Rusko a ZSSR: Do ktorých vojen sa za storočie zapojili

V priebehu uplynulého storočia boli Rusko či Sovietsky zväz zaangažované do mnohých ozbrojených konfliktov. Zúčastnili sa oboch svetových vojen, po boľševickej revolúcii sa odohrali na ich území vojny, ktoré rozhodovali o bytí a nebytí komunistického režimu.

Počas druhej svetovej vojny i po nej okupoval ZSSR viaceré susedné krajiny, bojoval za rozšírenie komunistickej myšlienky i proti komunistickým heretikom. V „blízkom zahraničí“ sa Rusko angažovalo aj po skončení studenej vojny a navyše k tomu pribudli konflikty na vlastnom území.

Ústup sa už nezastavil

Nedávne sté výročie vypuknutia prvej svetovej vojny, zvýraznené súčasnou medzinárodnou situáciou, opäť otvorilo niekoľko otázok, týkajúcich sa jej vzniku. Napríklad, ako vôbec Európa do tohto konfliktu spadla alebo či existuje jednoduchá deliaca čiara, ktorá rozdeľuje krajiny len na agresorov a obete.

Účasť cárskeho Ruska v konflikte nie je jednoduchou otázkou. Rusko mobilizovalo hneď po tom, čo Viedeň ostreľovala Belehrad, ale do vojny sa zapojilo až po tom, čo mu Nemecko i Rakúsko-Uhorsko vyhlásili vojnu.

Časť historikov však pripomína aj inú vec, a to, že ani Rusko nebolo pre svoj plán dobyť úžiny Bospor a Dardanely úplne bez viny. Taktiež vraj nechcelo zostať v pozícii nestranného pozorovateľa, pretože by tým stratilo veľmocenské postavenie.
Nech je, ako chce, už v roku 1915 začalo byť jasné, že početnosť armády nie je hlavným faktorom, ktorý rozhoduje o víťazstve a porážke.

Nedostatočná výzbroj, chyby vo velení, zlá organizácia boja, ale aj skorumpovaná byrokracia spôsobili, že Rusi ustupovali. Napriek značnému postupu skončila nakoniec neúspechom aj Brusilovova ofenzíva, ktorej cieľom bolo oddeliť Viedeň od Berlína. Ruská armáda sa začala aj následkom demoralizácie či nemeckej propagandy rozpadať a ústup sa už nezastavil.

Bieli a Dohoda prehrali

Prvá revolúcia v roku 1917 priniesla demokratickú Kerenského vládu. Tá však krajinu ani jej armádu nijako nekontrolovala a napodarilo sa jej udržať ani hlavné mesto. Výsledky tej boľševickej pretrvali viac ako sedemdesiat rokov, nebolo to však bez problémov.

Dekrét o mieri, ktorým sa Lenin obrátil na bojujúce strany s výzvou uzavrieť mier, pochopili Berlín a Viedeň ako ruskú kapituláciu. Boľševici podpísali Brestlitovský mier, na základe ktorého sa Rusko vzdalo Fínska, pobaltských štátov, Poľska a Ukrajiny. Rusko sa nezúčastnilo ani na mierovej konferencii vo Versailles, kde sa rozhodovalo o budúcich hraniciach v Európe.

Z Leninovej strany bol však dekrét aj vyjadrením viery a výzvou triedne uvedomelým robotníkom na svetovú socialistickú revolúciu, čo sa prejavilo napríklad aj krátkou existenciou Slovenskej republiky rád.

Sen o svetovej revolúcii sa však nakoniec nesplnil. Namiesto toho muselo sovietske Rusko čeliť nemeckej intervencii a neskôr aj poľskému útoku, ktorého cieľom bolo pripojiť k obnovenému štátu aj Ukrajinu. Ofenzívu sa podarilo zastaviť a ruské vojská sa nakoniec dostali až k Varšave, ale k zrúteniu kapitalizmu to neprispelo.

Boľševici bojovali krátko po revolúcii najmä na domácom fronte, zvlášť v okrajových častiach Ruska. (Súčasťou tohto boja boli aj československí legionári na Sibíri.) Hoci v roku 1918 kontrolovali boľševici len štvrtinu ruského územia, do roku 1923 trvajúca občianska vojna skončila porážkou bielych vojsk, ktoré neboli slabšie ako Červená armáda a mali aj podporu dohodových mocností. Tie sa ale nedokázali dohodnúť na spoločnom postupe, ani na tom, aké Rusko vlastne chcú, a domáce protiboľševické sily nemali program – teda napríklad pozemkovú reformu, ktorú ponúkali boľševici –, ktorý by zapôsobil napríklad na roľníkov.

Z dnešného hľadiska je zaujímavé napríklad aj to, že keď Veľká Británia v roku 1920 ukončila blokádu Ruska, bolo jasné, že s jednotným postupom západných štátov bol koniec.

Výsledky paktu

Predstavu svetovej revolúcie nahradila v novovytvorenom Sovietskom zväze koncepcia budovania socializmu v jednej krajine. Jeho vláda sa v dvadsiatych a tridsiatych rokoch (skôr ako brániaca sa strana) angažovala len v menších pohraničných konfliktoch s Čínou a s Japonskom.

Zlom nastal až v roku 1939, keď vyvrcholili vzťahy nacistického Nemecka a stalinského Sovietskeho zväzu podpisom Paktu Molotov – Ribbentrop. Zmluvné strany sa zaviazali nepoužiť proti sebe vojenskú silu a rozdelili si sféry vplyvu.

Prvým reálnym výsledkom bolo, že Nemecko a Slovensko napadli 1. septembra 1939 Poľsko, čím sa začala druhá svetová vojna. Sovietsky zväz ich bez formálneho vyhlásenia vojny nasledoval 17. septembra a podobne ako Nemecko na okupovanom území začal s masívnymi perzekúciami, popravami a deportáciami. (Súčasťou bol aj Katynský masaker, vinu za ktorý sovietski predstavitelia pol storočia popierali.) Moskva anexiu vysvetľovala tým, že nemôže ponechať napospas osudu v poľskom štáte svojich bratov Rusov, Ukrajincov a Bielorusov.

Druhým výsledkom bola zimná vojna s Fínskom. ZSSR však narazil na tuhší odpor ako v Poľsku a ani mnohonásobná prevaha nedokázala niekoľko mesiacov prekonať odhodlanie fínskych vojakov na Mannerheimovej línii. Fínsko nakoniec muselo podpísať mierovú dohodu, prišlo o značnú časť územia i obyvateľstva, ale zachovalo si aspoň relatívnu samostatnosť.

Horšie dopadli o niečo neskôr, ale ešte pred nemeckou porážkou Francúzska, tri pobaltské štáty, ktoré pripadli Sovietskemu zväzu celé. Litvu, Lotyšsko i Estónsko Moskva, pre zmenu, obviňovala z konšpirácií a aj v nich nasledovala sovietizácia a obvyklé perzekúcie.

Tá skutočná vojna

Vladimir Putin v jednom prejave hovoril o tom, že Rusko dnes drží pokope len máločo: v krajine sa rozpráva množstvom jazykov a jediným fungujúcim zákonom je zákon korupcie, ekonomika nie je dôvodom k hrdosti, neexistuje nič ako ruský sen a nikto sa ani len nepokúsil o jeho formuláciu. Jediným možným svorníkom sa tak stáva história. Pre Putina je to napríklad veľkosť Ruska, jeho veľmocenské postavenie, účasť na mierových kongresoch a najmä víťazstvo vo veľkej vlasteneckej vojne.

Aj pri pohľade do československých kníh a historických atlasov vydaných pred rokom 1989 vidno, ako by sa autori chceli úplne vyhnúť takmer dvojročnému obdobiu nemecko-sovietskeho spojenectva. Skutočná, teda veľká vlastenecká vojna sa v tejto interpretácii začína až 22. júna 1941, keď Nemci Sovietsky zväz napadli.

Dodnes sa vedú spory o to, nakoľko Stalin vedel o Hitlerových plánoch, nakoľko vážne bral varovanie rozviedky, nakoľko sa sovietske vojská samotné pripravovali na útok, alebo o tom, či mohol reagovať rýchlejšie. Istejšie je to, že na jar roku 1941 zbrojná výroba fungovala už na plné obrátky, to, že zbrojárska výroba bola zraniteľná a jej presun východnejšie postupoval len pomaly, i to, že najväčšou predvojnovou chybou bola Stalinom nariadená čistka v armáde.

Obrovské ľudské straty, ktoré Sovietsky zväz utrpel, i oslobodenie východnej časti Európy, vrátane celého územia Slovenska, sú neoddiskutovateľné, ale chyby ako napríklad očakávanie, že sa Nemci sústredia najmä na Moskvu a nevydajú sa na Stalingrad, pokračovali. Aj vďaka USA a Veľkej Británii si Moskva ponechala oblasti, ktoré obsadili ešte počas spojenectva s Hitlerom, a získala celú východnú Európu. Obzvlášť hrozne dopadlo sovietske vyčkávanie pred Varšavou, ktorú medzitým Nemci zrovnávali so zemou. Samostatnou kapitolou bol brutálny vzťah k vlastným vojakom – k tým na fronte i k tým, ktorí sa vrátili zo zajatia.

Zástupné konflikty

Sovietsky zväz z vojny vyšiel ako víťaz. Nielenže niesol jej hlavnú ťarchu, ale jeho vojská priniesli do oslobodených krajín aj politický vplyv a krajina, ktorej prestíž obrovským spôsobom narástla, sa stala veľmocou prvého rádu.

Nedôvera medzi bývalými spojencami po vojne ale rýchlo rástla a Sovietsky zväz sa začiatkom päťdesiatych rokov intenzívne pripravoval na eventuálny vojenský konflikt so Západom. K priamemu stretu nedošlo, ale v priebehu studenej vojny prišlo k mnohým krízam vzájomných vzťahov i k podpore vývozu komunistickej revolúcie, ktorá viedla k zástupným konfliktom so Západom.

Už niekoľko mesiacov po ukončení druhej svetovej vojny v Pacifiku, do ktorej sa zapojil aj ZSSR, došlo k sovietsko-americkému sporu o osud Kórey. USA presadzovali rýchle spojenie polostrova, kým Sovieti trvali na dočasnom zachovaní okupačných zón na spôsob Nemecka. Neskôr Sovieti podporili tamojšie komunistické hnutie pod vedením Kim Ir-sena, ktorý okrem organizácie partizánskeho boja proti japonským okupantom organizoval aj vznik KĽDR. Do neskoršej vojny sa, na rozdiel od Číňanov, nezapojili, ale Severokórejcom vojnu odsúhlasili a poskytovali im vojenské poradenstvo.

Počas karibskej krízy, ktorej dôvod spočíval v plánovanom rozmiestnení sovietskych rakiet stredného doletu s jadrovými hlavicami na severnom pobreží Kuby, sa svet dostal na pokraj jadrovej vojny. K ozbrojenému stretu došlo, paradoxne, s komunistickou a taktiež nukleárnou Čínou, ktorá sa stále viac emancipovala od moskovského centra svetového komunizmu. V roku 1969, v čase kulminujúceho ideologického sporu dosiahli staršie pohraničné spory, sprevádzané vojenskými potýčkami, najvyššiu intenzitu a v konflikte zahynulo niekoľko stoviek vojakov.

Najväčším sovietskym ozbrojeným konfliktom v časoch studenej vojny bola invázia do Afganistanu, ktorá už na začiatku v roku 1979 vyvolala spory aj v samotnom sovietskom vedení: kým KGB navrhovala intervenovať v prospech spriaznenej kábulskej vlády, armáda, poukazujúc aj na americké skúsenosti z Vietnamu, zásah odmietala.

Nakoniec sa ukázalo, že sovietske vedenie (nebolo prvé ani posledné) podcenilo špecifiká afgánskeho územia, odhodlanie mudžahedínov i ich podporu zo strany USA. Takmer desať rokov trvajúca vojna, množstvo mŕtvych, nezvestných a ranených, ako aj trvalé odčerpávanie veľkého množstva peňazí na konflikt prehĺbili systémovú krízu sovietskeho režimu, ktorá skončila jeho rozpadom.

Vďaka za rozpad

Za zvláštnu zmienku stoja aj intervencie v krajinách socialistického bloku, akou bola aj dvadsaťtri rokov trvajúca okupácia Československa.

Prvou takouto intervenciou bol zásah proti rastúcej nespokojnosti obyvateľstva v NDR v roku 1953. Tamojšia ministerská rada síce vyhlásila výnimočný stav, ale vlastnými silami povstaniu nedokázala zabrániť. Rozhodol až zásah sovietskej armády (NDR vznikla na území sovietskej okupačnej zóny), ktorej tankové jednotky robotnícku revoltu potlačili.

O tri roky neskôr, po Chruščovovej kritike Stalina, vyvrcholila nespokojnosť s dovtedajším politickým režimom v Poľsku a v Maďarsku. Hroziacu intervenciu v Poľsku, ktorú koordinoval sovietsky maršál a poľský minister obrany Konstantin Rokossovskij, sa podarilo zastaviť. V Maďarsku sa Kremeľ po predchádzajúcich skúsenostiach snažil predísť otvorenému výbuchu nespokojnosti.

Ľudové hnutie odporu sa však rozrástlo, stranícke vedenie dokonca rozpustilo štátnu bezpečnosť a vyslovilo sa za dialóg s povstalcami, došlo tiež k lynču predstaviteľov režimu a Maďarsko sa tvrdému sovietskemu zásahu nevyhlo.

V súvislosti s neskorším sovietskym vedením však treba pripomenúť aj niečo, na čo často zabúdame: rozpad socialistického bloku prebehol bez väčšieho množstva krvi. Až na Rumunsko, kde za to mohli vnútropolitické dôvody, sa pri žiadnej revolúcii v roku 1989 nestrieľalo a Michail Gorbačov i jeho nedávno zosnulý minister zahraničia Eduard Ševardnadze nechali udalostiam voľný priebeh.

Ani rozpad samotného Sovietskeho zväzu nebol, na rozdiel od rozpadu Juhoslávie, veľmi krvavý, ale o tom, že to nebolo bez použitia vojska, svedčí napríklad pokus o vojenský puč z roku 1991 či existencia takmer nikým neuznaného Podnesterska.

Dve pripomienky

Ani Ruská federácia, ktorá vznikla po rozpade ZSSR, nebola ušetrená vojenských konfliktov. Dve vojny sa odohrali v odbojnom Čečensku. Zahynulo pri nich možno stopäťdesiattisíc ľudí, väčšinou civilistov, a zábery na rozbitý Groznij Juhosláviu živo pripomínajú.

Vojna s Gruzínskom i prebiehajúci konflikt na Ukrajine, ku ktorému sa Rusko napriek dôkazom nepriznáva, zase pripomína, že súčasné kremeľské vedenie by sa len ťažko vzdalo presvedčenia, že má právo rozhodovať aj za niekoho iného než za seba.