Slovák publikoval v špičkovom časopise: skúmal spojenie emócie hnusu a správania

Štáty, ktoré sa nachádzajú bližšie k rovníku a v ktorých žije najviac patogénov, sú viac konzervatívne, náboženské, kolektivistické, autoritatívne a menej otvorené novým skúsenostiam.

Čo vysvetľuje uvedené spojenie? Odpoveď na túto otázku hľadal aj slovenský behaviorálny ekológ Pavol Prokop z Trnavskej univerzity. Výskum, na ktorom pracovala zhruba štyridsiatka vedcov z celého sveta, vydali tento mesiac v časopise PNAS.

Spolu s magazínmi Science a Nature patrí PNAS – vydáva ho Americká akadémia vied – k najvýznamnejším vedeckým prierezovým časopisom na svete.

Vedci najprv získali údaje o takzvanom parazitickom strese. „Existujú databázy o výskyte parazitov na jednotlivých miestach sveta a množstve ľudí, ktorí na ne umierajú. Na tomto základe sa vypočítava parazitický stres,“ povedal pre Denník N Prokop.

„Vieme, že čím viacej je niekde parazitov, tým vyššia je tam religiozita a viera v tradičné normy vrátane tradičnej kuchyne. Je tam aj vyššia miera sexuálnej zdržanlivosti. Čím bližšie k rovníku ideme, tým viac to platí. Je to preto, že tam je najviac patogénov,“ dodal slovenský odborník.

Tradičné hodnoty

Existujú dve teórie, ktoré by mohli vysvetliť spojenie medzi parazitickým stresom a politickým konzervativizmom. Prokop a jeho kolegovia ich testovali. „Zbieral som dáta na Slovensku. Mal som vyše 300 respondentov, dohromady ich bolo viac ako 11-tisíc. Pochádzali z 30 krajín,“ vysvetlil Prokop.

Prvá hypotéza znela, že na miestach, kde je vysoký výskyt patogénov, sa ľudia viac spoliehajú na tradičné hodnoty, pretože odklonom od nich by riskovali, že sa zbytočne vystavia nežiaducim patogénom.

„Vezmite si také Mexiko,“ vraví Prokop. „Je to krajina blízko rovníka, je v nej veľa patogénov, a preto je tam aj štipľavá kuchyňa. Ak jedlo okoreníte, znížite množstvo patogénov, ktoré sa doň môžu dostať. Ak by ste si povedali, že štipľavé už jesť nebudete, hrozí, že sa otrávite, lebo v mäse sa rozmnožia parazity. Preto sa vám oplatí zotrvávať na tradičných postupoch z minulosti. To by vysvetľovalo konzervativizmus, teda lipnutie na tradíciách,“ doplnil vedec.

Dodajme, že reč je tu o evolučných procesoch, ktoré sa odohrávajú v dlhých časových úsekoch. Chladničky sú s nami iba zopár rokov, z pohľadu evolúcie sú zanedbateľné.

Obava z inakosti

Druhá teória je, že v štátoch s vyššou mierou patogénov sa viac politického konzervativizmu vyvinulo ako obrana ľudí pred inakosťou. „Vezmite si Indiánov. Keď do Ameriky prišli kolonizátori z Európy, zhruba polovica Indiánov zomrela na choroby, ktoré tam zavliekli Európania,“ hovorí Prokop.

Strach pred „oni“, pred ľuďmi, ktorí sa v nejakom ohľade odlišujú, by ich mohol ochrániť pred potenciálnymi nosičmi patogénov.

Potvrdili prvú hypotézu

Autori v štúdii bez okolkov píšu, že výsledkom uplatnenia jednej i druhej stratégie sú (aj) predsudky. V prvom prípade voči tým, ktorí porušujú tradičné normy: ide o prostitútky, ateistov, homosexuálov či užívateľov drog. V druhom prípade vznikajú predsudky voči ľuďom, ktorí sa od väčšiny odlišujú farbou pleti či pôvodom.

Prokop a jeho kolegovia testovali, ktorá z uvedených teórií je platná. V štúdii konštatujú: „Ľudia z národov s väčším parazitickým stresom boli viac tradicionalistickí. Ale ľudia z národov s vyšším parazitickým stresom nevykazovali vyššiu mieru sociálnej dominancie.“

Znamená to, že sa potvrdila prvá hypotéza, podľa ktorej je to lipnutie na tradíciách, čo vysvetľuje politický konzervativizmus v štátoch s vyšším výskytom patogénov.

Emócia hnusu

Už viackrát sme na stránkach Denníka N písali, že emócia hnusu, znechutenia či odporu (v angl. disgust) je z evolučného hľadiska mimoriadne dôležitá.

Ak by sa náš vyhladovaný praveký predok najedol prvej zdochliny, na ktorú by v savane narazil, mohlo to byť jeho posledné sústo v živote, lebo by sa otrávil. Kto pocítil hnus, nenakazil sa a prežil.

Je samozrejme možné, že konzumácia hnijúceho mäsa by človeka nezabila. Ale je lepšie byť hladný, ako potenciálne mŕtvy. „Hovorí sa tomu aj princíp protipožiarneho detektora dymu (v angl. smoke detector principle). Ani detektor nezisťuje, či je v budove naozaj požiar alebo je tam dym, lebo ste si zapálili cigaretu. Proste sa automaticky spustí. Vždy je to lacnejšie, ako keby mal špekulovať a nechal prípadne vyhorieť celú budovu,“ povedal Prokop o evolučných mechanizmoch v pozadí emócie hnusu.

Prečítajte si

Hnus je pocit, ktorý nás chráni, ale nás aj ohlupuje

Matky, bezdetné ženy a odpor

Tento rok Prokop publikoval ešte iný výskum o emócii hnusu, bolo to s kolegyňou Janou Fančovičovou. Pre Denník N vysvetlil, že viaceré štúdie v minulosti ukázali, že ženy sú viacej citlivé na odporné stimuly ako muži. „Existujú rôzne hypotézy, prečo je to tak. Jedna z nich vychádza z teórie rodičovských investícií a hovorí, že ženy sú viacej citlivé na odporné stimuly, lebo ochraňujú aj svoje deti. Povedané inak: matka musí byť citlivá nielen za seba, ale aj za svoje deti. Ak je to naozaj tak, matky by mali byť viac citlivé ako bezdetné ženy. A tak sme to porovnali,“ vraví Prokop.

Hypotéza sa však nepotvrdila – vyšlo to presne naopak, povedal o svojich prekvapivých zisteniach vedec. „Ako si to vysvetľujeme? Myslíme si, že u matiek dochádza k opakovanému kontaktu s rôznymi odpornými stimulmi detí – zvracanie, výkaly a iné –, a preto sa u nich hnus potlačí. Ak by boli matky extrémne citlivé na odporné podnety, neboli by schopné sa o deti postarať. Domnievam sa, že to vysvetľuje naše zistenia, že matky sú menej citlivé na odpor ako bezdetné ženy.“

Dostupné z: doi:10.1073/pnas.1607398113, http://dx.doi.org/10.1016/j.paid.2016.02.064