Slovensko musíme spravovať tak, aby sme si mohli veriť

Miroslav Kocúr je teológ, Fedor Blaščák je filozof.
Signatármi článku ďalej sú František Ábel, vysokoškolský pedagóg;
Marek Adamov, kultúrny manažér; Braňo Bezák, copywriter a hudobník;
Jakub Drábik, historik; Roman Jančiga, historik; Dušan Jaura,
riaditeľ gymnázia; Ivan Kamenec, historik; Martin Kollar, fotograf;
Ján Markoš, šachový veľmajster; Radovan Pala, právnik; Miro Pollák, aktivista, OZ Krásny Spiš;
Ondrej Prostredník, teológ; Martin Slobodník, vysokoškolský pedagóg;
Ivan Štefunko, podnikateľ; Zuzana Števulová, riaditeľka OZ Liga pre ľudské práva;
Monika Vrzgulová, etnologička; Katarína Zavacká, historička práva.

Dejiny demokracie sa na Slovensku začali v roku 1918 so vznikom Československej republiky, ktorá vďaka svojmu demokratickému charakteru a v tom čase nevídane dôslednému uplatňovaniu princípu rovnosti pred zákonom zabezpečovala pre slovenskú spoločnosť jej všestranný rozvoj. Politický vývoj v Európe druhej polovice tridsiatych rokov dvadsiateho storočia postavil mladú československú demokraciu pred výzvy, na ktoré slovenské politické sily odpovedali 29. augusta 1944, keď so zbraňou v ruke povstali proti nemeckému fašizmu a ľudáckemu režimu a prihlásili sa k demokratickému odkazu medzivojnovej republiky.

Vojenskú prehru v SNP dokázali slovenské demokratické sily v zložitých podmienkach povojnovej situácie premeniť na politické víťazstvo vo voľbách roku 1946. Politické dedičstvo prvej Československej republiky vytvorilo tiež základy pre spojenie demokratov proti komunistickej totalite v Novembri 1989 a novembrový étos víťazstva nad lžou a nenávisťou pomohol zvrátiť vo voľbách v septembri 1998 aj autoritárske ambície mečiarizmu.

Historické udalosti rokov 1918, 1944, 1946, 1989 a 1998 sú míľnikmi na ceste modernej slovenskej štátnosti do spoločenstva demokratických štátov. A tak ako vtedy, ani dnes nič nie je dané navždy. Dňa 17. novembra 1989 takmer nikto v Československu neveril, že komunisti odídu, a podobne je to aj s našou dnešnou istotou o tom, že sa nevrátia. Dnes demokraciu na Slovensku neohrozujú iba politickí extrémisti, ale tiež ľahostajnosť verejnosti voči každodenným spoločenským a politickým udalostiam, aj naša neschopnosť kritickej sebareflexie vlastných dejín.

A rovnako ju ohrozuje aj politický establišment, keď spochybňuje význam občianskej spoločnosti, keď popiera demokratické princípy parlamentarizmu aj systému politických strán, keď odmieta diskutovať s politickými oponentmi, keď neodpovedá novinárom, keď útočí na menšiny alebo keď spochybňuje naše euroatlantické spojenectvá.

Našu autoritu v európskom spoločenstve podrýva, keď sa politické elity odmietnu podielať na spoločných riešeniach európskych kríz, aktuálne odmietaním solidarizovať sa s krajinami najviac postihnutými utečeneckou krízou. V spoločnom európskom dome demokratických štátov sa už niet viac kam schovať a učupiť sa, kým všetko prehrmí. Ak neponúkame riešenia, tak sa stávame iba menej podstatnou – a pre nás o to zahanbujúcejšou – súčasťou problému.

Historické udalosti z októbra 1918, augusta 1944, mája 1946, novembra 1989 a septembra 1998 majú niečo spoločné. Sú dielom politických lídrov, ktorí mali odvahu a dokázali sa pozerať do budúcnosti bez strachu. Chceme varovať pred dôsledkami formálneho príklonu časti dnešných politických elít k tak­zvaným tradičným hodnotám, keď v mene ochrany tradícií rozsievajú strach a umelo vytvárajú obraz vonkajšieho nepriateľa, lebo chcú, aby sa spoločnosť uzavrela do seba. Musíme sa mať na pozore pred prejavmi netolerancie, ktoré otvárajú cestu nacionalizmu, neoľudáctva aj plazivej rehabilitácie Tisovho režimu totalitnej Slovenskej republiky 1939 – 1945.

Chceme žiť v krajine, v ktorej sa ctí a dodržiava princíp rovnosti pred zákonom. Chceme, aby sa demokracia na Slovensku stala neprestajným hľadaním miery podielu každej sociálnej skupiny na politickej moci, lebo každá demokratická krajina patrí všetkým jej občanom rovnako. Chceme žiť v spoločnosti, kde majú aj slabší šancu, kde sa sila spoločnosti bude merať silou jej najzraniteľnejších členov – starých ľudí, detí, slobodných matiek, mladých rodín, sexuálnych, národnostných či konfesionálnych menšín.

Pri pohľade na Európu, svet a Slovensko v ňom vidíme, že máme historické šťastie žiť v objektívne privilegovanej, slobodnejšej a prosperujúcej časti sveta. Vnímame a s pokorou si uvedomujeme, že mimo Slovenska a Európy žijú stovky miliónov ľudí v neslobode pod politickým, náboženským, vojenským či policajným útlakom.

Preto je našou morálnou povinnosť spravovať svoj štát tak, aby sme si ako spoločnosť mohli veriť a ostali pevní v demokratických postojoch a tiež dôslední v akciách pri riešení európskych aj globálnych výziev. Aby sme vrcholné okamihy našich dejín dnes symbolicky nevyprázdňovali iba sentimentálnymi rituálmi, ale práve naopak – aby nás spomienka na ne inšpirovala v úsilí obstáť v pokračujúcom zápase o zlepšovanie sveta ako celku.