Denník N

Bojovali za československú vlasť, potom proti Hitlerovi a nakoniec aj proti komunistom

Z archívu Juraja Tvarožka. Foto N - Tomáš Benedikovič
Z archívu Juraja Tvarožka. Foto N – Tomáš Benedikovič

Túžbu po československej vlasti cítili tak silno, že pre ňu opúšťali svoje rodiny a bojovali ďaleko od domova. Mnohí z legionárov prvého odboja potom bojovali aj proti hitlerovskému štátu a proti komunistom. Jeden z nich – Juraj Tvarožek – zbieral ich príbehy

Osudy veľkej časti československých legionárov lepšie ako čokoľvek iné ilustruje príbeh architekta legendárnej bratislavskej Metropolky Juraja Tvarožka. Bol ešte len mladý začínajúci projektant, keď musel v roku 1914 narukovať na bojiská prvej svetovej vojny. Na ruský front sa dostal v 14. honvédskom pluku, no už v októbri 1914 padol do zajatia. V zajatí projektoval aj svoj prvý veľký projekt – banské mestečko v Tomskej gubernii na Sibíri. Keď sa preňho v roku 1917 otvorila cesta do československých légií v Rusku, okamžite sa prihlásil a zúčastnil sa najťažších bojov na samarskom fronte aj nekonečnej cesty domov cez Vladivostok.

V medzivojnovom období postavil viaceré známe budovy, no neskôr sa dostal do nemilosti. Jurajovi Tvarožkovi, ktorý bol jedným zo signatárov listu bývalých legionárov proti vzniku Slovenského štátu a neskôr sa zapojil aj do odboja, zavrel Metropolku Alexander Mach s tým, že sa tam schádza protištátna spoločnosť. Neskôr ju znárodnili a staviteľa s veľkou časťou jeho rodiny zavreli v 50. rokoch komunisti. Všetky vzácne nákresy jeho prác a plány sa po jeho zatknutí stratili.

V jeho rodinnej pozostalosti sa však zachovalo dielo iného druhu: vzácna zbierka svedectiev 150 legionárov. Dotazníky s fotografiami, ktoré začal zbierať koncom 30. rokov na podnet Združenia slovenských legionárov.

V nich samotní účastníci opisujú priebeh svojho pobytu na fronte, svojich spolubojovníkov či boje. Okrem faktografických údajov však obsahujú mnohé tiež priložené spomienky. Kde sami legionári vo svojich rukopisoch zachytávajú atmosféru, pocity a motívy, ktoré ich viedli do československých légií.

Z archívu Juraja Tvarožka. Foto N - Tomáš Benedikovič
Z archívu Juraja Tvarožka. Foto N – Tomáš Benedikovič

Príbehy z 1. odboja

„Dňa 1. augusta roku 1914 bola všeobecná mobilizácia v Maďarskom štáte vyhlásená proti Srbsku do určitého ročníka. Môj ročník bol najstarší prezenčnej služby vojenskej, a to rok 1902, preto som patril hneď do prvého náboru mobilizačného do vojny. Mal som 34 rokov, bol som ženatý a mal som 4 dietky. Rodinu som doma musel zanechať a do vojny ísť pre dobro národa iného,“ píše vo svojich spomienkach, ktoré sa zachovali v Tvarožkovej zbierke s názvom 150 legionárov, bývalý vojak Jozef Urgas. Na ruskom fronte padol do zajatia a neskôr vstúpil do československých légií.

Prvé zárodky légii začali tvoriť už v roku 1914 v Rusku, neskôr vznikajú aj v Taliansku a vo Francúzsku. Formovali sa z československej komunity, ktorá v týchto krajinách už žila, no vo veľkom počte aj zo zajatcov z radov Rakúsko-Uhorskej armády.

„Predstavitelia zahraničného odboja, teda Masaryk, Štefánik a Beneš vedeli, že Dohoda nie je vôbec naklonená rozbitiu Rakúsko-Uhorska a vzniku samotného Československa. Bolo treba ich presviedčať a vo vojne je najpresvedčivejší argument vojak. Rozhodli sa, že budú organizovať československé vojsko, ktoré by bojovalo na strane Dohody,“ hovorí historik Dušan Kováč z Historického ústavu SAV o myšlienke, ktorá stála ešte pri začiatku takzvaného 1. odboja.

„Po viacerom takom našom zhromaždení som o tom uvažoval, lebo do légie nebola ľahká vec vstúpiť. Nikto nič určitého nemohol predvídať, či z toho niečo vyťažíme alebo nie. Keď ale nie, čo bude potom s nami a s našimi rodinami? Ja práve som v ten čas bol 38-ročný ženatý a štyri dietky. Za takýchto okolností treba bolo vymyslieť, čo a jak by bolo dobre spraviť. Keď som raz takto mnohoráz rozmýšľal, prišiel som na myšlienku, že spravodlivé ťaženie so spojencami práva, že nám Slovákom a Čechom dopraje, aby sme mohli vo svete žiť ako iné národy, bez nadvlády inej. V tomto mojom presvedčení som dostal nádej na naše oslobodenie a začal som medzi Slovákmi a Čech­mi v lágri v Petropavlovsku agitovať, že nám patrí, aby sme boli medzi legionármi,“ píše vo svojich spomienkach legionár Jozef Urgas.

Z archívu Juraja Tvarožka. Foto N - Tomáš Benedikovič
Z archívu Juraja Tvarožka. Foto N – Tomáš Benedikovič

Vo Francúzsku sa dostali k slovu aj americkí Slováci. „Bolo to v roku 1917 v mesiaci júli, keď prišiel medzi nás na ten čas v hodnosti majora dr. Milan Rastislav Štefánik do Chicaga. Zišli sa tam naši Slováci z celého okolia, kde mal k nám americkým Slovákom a Čechom dlhšiu reč, a síce, že uderila hodina a máme možnosť sa chytiť zbrane a tam na bojiskách Francie si vydobyť slobodu. Ako je známe z histórie našich amerických Slovákov, že sa už dávno pred svetovou vojnou zorganizovali v boji proti Rakúsko-Uhorsku. Po Štefánikových slovách hneď sa vytvárali výbory Československej národnej rady v miestnych spolkoch. Piateho novembra 1917 sme odchodili a lúčili sme sa s rodinami, to bola chvíľa, na ktorú nikdy nezabudnem,“ vysvetľuje, aké motívy ho viedli do légií na francúzsky front, americký Slovák Jozef Sagan.

„Štvrtého decembra 1916 sme boli vyzvaní, aby sme si podali prihlášky do československého národného vojska. Ohromne ma prekvapilo, že z 57 len 11-ti sa prihlásili, medzi nimi Slováci: Gábriš a ja. Nechápal som, že ľudia, ktorí po mojom príchode držali si za povinnosť vtĺkať do mňa myšlienku československej vzájomnosti a odboja proti Rakúsko-Uhorsku, čo bolo pre mňa zbytočné, ponevač som to pudove cítil, tí ľudia, keď išlo k veci, miesto, aby šli príkladom, podivným spôsobom ustupovali,“ spomínal vo svojom rukopise, ktorý je dnes zachovaný v zbierke, Augustín Malár aj na to, ako museli medzi zajatcami v Taliansku pre vstup do légií agitovať. Mnohí totiž chceli radšej zostať v zajatí a nechceli sa vracať na front, kde by opäť riskovali svoj život.

Z archívu Juraja Tvarožka. Foto N - Tomáš Benedikovič
Z archívu Juraja Tvarožka. Foto N – Tomáš Benedikovič

„Je zaujímavým paradoxom, že armáda štátu existovala skôr ako samotný štát. Veľakrát sa najmä na talianskom fronte stalo, že Česi a Slováci stáli proti sebe na oboch stranách zákopov – na jednej strane ako legionári, na druhej ako vojaci monarchie. V roku 1918 to skončilo krvavou bitkou na Piave,“ hovorí Miloslav Čaplovič, riaditeľ Vojenského historického ústavu. Tí, ktorí vstupovali v tom čase do légií s neistou perspektívou, riskovali veľa.

„Legionári si museli byť vedomí jedného. Ak v boji proti Dohode, proti Rakúsko-Uhorsku budú zajatí, už nebudú zajatcami, ale budú popravení ako vlastizradcovia. Je teda tento moment, že boli ochotní položiť životy za to, že bojujú za oslobodenie Čechov a Slovákov, ten najsilnejší motív,“ hovorí historik Dušan Kováč, že veľká časť z legionárov boli presvedčení vlastenci. „Bolo to inak demokratické vojsko, pomenovali sa navzájom bratia. Aj veliteľ bol brat veliteľ. Bol tam taký demokratický duch,“ dodáva.

Z prvého do druhého odboja

Legionári vydávali časopis Legionárske hlasy, v ktorom neskôr vyzývali ostatných, aby poslali svoje spomienky, ktoré časom poslúžia ako pamiatkový materiál. Pred ďalšou vojnou na prvej strane vyzývali aj na iný spoločný záujem. „My, dobrovoľní príslušníci odboja v zahraničí, dali sme v minulosti všetko, čo sme len mali. Neľutovali sme potoky krvi, ani mladé životy. Dáme preto i teraz všetko, čo nám naše bytie uštedruje,“ uverejnili v júli 1936 svoju výzvu. V čase, keď sa hrozba hitlerovského Nemecka stávala pre mladú Československú republiku čoraz aktuálnejšou, založili v novinách zbierku. Pôžičku na obranu republiky, za ktorú bojovali na frontoch prvej svetovej vojny. V tom čase si nevedeli predstaviť, že by ju mohli stratiť.

Kniha o životopisoch legionárov, ktorú zozbieral jeden z nich, architekt Juraj Tvarožek, však nikdy nevyšla a dlhé desaťročia zostali príbehy 1. odboja zabudnuté. „Dnes tieto dokumenty spracováva do svojej publikácie profesor Ján Fuska. V období dvoch totalitných režimov nebol o ne záujem,“ hovorí synovec Juraja Tvarožka Branislav Tvarožek.

Pre nové režimy, ktoré nahradili Československo, sa stali z pochopiteľných príčin československí legionári neželaným elementom. Nedokázali sa zmieriť s tým, že stratili republiku, za ktorú umierali ich spolubojovníci na frontoch prvej svetovej vojny.

Už 14. marca 1939 adresovala skupina trinástich bývalých československých legionárov list slovenskému snemu, kde ešte pred vyhlásením Slovenského štátu ostro protestujú proti rozbitiu Československa z vôle Hitlera.

Z archívu Juraja Tvarožka. Foto N - Tomáš Benedikovič
Z archívu Juraja Tvarožka. Foto N – Tomáš Benedikovič

Píšu v ňom, že je nemorálne opustiť Česko v tých najťažších chvíľach a že v hitlerovskej politike vidia hrozbu, s ktorou nemožno spolupracovať. List podpísali Janko Jesenský, Jozef Gregor-Tajovský, Anton Granatier, Augustín Malár, Juraj Tvarožek či neskorší veliteľ povstania, generál Rudolf Viest.

Bývalý legionár, ktorý počas prvej svetovej vojny pomáhal aj s náborom do československých légií v Rusku, začal organizovať po svojom odchode do exilu opäť odboj aj za hranicami.

„Veľká časť legionárov, ktorá razila spoločný štát Čechov a Slovákov, mala také silné presvedčenie, že sa opäť, aj po vyše 20 rokoch, rozhodla zapojiť aj do 2. odboja,“ hovorí Miloslav Čaplovič.

Najdôležitejším odbojovým počinom legionárov počas druhej svetovej vojny bolo v roku 1939 vybudovanie tajnej rámcovej armády, Obrany národa v okupovanom Protektoráte.

Prvá demokratická odbojová organizácia pôsobila aj na území Slovenska a pomáhala pri útekoch prenasledovaným. A z nich sa za hranicami formujú postupne zahraničné jednotky. Aj pri jej vzniku stáli legionári – napríklad českí generáli Mikuláš Homola či Bedřich Doležal, ktorí za to boli neskôr popravení.

„Generál Jozef Martin Kristín bol od roku 1940 vo väzení, keď ho odhalila konfidentka gestapa, že posiela do zahraničia tajne informácie,“ hovorí historik Miloslav Čaplovič.

Mnohých bývalých legionárov možno podľa neho nájsť aj v radoch neskoršej povstaleckej armády. Bývalý ruský legionár, generál Pavol Kuna, viedol oslobodzovacie boje v 3. taktickej skupine Gerlach na Liptove či bývalý ruský legionár Michal Širica, ktorý velil v povstaní taktickej skupine Fatra.

V boji o Ostrô sa vyznamenal zasa bývalý francúzsky legionár Ján Černek. Medzi vedúce osobnosti odboja patrí aj bývalý taliansky legionár Ján Imro či ruský legionár Branislav Manica.

„Ich osudy boli v tomto období rôzne. Bývalý legionár Ivan Markovič zahynul v Buchenwalde. Mikuláš Gacek zasa pracoval v štátnej funkcii, podobne ako Ferdinand Čatloš, ktorý sa stal ministrom národnej obrany, popritom zasa rozvíjal aj svoj plán o vojenskom prevrate,“ hovorí Čaplovič. Medzi bývalými legionármi sa však našli aj kolaboranti – v Česku to bol Emanuel Moravec, ktorý sa stal ministrom školstva a ľudovej osvety v Protektorátnej vláde.

Zaznávaný 1. odboj

Legionárska tradícia, ktorá sa pestovala počas prvej Československej republiky, sa stala nepohodlnou nielen pre Protektorát a Slovenský štát, ale tiež po Víťaznom februári a nástupe komunistov. Aj značná časť bývalých legionárov mala problém zmieriť sa s novým režimom.
„Tí, ktorí bojovali za prvú republiku, boli jej verní za druhej republiky a nesúhlasili s komunistickým režimom. Boli to tí, ktorí verili nielen Československu, ale aj demokracii,“ hovorí historik Dušan Kováč.

Väčšina z nich mala už v tom čase vyšší vek, do aktívneho odboja proti novej totalite sa tak zapojilo iba niekoľko jednotlivcov. Jedným z nich bol český generál Sergej Ingr, ktorý prešiel 1., 2. aj 3. odbojom. Počas prvej svetovej vojny ruskými, francúzskymi aj talianskymi bojiskami a počas tej druhej pôsobil v Obrane národa i v odboji vo Francúzsku a v Londýne. V roku 1949 emigroval a v zahraničí spoluzakladal Radu slobodného Československa.

Niektorí bývalí príslušníci prvého odboja podobne ako Ludvík Svoboda sa stali súčasťou režimu, výrazná časť tiež obeťou prenasledovania a šikany štátnej moci.

Generála Heliodora Píku, hrdinu z oboch svetových vojen v roku 1949 komunistický režim popravil. Na doživotie bol odsúdený český generál, bojovník z 1. svetovej vojny a veliteľ pražského povstania v 2. svetovej vojne Karel Kutlvašrt.

Slovenský generál Jozef Martin Kristín bol vyhodený z armády už po februárovom prevrate, v roku 1951 mu režim vymeral trest štyri a pol roka. Z armády boli vyhodení bývalí legionári a bojovníci v povstaní Ján Imro, Ladislav Bodický či Ján Černek.

Podľa historika Miloslava Čaploviča z Vojenského historického ústavu súviseli mnohé perzekúcie najmä s čistkami v armáde, ktoré robil nový režim. Komunistická moc sa však snažila prepísať aj legionársku tradíciu.

„Československých legionárov zaradil režim do kategórie imperialistických bojovníkov proti sovietskemu Rusku a boli na strane imperialistických veľmocí. A aj keď komunistický režim dovolil historikom povedať, že Československo malo určitý význam pre Čechov a pre Slovákov, légie zostali vždy, s krátkou výnimkou roku 1968, keď vznikli nejaké práce, ktoré sa od toho odlišovali, zaradené do kategórie tých negatívnych a zlých,“ hovorí Dušan Kováč.

Veľká časť z nich sa tak dočkala ocenenia až po svojej smrti.

Teraz najčítanejšie