Denník N

Dagerman: zaslúžené utrpenie bolí rovnako

Nemeckí spisovatelia sa témou utrpenia Nemcov po vojne nezaoberali, práve preto je dôležité, že reportáž o nemeckej jeseni 1946 napísal mladý švédsky spisovateľ s naširoko otvorenými očami a neotupeným srdcom

„Židovský vydavateľ Mr. Gollanz z Londýna na svojej ceste po Nemecku na jeseň roku 1946 videl hodnoty západného sveta v ohrození, hodnoty, ktoré spočívajú v rešpekte k osobnosti, i keď táto osobnosť stratila naše sympatie a súcit, teda v schopnosti reagovať tvárou v tvár utrpeniu, či už ide o utrpenie zaslúžené či nezaslúžené.“ Takouto reakciou je knižka Stiga Dagermana Německý podzim, ktorú vydalo nakladateľstvo Mot komiks.

Mladý švédsky spisovateľ píše svoju reportáž z cesty Nemeckom na jeseň 1946. Do západných zón krajiny prichádzajú vlaky s utečencami z východu. Otrhanými, hladnými a nevítanými. „Dá sa pokojne povedať, že nikdy nevysychajúci prúd utečencov, ktorý zaplavil nemeckú nížinu od oblasti okolo dolného Rýna a dolného Labe až po veterné náhorné roviny okolo Mníchova, bol jednou z najdôležitejších vnútropolitických udalostí v tejto zemi bez vnútornej politiky. Ďalšou vnútropolitickou udalosťou približne rovnakého významu bol dážď, ktorý po sebe v obývaných porúrskych pivniciach zanechal dve stopy vody.“

Ryby z pivníc

Dagerman opisuje život v zatopených pivniciach. Rodiny prežívajúce po členky vo vode. Večne prítomnú kulisu detského kašľa, ktorý znie suchotinársky dospelo. Deti sú z „pivničných bazénov“ do školy vyháňané nezmyselne skoro. „Milosrdnosť rodičov“ spočíva v tom, že ich vyženú zo surovej pivničnej vlhkosti do sychravého nečasu na ulicu. A slovo škola je len eufemizmom. Také tu nič nefunguje a všetci vedia, že deti strávia svoj deň na ulici snahou nájsť niečo na jedenie, ukradnúť to.

K atmosfére typickej pre jeseň v Nemecku patria biele tváre ľudí, ktorí roky žijú v bunkroch a „pripomínajú ryby“, ako aj prekvapivo červenučké líčka niektorých dievčat, ktorým je niekoľkokrát do mesiaca dopriate „čokolády, krabičky chesterfieldiek, plniacich pier alebo mydiel“. A Dagerman dodáva, že k celému tomu obrazu ešte patrí novinár, ktorý sa balansujúc na doskách v zatopených izbách, rodiny pýta, ako sa majú a ako sa im páči budovanie novej demokracie.

A predovšetkým sa pýta, či sa mali lepšie predtým, za Hitlera? Zhnusený odpoveďou potom sadá do auta a v hotelovom bare píše úvahu s názvom „Nacizmus v Nemecku žije“. Podľa Dagermana je však takáto úvaha celkom vedľa, ak k nej novinár nepridá „sugestívny obraz prostredia a spôsobu života, k akému boli analyzovaní odsúdení.“

Hlad je mizerný pedagóg

Od tých, ktorí prežívali túto nemeckú jeseň, novinár žiadal, aby sa poučili zo svojho nešťastia. „Nenapadlo mu, že hlad je mizerný pedagóg.“

Autor tiež spomína radu francúzskeho kolegu, aby miesto chodenia do nemeckých domácností a „čuchania hrncov“ skrátka čítal a informácie čerpal z nemeckých novín.

Apatia a cynizmus, to boli najčastejšie reakcie Nemcov na jeseň 1946 na akékoľvek politické udalosti. Popravy v Norimbergu či prvé slobodné voľby. „Situácia, v ktorej návštevník zastihol nemecký národ, bola stručne povedané taká, že vyvodzovať z jeho ideologického postoja akékoľvek závery sa javilo ako morálna nemožnosť.“ Dodáva, že hlad je forma fyzickej i psychickej nevypočítateľnosti a zabraňuje človeku v dlhšom premýšľaní, či nebodaj nejakému hľadaniu súvislostí.

„Novinár, ktorý vycúval z pivnice, mal byť, povedané jedným slovom, pokornejší. Mal byť pokorný pred utrpením, akokoľvek zaslúženým, pretože zaslúžené utrpenie sa znáša rovnako ťažko ako nezaslúžené, je rovnako cítiť v bruchu, na prsiach a v nohách.“

Spruchkammern

Spisovateľ zachytáva scény z dobových súdov, ktoré mali zabezpečiť denacifikáciu krajiny. Súdy, nazývané Spruchkammern – „tieto obrovské byrokratické mašinérie, kde sa obžalovaný – v Nemecku trpiacom nedostatkom papiera – občas objaví so stovkou potvrdení o svojej bezúhonnosti, a kde sa preberajú tisíce nezmyselných triviálnych prípadov, zatiaľ čo naozaj veľké ryby sa zjavne strácajú v tajnom prepadlisku.“ Nakoniec ako vždy po historických obratoch. Hanba a trest padá najmä na hlavy tých, čo sa nevedia brániť. V nijakej historickej situácii.

Na nezaplatenie sú v tejto situácii, samozrejme, židovskí svedkovia. Dosvedčia, že obžalovaní sa správal vľúdne k Židom. („Jeden vyjde tak na niekoľko stoviek mariek“.) Susedia, ktorí potvrdia, že počúval zahraničný rozhlas či dievčina z knižnice, ktoré doloží, že obžalovaný „miluje pravdu, je obetavý, svedomitý, dobrý k deťom a psom a s knihami zaobchádza opatrne.“

A Karol šiel…

Na zasadania Spruchkammern chodia niekedy aj diváci, štamgastom je muž, ktorý si zakaždým prinesie aj desiatu. „Bolo by mylné myslieť si, že navštevuje súd preto, aby si vychutnal neskorý triumf konečnej spravodlivosti. Skôr ide o divadelného nadšenca…“

Miestnosti a atmosféra, v ktorých sa súdy odohrávajú, pripomínajú spisovateľovi Kafkov Proces. Pre cudzinca sú však rýchle procesy zaujímavé. „Poskytujú vzácne ostrý obraz stavu spoločnosti v Hitlerovej dobe, pohnútky tých, ktorí sa stali nacistami, a odvahu tých, čo sa nimi nestali… Sú príšerným dokumentom, ale ako nástroj denacifikácie sú nanič.“ Jedným z obvinených je aj príslušník SS. Sudcovi hovorí, že bol idealistom a žiada amnestiu pre príslušníkov SS: „Všetci tu vieme, ako sa z niekoho stal esesman. Niekto povedal: Ty máš, Karol, meterosemdesiat, tak pôjdeš k SS. A Karol šiel…“

Osvietené jablko

Nočná scéna vo vlaku idúcom Nemeckom: ktosi rozsvieti malú baterku, ktorej bzučanie naruší mŕtvolné ticho v na prasknutie preplnenom kupé. Žlté svetlo osvetlí dlaň, na ktorú sa všetci inštinktívne pozrú. Na dlani leží veľké zelené jablko. Presne také, akých je v Nemecku veľký nedostatok. Potom svetlo zhasne a v tme sa ozve hlasné zahryznutie. To sa majiteľka zahryzla do svojho jablka. Vzápätí opäť rozsvecuje baterku a detailne si prezerá miesto záhryzu. „Zahryzla sa doňho skvelo, až z toho dostane človek hlad. A veľké jablko a hrobové ticho majú ďaleký dosah. Mladá žena so zdravými zubami, ktorá pozná celé kupé, si na jablko posvieti zakaždým, keď sa doň zahryzne…“

Elfriede Jelinek v predhovore ku knihe píše, že nemeckí spisovatelia sa témou utrpenia Nemcov po vojne nezaoberali. A je to pochopiteľné, bola to doba, keď sa ešte celý svet zaoberal utrpením spôsobeným prevažne Nemcami. Ale práve preto je nesmierne dôležité, že reportáž o nemeckej jeseni napísal Stig Dagerman, mladý švédsky spisovateľ s naširoko otvorenými očami a neotupeným srdom. A jeho svedectvo je napísané štýlom, o akom snívali aj alchymisti, so srdcom v hlave a s rozumom v hrudi.

V slovenčine knihu vydal Denník N v roku 2020, kúpite priamo na obchod.dennikn.sk.

Kultúra

Teraz najčítanejšie