Denník N

Ako úspešne vyhorieť až do tla

Spoluvinu na depresii, do ktorej často ústi syndróm vyhorenia, má chorobne úzkostlivý vzťah k sebe samému.

Kniha Byung-Chul Hana Vyhořelá společnost (Rybka Publishers, 2016) mi pripomenula jednu osobnú rodinnú situáciu. Moja mama raz ráno vkročila do detskej izby, ktorú sme obývali s bratom, v tom čase už obaja študenti VŠMU. Poobzerala sa kriticky vôkol seba (na oblečenie rozvešané na stoličkách, knihy navŕšené v stĺpoch pri posteli v susedstve čajníka a šálok) a riekla: „Stále len samá kultúra, kultúra a výsledok je – nekultúra.“ Dávala tak do protikladu v jednom úsečnom konštatovaní – naše vznešené debaty o umení a neporiadok v izbe.

Niečo podobné robí vo svojich filozofických esejach rodák zo Soulu, nemecký filozof Byung-Chul Han, poukazujúc na fakt, že spoločnosť zameraná na akciu, aktivitu a výkonnosť trpí vzápätí depresiou. Celkovým ochromením a znehybnením ducha i tela. Vyhorením. A zároveň upozorňuje, aby sme si nemýlili tento stav s klasickou únavou. Pre „zdravú únavu“ je totiž charakteristické, že „dôveruje svetu“, že v nej povoľuje „zovretie identity“, hranice sa rozplývajú, je to čas mieru.

„Únava je odzbrojujúca.“ Ostražitosť klesá, je to medzičas, bez práce. Autor sa inšpiruje Petrom Handkem, jeho opisom večerných hier detí, ktoré postupne pomaly ovláda únava.

Podnikatelia samých seba

„Do protikladu k pracujúcej, snaživo chápajúcej sa ruke kladie Handke hrajúcu sa ruku, ktorej chýba rozhodnosť cieľavedomého gesta.“ Únava navodzuje pocit uvoľnenosti a priateľstva. Tento typ „spoločenskej“ únavy však uvádza ako protiklad k „jáskej únave“, pri ktorej je ja vyčerpané samo zo seba, z prebytku a neodbytného seba opakovania. „Jáska únava, ako osamotená únava, je únava bez sveta, únava chudobná na svet, svet ničiaca, izolujúca únava, ktorá všetok vzťah k druhému ničí v prospech narcistického vzťahu k sebe samému.“

Byung-Chul Han vo svojich esejach opisuje zmenu spoločnosti, z disciplinárnej (foucaultovskej) na spoločnosť orientovanú na výkon. Pre tú prvú boli charakteristické nemocnice, ústavy pre choromyseľných, kasárne a fabriky, pre tú dnešnú sú to fitnesscentrá, kancelárske veže, banky, letiská. Nik nás už zvonka nepoháňa, aby sme zvyšovali svoju výkonnosť a obrátky. Zvyšujeme si ju sami. „Spoločnosť dvadsiateho prvého storočia už nie je disciplinárnou spoločnosťou, ale spoločnosťou výkonu. A jej obyvateľmi už nie sú ,subjekty poslušnosti‘, ale subjekty výkonnosti. Sú podnikatelia samých seba.“

Nemožnosť povedať nie

Psychické problémy a diagnózy, ktoré sú s takýmto režimom spojené, podľa neho spôsobuje „nadmiera pozitivity“ – „nepoukazujú na popieranie, ale skôr na nemožnosť povedať nie. Nie na ne-smieť (Nicht-Drfen), ale na môcť všetko (Alles-Knnen).“

Nejde teda už o popieranie či vytesňovanie, termíny charakteristické pre psychoanalýzu, či nedostatok a túžbu po komsi a čomsi chýbajúcom, charakteristické pre smútok a melanchóliu. Nič nechýba a nič sa nezastiera, naopak Ja prekypuje až ponad okraje. Tam, kde už nie je svet, ani tí druhí. „Smútok sa od depresie líši predovšetkým silnými libidóznymi väzbami na ten či onen objekt. Depresii oproti tomu väzba na objekt chýba, a tak je celkom nezacielená.“

Spoluvinu na depresii, do ktorej často ústi syndróm vyhorenia, má podľa Hana prepiaty, chorobne úzkostlivý vzťah k sebe samému. Unavený a vyčerpaný človek výkonnosti je umorený. Sám sebou. „Celkom neschopný vystúpiť sám zo seba, byť vonku, spoľahnúť sa na druhého, na svet, zožiera sa sám v sebe, čo paradoxne vedie k podlomeniu a vyprázdneniu Ja.“

Život zredukovaný na svoju vitálnu funkciu

Pritom spoločnosť orientovaná na výkon je zároveň spoločnosťou orientovanou na „život“. Ale nezáleží na „dobrom“ živote, ale na kvantite – „viac kapitálu plodí viac života, viac prostriedkov na život“. A tak sa život vyprázdňuje na „holý život“ a pozornosť upriamuje na telo a zdravie.

„Spoločnosť výkonnosti sa zo svojej vnútornej logiky transformuje na spoločnosť dopingu. Život zredukovaný na svoju vitálnu funkciu je život, ktorý má byť bezpodmienečne zachovaný pri zdraví. Zdravie je nové božstvo.“

A láska, čo sa stane s láskou, keď sa Ja zameria len na seba a výkon a niet miesto pre druhého? Keď spoločnosť pracuje na zväčšovaní a zintezívňovaní rovnakého a celkom sa stráca priestor a schopnosť pre vnímanie iného?

Láske zdanlivo nahráva a uľahčuje technický rozvoj, ktorý ľuďom dnes umožňuje byť stále viac spolu. Sebe nablízku. Prospieva však uľahčovanie láske? A čo by bola láska bez samoty? (Ako si kedysi ešte dávno pred vynálezom telefónu povzdychol Stendhal). Máme k sebe prostredníctvom takmer neustálej digitálnej komunikácie skutočne bližšie, alebo ide len o „absenciu odstupu“?

Túžbu po inom nahradilo pohodlie rovnakého

„S pomocou digitálnych médií sa dnes pokúšame druhému čo možno najviac priblížiť, zrušiť odstup, čo nás od neho delí, aby sme tak nastolili blízkosť. Tým však z toho druhého nemáme viac, ale spôsobujeme skôr jeho vymiznutie. Blízkosť je negativitou v tom zmysle, že jej je vpísaná diaľka. Dnes sme však svedkami totálneho odbúrania diaľky.“

Byung-Chul Han v kapitole Agónia Érosa polemizuje so sociologičkou Evou Illouzovou, ktorá sa na tému lásky zameriava v knihách Prečo láska bolí a Chladné intímnosti. V jednej zo svojich štúdií poukazuje na „feminizovanie“ lásky, na jej zoženštenie – vyzdvihovanie romantických a zjemňujúcich aspektov lásky.

Uvádza výrazy ako sladký, milý, nežný, pokojný. Han však tvrdí, že nejde o zoženštenie lásky, ale o jej domestifikáciu, ktorá súvisí s pozitivizáciou všetkých oblastí života. S miznutím negatívneho, iného, druhého. „Láska je domestifikovaná na konzumnú formulu, ktorá je zbavená všetkého rizika a hazardu, všetkého excesu a šialenstva. Snahou je vyvarovať sa akejkoľvek negativity, akéhokoľvek negatívneho pocitu. Utrpenie a vášeň ustupujú príjemným pocitom a emocionálnym podnetom bez následkov.“

Túžbu po inom, druhom, odlišnom – nahradilo pohodlie rovnakého. Dnešnej láske chýba akákoľvek transcendencia, hovorí v knihe Byung-Chul Han.

Teraz najčítanejšie