odpovedala, že mu pomôžem a potrebujem pár mesiacov, aby som priniesla sériu reportáží. A presne to sa stalo.

Stalo sa vám niekedy, že sa dostala vaša rola objektívneho novinára do rozporu napríklad s aktivizmom?

Nie. Myslím, že práve toto by mohlo niektorých novinárov odradiť od písania a prinášania environmentálnych tém. Ak niekto informuje o životnom prostredí či o znečistení, nemusí to znamenať, že je automaticky ochrancom životného prostredia v pravom slova zmysle či dokonca aktivistom. Keď píšete o kriminalite, nerobí to z vás automaticky kriminalistu. Takisto ako informovanie o politike vás nerobí politikom. Je to však veľmi dôležitá téma, ktorú treba spracovať, a ľudia potrebujú vedieť, čo sa deje vo svete a prečo. Ktoré riešenia robia situáciu horšou a ktoré zase lepšou.

Novinári by mali priniesť globálne environmentálne problémy bližšie k ľuďom a politikom, aby mohli zmeniť svoje konanie. FOTO - Nadácia Tatra Banky
Novinári by mali priniesť globálne environmentálne problémy bližšie k ľuďom a politikom, aby mohli zmeniť svoje konanie. Foto – Nadácia Tatra banky

Na základe výskumov v USA je známe, že ľuďom na životnom prostredí záleží, že chcú vedieť viac o environmentálnych témach. Zároveň je environmentálna žurnalistika pre nich primárny zdroj informácií o týchto problémoch, ale stále sa môže zdať, že to nemá dostatočný priestor. Prečo je to tak?

Dnes už vidíme, že environmentálnych tém je tu omnoho viac, ako keď som začínala. Vtedy ešte celkom sama som v podstate nemala žiadnu konkurenciu. Krátko nato sa stala téma environmentálnych problémov čoraz populárnejšou. V sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch vznikali v USA nové zákony týkajúce sa životného prostredia. Rástlo povedomie o týchto problémoch, najmä čo sa týka znečistenia. Ľudia vtedy predsa sami videli, že obloha je žltá pre znečistenie alebo že sú rieky veľmi špinavé. Dnes však čelíme výzve, že environmentálne nebezpečenstvo je pre nás často neviditeľné. Obloha sa rozjasnila, voda vyzerá čisto, takže napríklad práve klimatická zmena pre nás môže byť viac-menej neviditeľná.

Čo hovoríte na prezidentské debaty, kde otázka životného prostredia nedostala v podstate žiadny priestor?

Tri debaty a ani jediná otázka o klimatickej zmene. Boli na zozname, boli pripravené, ale boli na zozname tak dolu, že nedostali žiadny priestor. Prieskumy ukázali, že verejnosť považuje tento problém za dôležitú tému, ale v tomto prípade sú novinári ďaleko za verejnosťou v chápaní klimatickej zmeny a to sa musí zmeniť.

Ľudia akoby boli veľmi vzdialení od globálnych problémov. Môžu práve novinári prispieť k tomu, aby ich začali vnímať viac osobne?

Práve toto ma motivovalo, aby som pracovala na sérii reportáží týkajúcich sa nárastu morskej hladiny. Toľko toho už bolo napísané o tom, že to, čo robíme dnes, môže mať veľký efekt na to, ako bude svet vyzerať o sto rokov. Aj napriek tomu, že je dôležité presne to, čo robíme teraz. Je preto veľmi náročné ľuďom ukázať, prečo by im na týchto dôležitých informáciách malo naozaj záležať už dnes. Preto mi napadlo, že by sme im mohli ukázať to, čo sa deje práve teraz, a ako ich tieto zmeny už zasiahli. Že vieme, že už storočia narastá nielen teplota, ale aj hladina morí, a to, že globálny nárast vody už musí mať nejaký vplyv. Takže sme sa vydali von, rozprávali sa s ľuďmi žijúcimi na pobreží a neustále sme počúvali, že vzrastá počet záplav. Nikto však nemal žiadne dáta, ktoré by to dokazovali. Bez toho sme nemohli vedieť, či sa to naozaj deje, alebo sa im to len zdá. Pracovala som s jedným novinárom, ktorý prišiel na spôsob, ako to zmerať, a zistili sme, že sa to deje naprieč celou krajinou.

Investigatívnej žurnalistike sa venuje celý život. Na témach, ktoré nedokázala pustiť pracovala často po nociach aj roky. FOTO - Nadácia Tatra Banky
Investigatívnej žurnalistike sa venuje celý život. Na témach, ktoré nedokázala pustiť, pracovala často po nociach aj roky. Foto – Nadácia Tatra banky

Ale byť označený ako „zelený“ novinár môže byť niekedy skôr považované za urážlivé alebo nedocenené.

Musím sa priznať, že som sa nestretla s termínom „zelený“ novinár. Asi preto, že v USA je spracovanie environmentálnych tém profesionalizované. Trénovaní novinári pracujú s faktmi, pričom tu existujú centrá investigatívnej žurnalistiky, ktoré sa sústreďujú len a len na pokrývanie environmentálnych tém na základe evidencie. Nepovažujem sa za zeleného novinára, považujem sa za investigatívnu novinárku, ktorá píše o environmentálnych témach. Pre žurnalistov je dôležité, aby boli skeptickí, aby spochybňovali napríklad politiky a programy, ktoré sú oficiálne prezentované ako zelené, čo však často nemusí byť pravdou.

Ako by ste povzbudili novinárov, aby písali viac o environmentálnych témach?

Novinári by sa predovšetkým nemali báť vedy. Vždy by sa mali držať faktov, ktoré je potrebné poskytnúť detailne s dostatočnou precíznosťou. A, samozrejme, dôležitá je preto práve práca novinárov s dátami. Je dôležité, aby sa s nimi naučili pracovať. Ak však existuje niečo, čoho sa novinári boja viac ako písania o životnom prostredí, je to práve práca s dátami. Nemám vedecké vzdelanie, všetko som sa učila sama a spolieham sa aj na pomoc druhých, ktorí sa pozrú na moju prácu a dajú mi spätnú väzbu. Naučila som sa štatistiku a to, ako čítať vedecké štúdie.Vďaka tomu viem, ako vyvážiť dôležitosť rôznych štúdií.

Nemali by sme sa báť vedy, aj keď niektorí novinári sa jej boja. Ak niečomu nerozumiem, stále je tu Google, kde si môžem nájsť spoľahlivé zdroje a overiť informácie. Vždy sa taktiež obrátim na odborníkov a ubezpečím sa, či ide o presnú interpretáciu ich práce. Aj pre nedostatočné porozumenie vedy stále veľmi veľa ľudí verí, že zmena klímy nie je skutočná. Novinári často o problematike veľa nevedia, a preto dajú obom stranám rovnaký priestor, aj keď fakty hovoria inak.

Spracovanie tvrdých faktov môžeme vidieť na vašej sérii reportáží o náraste hladiny morí.

Práve na tomto príklade sa nám podarilo ukázať, že skutočne a nepopierateľne tu existuje vzorec, ktorý súvisí so záplavami všade po krajine a s faktom, že hladina morí naozaj rastie. Toto je jeden z príkladov, ktorý vznikol na základe čerpania z kapitol dôkazov. Je dôležité písať s precíznosťou, aby boli fakty dostatočne vysvetlené a jasné, pretože ich prinášate verejnosti. Aby to zaujalo nielen ľudí, ale aj politikov. Rovnako je potrebné písať ľudsky a zároveň v ľuďoch vzbudzovať záujem, dodávať im odhodlanie a silu, až budú cítiť potrebu, že majú niečo urobiť. To je na tejto práci najťažšie, najmä pri písaní o klimatických zmenách. Skutočne pohnúť s ľuďmi, aby ich konanie malo nejaký vplyv. Napríklad v USA je to veľmi ťažké, pretože kongres sa ešte dnes stále háda o tom, či zmena klímy je skutočným problémom, ktorému čelíme. Je preto naozaj veľmi ťažké priniesť zmenu.

Teraz najčítanejšie