Denník N

Blažo Kravjanskému, Kravjanský Blažovi

Okolo roku 1964 vzniklo v Československej televízii Bratislava z iniciatívy artdirektora Mikuláša Kravjanského (1926) a grafika Pavla Blaža (1943) oddelenie fotografiky a fotosadzby. Ako prvé v ČSSR pracovalo technikou, ktorá bola medzistupňom a predchodcom dnešnej digitálnej typografie. Mikuláš Kravjanský sa po roku 1968 odsťahoval do zahraničia. Obaja zakladatelia si v apríli 2013 pri príležitosti výstavy „Múzeum dizajnu, prosím“ v galérii Satelit vymenili e-maily, v ktorých spomínajú na okolnosti vzniku oddelenia. Publikujeme ich v pôvodnej podobe.

Pavel Blažo Mikulášovi Kravjanskému, apríl 2013

„Miky, potreboval by som od Teba odpoveď, ak to bude možné obratom. V stredu sa otvára to múzeum užitého umenia v Hurbanových kasárňach. Prvá výstava má byť o grafickej komunikácii a komunikácii vôbec, bude tam všeličo od starých rádií až po televíznu grafiku, z čoho s a horko-ťažko podarilo dať niečo dohromady. Komisári výstavy ma požiadali o krátku info o tom, ako v STV vzniklo oddelenie pracujúce fotografikou.

Čo si spomínam je toto. Oprav prosím Ťa a pripomienkuj, v čom sa mýlim.

Keď som mal v roku 1961 pred maturitou na ŠUP-ke, z obavy, aby som nedostal umiestenku niekde na východ, ale mohol zostať v Bratislave, navštívil som ČSTV, či by sa nenašla práca pre grafika. Kádrovák ma poslal za Tebou. Ty si sa spýtal, ako som dopadol z odborných predmetov. Ja som v strachu zakoktal, že maturujem až o mesiac. Ty si povedal: „Nevadí, do zajtra namaľuješ jeden úvodný titulok k filmu z obdobia secesie a keď to bude dobré, tak máš zmaturované a si prijatý.“

Pavel Blažo (1943) - typograf a fotograf, zakladateľ modernej grafiky v Československej televízii. FOTO - ARCHÍV P.B.
Pavel Blažo (1943) – typograf a fotograf, zakladateľ modernej grafiky v Československej televízii. FOTO – ARCHÍV P.B.

To mi bola voda na mlyn. Predmet písmo, na ktorom sme kaligrafovali rôzne Menhartove manuskripty a ešte baťovské reklamné šrifty nikto veľmi neobľuboval. Už ako študenti sme s obdivom sledovali výbornú televíznu grafiku viedenskej TV, ale tam používali typografické presné grotesky a rôzne moderné antikvy. Také hlavsovské nápisy, keď sme mali robil v škole, bola to práca s vyťahovátkom na celý weekend a nie vždy sa to podarilo.

Preto ma tá secesia potešila. Pracoval som do noci a pridal aj secesný rámik a na druhý deň naklusal do STV. Ty si bol spokojný a na druhý deň už som mal legitimáciu na vstup do budovy a ešte pred maturitou som bol zamestnancom STV.

Legitimáciu si odkladám už 52 rokov ako pamätihodnosť.

Prvé dni po nástupe na oddelenie v budove, kde dnes sedí minister kultúry, priniesli aj prvé sklamania. Páni režiséri požadovali k svojim filmom práve tie neobľúbené Menhartove skripty. A oni boli tí, čo rozhodovali, ako bude grafika vyzerať. Tí tvorivejší priniesli aj skicu, ako si to predstavujú a vystrihnutú vzorku písma z nejakého časopisu. Aj oni pozerali viedenskú TV a chceli byť svetoví.  Pre krátkosť termínu to obyčajne končilo kompromisom a to bol ten Menhart a jeho klony. Časom som si na superkrátke termíny nacvičil takú variantu Flejšarovho kaligrafického rýchlopisu, ktorý bol efektný len v kratších textoch. V niektorom Graphise, čo bol venovaný TV grafike, som sa dočítal, že vo Viedni používajú nejaké fotosádzacie stroje a bola tam a reklama firmy, čo ich vyrába. Mojím snom sa stalo vybudovať foto-oddelenie pre grafikov. Ty si mal vždy pochopenie pre modernú techniku a všetko nové, ale v budove Tatrabanky na SNP sme boli tak natlačení, že nebolo kde sa rozširovať. Sľúbil si, že keď dostaneme novú budovu
v Petržalke, bude aj fotokomora.

Ja som veril a začal som zháňat dostupné informácie. Jediný možný zdroj vtedy bolo oddelenie firemnej literatúry v Technickej knižnici. Hoci zahraničná literatúra bola vtedy ťažko dostupná, technické firemné prospekty boli v TK z celého sveta a stačilo o niečo prejaviť záujem a propagačné prospekty prišli za pár dní. Tak som sa dostal k firme BERTHOLD. Keď som videl katalóg, písma, ktoré ponúkali, LETRASET, s ktorým sme sa jeden čas neúspešne pokúšali pracovať, sa mohol schovať. Skoro som dostal horúčku z toho výberu písma. Nesnívalo sa mi iné, ako o Bertholdovi. Takto som si sníval a chodil ako v tranze, až som sa zobudil, keď som dostal povolávací rozkaz. Tam som sa potom dva roky venoval iným veciam. Napríklad som po stojačky na sklenú stenu na štábe pred príchodom nejakej delegácie menhartom písal celý text vojenskej prísahy, až som pri tom odpadol. Po dvoch rokoch,v septembri 1964 som sa vrátil do civilu. Najväčšou novinkou pre mňa bolo že výtvarné odd. dostane novú budovu v petržalskej Aréne.

S nadšením sme sedeli nad pôdorysom a porcovali ešte nedopečený koláč. Pre grafikov bol vyčlenený dosť veľký priestor. Nedalo by sa to predeliť a z polovice urobiť konečne tú fotokomoru? Ty si okamžite súhlasil. Ideme vyrábať nábytok pre celé oddelenie, naškicuj, čo všetko by tam malo byť a bude fotokomora. Ale grafikov na fotografikov si musíš preškoliť sám.

Začínali sme výrobou jednoduchých fotogramov, ktoré potom slúžili ako podklady pre ručnú kaligrafiu. Ale pre fotosadzbu už bola pripravená pôda. Z ponukového katalógu firemnej literatúry, som si vypýtal ponukový prospekt aj so spiatočnou adresou. Ten sme potom vyplnili a ukázali nejakému televíznemu financovi. Popri ostatnej technike sa mu to nezdalo ani také drahé a on sám to poslal na firmu. Asi za týždeň si nám oznámil, aby sme si urobili poriadok, že nám prídu z Viedne predviesť fotosádzací stroj. Jedno ráno som prišiel do práce a pred budovou stál dodávkový mercedes s viedenskou značkou. Nikto sme vtedy ešte netušili, že jeden z našich kolegov, na druhom konci budovy je ICH spolupracovník a všetko hlási na ŠtB.

Predvádzanie fotosadzby dopadlo vynikajúco. Spokojní boli aj zástupcovia vedenia a dali súhlas na objednávku. Najťažšie, čo potom nasledovalo, bolo rozhodnúť sa pre sadu asi 20 šablón písma, z katalógu niekoľko stovák typov. Písma boli z celej transakcie najdrahšia položka.

Nakoniec sme sa rozhodli uskromniť, aby jeden nepracoval a traja sa nepozerali na neho. Radšej pre začiatok objednať dva stroje a písma dokupovať postupne podľa potreby. Tak to nakoniec dopadlo tak, že keď som bol z televízie po roku 1968 za spoluprácu so západnými Nemcami odídený, bolo na grafickom oddelení 64 najkrajších typov písma. Po mne nastúpil za vedúceho fotograf a grafik Igor Imro a televízna grafika, vlastne fotografika, aj po nástupe nových mladých pracovníkov, pokračovala v dobrej tradícii, ktorú sme spoločne založili a nemecké stroje slúžili ďalších 20 rokov, až kým ich niekto počas revolučného chaosu neukradol, rovnako ako našu odbornú knižnicu, ktorú sme roky budovali nákupmi v antikvariátoch.

A ja musím byť vďačný tomu neznámemu spolupracovníkovi, že som ukončil svoju televíznu kariéru a začal sa na 20 rokov plne venovať knižnej grafike. Realizoval som pár stovák knižiek. Získal niekoľko desiatok cien a ocenení, až som vo veku 46 rokov dostal pri práci mozgovú mŕtvicu. Po tom som sa znovu vrátil k fotografii. V rámci zdravotných prechádzok som začal dokumentovať premeny bratislavskej architektúry a venujem sa tomu už 20 rokov. Srdečne zdravím a ďakujem za rýchlu odpoveď.“

Mikuláš Kravjanský Pavlovi Blažovi, apríl 2013

Palo.

Bolo to dávno, veľa si toho nepamätám, najmú keď sme pred pol storočím začali nový život a na to staré sme vedome sa snažili zabudnúť. Pamätám sa na naše ťažkosti s písmenkami. Viem, že nikto z vás nebol tzv. kaligraf, čo vedel písať voľnou rukou. Možno, že aj ste vedeli, ale boli ste posadnutí perfektnosťou tlačeného písma. Pamätám sa, že Čisárik vyrezával písmenká z kartónu a ty si veril na fotografiu. Ja som tiež siahal po fotografii, aj preto sme zriadili to foto oddelenie.

Pamätám si silne, že raz som urobil titulky fotograficky. Mali sme optický stroj na čítanie dokumentov z filmového pásu. Náhodou som zistil, že môže fotografovať makrozábery. Dal som na čítaciu dosku drevené hobliny a urobil som krásne makrofotografie. Bolo to pozadie na titulky. Čo čert nechcel, predvolali ma k Sarvašovi, boli tam zástupcovia z ústredného výboru. Dostal som vynadané, s upozornením, že takéto buržoázne abstrakty sa nebudú vysielať v ČSTV. Takýchto prípadov bolo veľa, veď som si to za vás „odsrával“. Ale boli sme klasa.

Mikuláš Kravjanský (1928), výtvarník.
Mikuláš Kravjanský (1928), výtvarník.

Takých, čo prichádzali k umelcom so skicami, aby im ich dielo vylepšili, bolo veľa, najmä v scénografii, ale je to všade. Je súčasťou nášho odboru vedieť s tým narábať.

Obdobie, keď ste dostali nemecké výrobky, bolo už mimo mňa, lebo už som tam nebol. Viem, že na urýchlenie veľkého množstva tlačených titulov sme kúpili tlačiarenský sádzací stroj, ktorý pod velením (už ani neviem, ako sa volal ten súdruh) začal sádzať, ale okupovali to hlavne na tlačenie rôznych formulárov, oznámení a pod. Umelecká grafika to nebola, ale bola to naša chyba, že sme nasadili blchu (špicľa) do kožucha. Mne už nič neurobil, len niekto dával falošné oznámenia, že keď Kravjanský odišiel, ukradol z fotooddelenia drahé kamery a objektívy. Čítal som to aj tu v Kanade.

Predstav si, že mi ušlo a už si nepamätám, že si bol na vojne a že si sa vrátil naspäť. Bol to husársky kúsok, že sme vydupali naše nové ateliéry v Petržalke. Hlavná príčina mojej snahy dostať sa preč z hlavnej budovy bola, aby sme neboli pod blízkou kontrolou. Boli to romantické časy, keď hlavou, mamou výtvarného oddelenia bola pani Mládeková. Ja som bohémčil, lietal v oblakoch a sníval vždy o niečom inom, novom. Nakoniec, za to som bol platený.

Spomínaš Baťovské šrifty. Neviem, či vieš o tom, že aj ja som bol Baťovec. Len v krátkosti: tu je môj príbeh, ktorý sa podobá Tvojmu. Mal som 16 rokov. Bolo po II. svetovej vojne. Nechcel som sa učiť, maľoval som. V Baťovanoch (teraz Partizánske) potrebovali grafika do reklamného oddelenia. Bol vypísaný konkurz. Prihlásil som sa, spolu aj s Pražákmi z umprumky. Dostali sme úlohu vyrobiť pútač na zimnú obuv. Ja som namaľoval papuču v zimnej krajine. Teplomer bol v papuči. Môj slogan, ktorý som starostlivo vymyslel, bol: „Keď je zima, vietor fučí, najteplejšie je v papuči“. A bol som prijatý a na začiatku som musel robiť písmo. Haha.

Malá poznámka: Keď píšeš na počítači, prečo tak ako všetci rebeli, nedávaš pauzu za čiarkou a bodkou. Je to tu zvykom u všetkých tinegerov, lebo oni to píšu na I phonoch v rýchlosti. Keď to niekto chce po Tebe okopírovať, tak musí ísť cez celý artikel, aby to opravil a bolo to schopné na normálnu tlač.

Keď máš konkrétne otázky, ktoré si môžem ešte pamätať, tak rýchlo odpíš.

M.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie