Denník N

Ideme na Mars! Netreba sa ponáhľať

Mars. Foto – TASR/AP
Mars. Foto – TASR/AP

Plány na cestu na Mars už vyzerajú reálne. Niektoré z nich však môžu byť až príliš ambiciózne a tým aj zbytočne riskantné.

Autor je doktorandom na UMB v BB a predsedom OZ Slov. spolocnosť pre vesmírnu politiku.
Štipendista Fulbrightovho programu na George Washington University vo Washingtone DC

Okamih, keď človek pristane na Marse, bude fantastickým úspechom ľudstva. Horizont 10 či 20 rokov sa javí ako čoraz reálnejšia ambícia. Koncom septembra 2016 ohlásil šéf SpaceX, americký podnikateľ a vizionár Elon Musk svoj veľký plán kolonizácie Marsu.

O dva týždne neskôr zverejil Barack Obama komentár, v ktorom vysvetľoval potrebu dosiahnutia pre nás najprístupnejšej planéty Slnečnej sústavy v dohľadnej budúcnosti. Slová lídrov svetových vesmírnych agentúr a riaditeľov hlavných firiem vo vesmírnom priemysle z posledných rokov sa tak začínajú napĺňať. Ideme na Mars! No vynára sa pri tom niekoľko dôležitých ale.

Elon Musk je jedinečnou postavou svetovej kozmonautiky. Oživenie, ktoré so sebou SpaceX za posledných niekoľko rokov priniesla, pomohlo technologickému a ekonomickému rozvoju v sfére vesmírnych aktivít. Muskov prejav na Medzinárodnom astronautickom kongrese v Mexiku, kde niekoľkotisícovému publiku predstavil svoju víziu, však popri niekoľkých odpovediach vyvolal mnohé ďalšie otázky o tom, ako a kedy bude ľudstvo osídľovať červenú planétu.

Pozor na prismelé plány

Áno, ohlásený záujem ísť na Mars je dôvodom na nadšenie a entuziazmus, to však neplatí o neuskutočniteľných ambíciách. Vízia SpaceX sa pohybuje až príliš na hrane. Predpokladá prvú ľudskú misiu na Mars v roku 2024 s pravidelnými „kyvadlovými“ letmi na trase Zem – Mars po roku 2030.

Na rakete Interplanetary Transport System, ktorej rozmery predčia Saturn V, slávnu raketu, ktorá vynášala kozmické lode Apollo na lunárne misie v 60. rokoch, s posádkou, ktorej počet (100) prevýši aj kapacitu menších komerčných lietadiel a s vidinou sebestačne fungujúcej civilizácie v horizonte 40 – 100 rokov. Dosiahnuť takéto ciele pri súčasných technológiách a ohromnej finančnej nákladnosti grandióznych vesmírnych projektov je náročné a nie je isté, či ide o ambicióznu víziu alebo ilúziu.

Americká NASA paralelne pokračuje vo vývoji s vlastnou víziou Journey to Mars, s časovo flexibilnejším rámcom ľudskej misie na povrch planéty po roku 2030. Štandardne, ako býva pre NASA zvykom, prostredníctvom zapojenia súkromného sektora, firiem typu Lockheed Martin, Boeing či Orbital ATK. NASA kontraktuje aj SpaceX, napríklad v zásobovaní Medzinárodnej vesmírnej stanice ISS, no nie vo vízii Journey to Mars.

Dve súbežné snahy možno vytvárajú súťaživosť. Pri takých nákladných aktivitách, akými sú cesty na Mars, je však takáto duplicita nadbytočná. Do istej miery skôr chýba ešte intenzívnejšia a hlbšia medzinárodná spolupráca.
Medzinárodné partnerstvá vo vesmírnom sektore štandardne existujú, Európska vesmírna agentúra je krásnou ukážkou výhodnosti kooperatívnych vesmírnych snáh. Dosahovanie Marsu, či už cez verejný program alebo činnosť súkromných firiem, však dnes zostáva prevažne na ramenách USA.

Treba hľadať spôsoby, ako intenzívnejšie zapojiť ostatné vesmírne veľmoci, ale aj malé štáty do jednej spoločnej vízie. Napäté vzťahy medzi USA a Ruskom, respektíve Čínou sa však prejavujú aj vo výskume vesmíru, Rusko a Čína sú pritom vo vesmíre dôležitými hráčmi. O desať rokov bude Čína možno jedinou krajinou s funkčnou orbitálnou stanicou. Keď k tomu pripočítame význam kozmických technológií pre armády a národnú bezpečnosť, všetky tieto faktory spolu môžu ešte viac skomplikovať otvorenejšiu a hlbšiu spoluprácu v spoločnej vízii pre cesty na Mars.

Problémov bude viac

Finančné a technologické výzvy späté s cestou na Mars s ľudskou posádkou, ako sú dlhodobé vystavenie radiácii či zabezpečenie prežitia na povrchu planéty, teda nie sú jediné. Aj taká exotická činnosť ako kozmonautika napríklad podlieha medzinárodnoprávnej úprave, regulačným rámcom a národným legislatívam.

Jednou zo zásad kozmického práva je pritom princíp škodlivého nezasahovania do životného prostredia iných nebeských telies. Nedokážeme odhadnúť, ako zareaguje miestne planetárne prostredie, prípadne jednoduché životné formy na kontamináciu pozemskými bunkami. Týmto princípom sa pritom riadia aj americké vozidlá, ktoré skúmajú Mars. Lety s ľudskou posádkou budú musieť zohľadňovať aj takéto právne otázky.

A v neposlednom rade, účasť ľudí v misiách na Mars otvára rôzne psychologické (dlhodobý pobyt vo vesmíre, spolunažívanie posádky) a etické otázky (možnosť kontaktu s pokročilejšou životnou formou a následná interakcia s ňou).

Stojí to za to

Znamená to všetko, že by sa ľudstvo nemalo snažiť poslať na Mars pilotovanú misiu? Rozhodne nie. Vizionárstvo a inovatívnosť, ktoré ľudia ako Elon Musk do kozmonautiky prinášajú, sú veľmi potrebné. Etablovaním vlastnej rakety Falcon 9 na globálnom trhu letov do vesmíru povzbudila firma SpaceX prirodzenú konkurenciu. Nebyť Falconu 9, šiesta generácia európskych rakiet Ariane či rakety Space Launch Systems dizajnované americkou NASA by rozhodne nezaznamenali taký prudký vývoj.

Atraktívnosť kozmického výskumu by však nemali sprevádzať prehnané ambície, ktoré môžu viesť k neúspechom (v najhoršom prípade do strát na ľudských životoch). Tragické havárie amerických raketoplánov Challenger a Columbia (1986 a 2003) pozastavili pilotované lety raketoplánov do vesmíru v oboch prípadoch až na dva roky. Od Columbie k podobnej tragickej udalosti nedošlo a nemusí to byť ani prípad rakiet SpaceX. Tlačiť nasilu na čo najskoršie lety k Marsu sa však nemusí vyplatiť a verím, že Elon Musk si to uvedomuje.

Nebuďme preto prekvapení, ak sa rok 2024 ukáže ako neuskutočniteľný termín. Príliš často sa v minulosti na otázku, kedy sa ľudská noha dotkne Marsu, odpovedalo: o dvadsať rokov. Až dnes sa tento horizont javí reálnejší, viaceré technológie z načrtnutých časových plánov sú už dnes testované, respektíve v záverečných fázach vývoja. No zvládnuť to všetko do desiatich rokov bude nesmierne ťažké. SpaceX si však uvedomuje pridanú hodnotu svojich plánov.

Je to skvelá marketingová stratégia, ktorá opäť dostáva firmu na titulky novín (v porovnaní so septembrovou explóziou rakety na rampe na Floride v pozitívnom zmysle) a možno prinesie pre SpaceX nové investície do rozpočtu organizácie. V súčasnosti ho tvoria predovšetkým kontrakty prepojené na vládny vesmírny program a vlastná ekonomická činnosť na trhu s letmi do vesmíru.

Rovnováha

Nepochybujem o tom, že ľudia pristanú na povrchu Marsu. Cestovanie hlbšie do vesmíru nemá možno taký priamy vplyv na život na Zemi ako využívanie družíc a kozmických technológií na obežných dráhach Zeme. Satelitná navigácia, družicové telekomunikačné technológie či monitoring meteorologických javov alebo životného prostredia sú hmatateľnejšími benefitmi než tie, ktoré prináša prieskum vzdialenejšieho kozmu.

Cestovanie hlbšie do vesmíru, dosahovanie planetárnych a iných telies či skúmanie najrôznejších javov spojených s takýmito cestami však majú úžasný psychologický rozmer, vplyv na ľudskú predstavivosť a potenciál odpovedať na fundamentálne ontologické otázky.

Snaha dosiahnuť Mars ako najbližší veľký míľnik dnešnej kozmonautiky si preto zaslúži podporu. No musí byť zdravo skeptická. Medzi mierou rizika a ambíciami v deklarovaných plánoch musí existovať rovnováha. Príťažlivé a pútavo spracované vízie sú potrebné, ale v reálnych časových horizontoch.

Žijeme v 21. storočí, v čase úžasného technologického pokroku. Úsilie objavovať neznáme by z toho malo čerpať. Nie je nevyhnutné ísť do rizika a neistoty, s ktorými pred stáročiami museli pracovať portugalskí, španielski či britskí moreplavci, objavitelia nového sveta. A nežijeme ani vo vesmírnych pretekoch studenej vojny, aby sme za cenu dosahovania prvenstiev boli nútení obetovať stanovenie bezpečnejších termínov. Mars na nás počká.

Teraz najčítanejšie