Aké budú Spojené štáty americké po voľbách

Prebiehajúca prezidentská kampaň v Spojených štátoch sa vyznačuje absenciou zdvorilosti a obrovskými rozdielmi medzi oboma kandidátmi: antimainstreamovým podnikateľom Donaldom Trumpom na republikánskej strane a uhladenou političkou Hillary Clintonovou reprezentujúcou demokratov.

Ich zápolenie odhalilo hlboké zlomové línie vnútri americkej spoločnosti a poškodilo globálnu reputáciu krajiny. Nie je teda prekvapujúce, že jednou z mála vecí, na ktorých sa dnes Američania zhodnú, je názor, že kampaň už trvá príliš dlho. Aj ona však čoskoro skončí. Otázka znie, čo príde potom.
Môžeme hádať
Predvolebné prieskumy naznačujú, že niekdajšia senátorka a ministerka zahraničia Clintonová kontroverzného Trumpa porazí. Prieskumy však nesmieme zamieňať s realitou. Aj pred júnovým referendom o brexite bola koniec koncov väčšina pozorovateľov presvedčená, že stúpenci zotrvania v Únii majú víťazstvo isté. A kolumbijskí voliči nedávno odmietli mierovú dohodu, v ktorej sa všeobecne očakávalo, že si podporu obyvateľov získa.

To všetko vo výsledku znamená, že víťazstvo Clintonovej je možno pravdepodobné, ale nie isté. Jediný výskum verejnej mienky, na ktorom skutočne záleží, prebehne 8. novembra. Dovtedy môžeme len špekulovať.
Príliš ťažké kompromisy
Niektoré veci sa však dajú predpovedať s väčšou istotou. Je takmer nepochybné, že USA vzídu z týchto volieb ako rozpoltená krajina s rozpoltenou vládou bez ohľadu na to, kto bude prezidentom alebo ktorá strana bude mať väčšinu v tej či onej komore Kongresu. Demokrati ani republikáni nedokážu realizovať svoje ciele bez aspoň čiastočnej podpory druhej strany.

Nemali by sme si však myslieť, že jediná deliaca čiara v americkej politike vedie medzi republikánmi a demokratmi. Nemenej hlboké sú aj priekopy vnútri oboch hlavných strán, kde početné a vysoko motivované frakcie tiahnu svoje strany do príslušných extrémov – u demokratov naľavo a u republikánov napravo. O to ťažšie sa potom uzatvára kompromis na stredových pozíciách.

Rýchle obnovenie prezidentskej politiky podkopáva možnosť kompromisu ešte viac. Ak vyhrá Clintonová, budú mnohí republikáni predpokladať, že sa tak stalo len kvôli Trumpovým chybám, a budú ju pokladať za pravdepodobnú prezidentku na jediné funkčné obdobie. Krajina uprednostňujúca zmenu predsa nenechá člena Demokratickej strany v Oválnej pracovni aj štvrté funkčné obdobie. Mnohí republikáni (najmä tí, ktorí budú popierať legitimitu víťazstva Clintonovej) sa tak budú snažiť otráviť jej administratívu, aby nemohla ako úspešná prezidentka kandidovať v roku 2020 znova.

Rovnako platí, že ak zvíťazí Trump, pre väčšinu demokratov (a dokonca aj pre niektorých republikánov) – akonáhle sa spamätajú z úvodného prekvapenia a rozčarovania – najvyššou prioritou sa stane zabezpečiť, aby prezident nedostal príležitosť uchádzať sa o funkciu druhýkrát. Vzhľadom k tomu, aká veľká časť Trumpovej agendy bude aj spriazneným politikom pravdepodobne pripadať sporná, stane sa vládnutie počas jeho administratívy veľmi obtiažnym.
Kongres musí spolupracovať
Oba scenáre však stále umožňujú dosiahnutie pokroku v niekoľkých kľúčových oblastiach. Budúcej americkej vláde by sa mohlo podariť uzákoniť legislatívu upravujúcu financovanie modernizácie starnúcej americkej infraštruktúry, čo je politika, ktorú uprednostňujú oba kandidáti i množstvo kongresmanov. Okrem toho sa možno podarí zlepiť väčšinu potrebnú na reformu amerických daňových zákonov – najmä na zníženie vysokej daňovej sadzby pre firmy a zvýšenie daní pre bohatých. Niektoré reformy by sa vzhľadom k vážnym problémom s implementáciou súčasného systému dokonca mohli týkať aj zdravotníctva, čo bol inak významný úspech prezidenta Baracka Obamu.

Ďalšie otázky vyžadujúce spoluprácu Kongresu s prezidentom však pravdepodobne nebudú v dohľadnom čase vyriešené. Jednou z nich je imigračná reforma, ktorá je v USA rovnako kontroverzná ako v Európe. Ďalšia je obchod: pretože politici vzhľadom k domácemu politickému prostrediu len opatrne podporujú ústretové postoje voči odhodlaným protivníkom, stavajú sa Trump aj Clintonová proti Transpacifickému partnerstvu, hoci by jeho ratifikácia prospela americkej ekonomike aj strategickému postaveniu krajiny. A deficit aj zadlženie USA dozaista vzrastie, pretože existuje len malá alebo vôbec žiadna vôľa znížiť mandatórne výdavky.
Väčšia voľnosť
Zahraničnopolitické dôsledky volieb sú trochu iné, pretože prezident sa podľa americkej ústavy teší značnej voľnosti. Iba Kongres síce môže oficiálne vyhlásiť vojnu alebo ratifikovať zmluvy, avšak prezidenti môžu bez schválenia Kongresu použiť (alebo odmietnuť použiť) vojenskú silu. Ďalej môžu vstupovať do medzinárodných dohôd iného typu, vymenovať vysokých úradníkov Bieleho domu a meniť americkú zahraničnú politiku pomocou exekutívnych nariadenia, ako to vo vzťahu ku Kube nedávno urobil Obama.

Za vlády Clintonovej by sa táto ľubovôľa mohla pretaviť do vytvorenia jednej či viacerých bezpečných oblastí v Sýrii, poskytnutia väčšieho počtu obranných zbraní Ukrajine a zaujatia tvrdšieho postoja voči Severnej Kórei, ktorá pokračuje v budovaní jadrového a raketového arzenálu.

Odhadnúť, čo by urobil Trump, je ťažšie. Koniec koncov je to politický outsider, takže nikto nevie, aká veľká časť jeho predvolebnej rétoriky by sa premenila na skutočnú politiku. Dá sa však očakávať, že by sa Trumpova administratíva dištancovala od niektorých tradičných spojencov v Európe aj v Ázii a zaujala prevažne odmeraný prístup k Blízkemu východu.

Je otvorenou otázkou, čo presne sa v Amerike po prezidentských voľbách stane. Hoci možno niektoré výsledky s rozumnou pravdepodobnosťou očakávať, jedinou skutočnou istotou zostáva, že 96% svetovej populácie, ktorá v amerických voľbách nevolí, pocíti ich dôsledky rovnako citeľne ako sami Američania.

© Project Syndicate