Denník N

Slovenský skejtborder: Keď to vie pes, musí to zvládnuť aj človek

foto - Peter Chovanec
foto – Peter Chovanec

Keď mal Peter Chovanec 13 rokov, začal sa spúšťať na skejtborde dolu kopcom. Dnes má 24 rokov a hovorí, že skejtbording je preňho životným štýlom. „Nikto ti nebude hovoriť, čo máš robiť, lebo neexistujú pravidlá.“

Prečo ste začali jazdiť?

K skejtbordingu som sa dostal cez počítačovú hru Tonyho Hawka. V tom čase bola veľmi známa a hrával som ju aj ja. Nakoniec som si povedal: „Prečo to nevyskúšať?“ Kúpil som si prvý skejt, ktorý sa najviac podobal tomu v hre, a vyskúšal som to. Vtedy v mojom okolí nikto nejazdil. Bol som v tom úplne sám, ale neprestávalo ma to baviť. Najprv som sa len púšťal dole kopcom. Keď som zistil, že sa na skejtborde viem udržať, tak som skúšal niečo nové. Potom sa postupne začali pridávať ľudia, ktorých to tiež začalo baviť, ale tí ako rýchlo prišli, tak aj odišli.

Vás to baviť neprestalo.

V detstve som jazdil sám, ale to sa mi na tom páčilo. Nikdy som nebol tímový hráč a pri skejtbordingu spolupráca nie je. Nikto ti nebude hovoriť, čo máš robiť, lebo neexistujú pravidlá. Najprv som sa vôbec nezaujímal o scénu, len som jazdil. Dnes už viem, kedy vyjde nové video nejakého jazdca. Už sa len nevozím, ale som aj fanúšikom, takým, aký sú napríklad pri futbale. Skejt už nie je len aktivita, je to životný štýl. Už dávno neznamená len jazdenie.

foto N – Romana Gogová
foto N – Romana Gogová

Je dôležitá aj hudba či štýl obliekania?

Najprv sa skejtbording spájal s punkom, akosi to k sebe patrilo. Istý čas sa skejt objavoval v každom hudobnom videoklipe. Prilákalo to rôznych ľudí. Dnes je to rôznorodé, venujú sa tomu aj metalisti či hiphoperi. Pre skejtbording však podľa mňa nie je dobré, keď je v centre pozornosti. Celá scéna je potom čistejšia. Podľa mňa je to skôr spôsob vyjadrovania sa, teda viac umenie ako šport.

Skejteri sa snažia byť vždy v pohode. Nie je to trochu póza?

Všetci sa snažia dobre vyzerať, to k tomu patrí. Pri skejtbordingu predáva to, keď je niekto sám sebou a prirodzený. Viacerých skejtbordistov preslávilo okrem šikovnosti aj to, že mali výraznú charizmu.

Sledovali ste aj Dylana Riedera, ktorý nedávno podľahol leukémii?

Samozrejme, obdivoval som ho. Bol to skvelý jazdec a presne človek s charizmou. Dobre vyzeral, bol šikovný a sám sebou, takže ho celý svet zbožňoval.

Aký je rozdiel medzi slovenskou a americkou scénou?

V USA sa to všetko začalo, sú veľmoc. Jazdec, ktorý je sponzorovaný nejakou značkou, sa tým môže uživiť. Na Slovensku existujú možno traja jazdci, ktorí sú sponzorovaní európskymi značkami, ale nepozná ich celý svet. Americkí jazdci sa často prezentujú vo videách, u nás to nie je také bežné. Aj keď videá sú pri skejtbordingu hlavným médiom, Slováci sa veľmi málo takto prezentujú. Nedá sa to porovnať s USA. Tam nakrúcajú videá neustále. Ale nie sme na tom až tak zle, niektoré veci sú u nás lepšie.

Čo napríklad?

Na Slovensku neexistujú skejtstopery, sú to rôzne zábrany, ktoré sa dávajú napríklad na lavičky, aby sa na nich nedalo jazdiť. U nás nič také neexistuje. Tú lavičku nezničíme, len ošúchame farbu. V USA je to časté.

foto - TASR/AP
foto – TASR/AP

Zrejme chcú docieliť, aby sa jazda presunula do skejtparkov.

Veľa ľudí si myslí, že bez skejtparku sa to nedá robiť, ale to nie je pravda. Tak to vôbec nevzniklo, stráca sa kreativita, keď sa ľudia tlačia do skejtparkov. Na skejtbording musí byť dobrý povrch, vôbec netreba dopredu pripravené prekážky.

Keď skúšate nový trik, máte strach, že si ublížite?

Strach je bežný, ale keď nemám náladu prekonávať sa, tak do toho nejdem. Je to celé o pocitoch. Jeden deň sa mi darí, a to sa ani nemusím snažiť, a niekedy mám zlý deň a nič sa mi nedarí. Základné triky a jazda nie sú ťažké, veď na skejte sa udrží aj pes, na internete je veľa takých videí. Keď to vie pes, musí to zvládnuť aj človek. Na skejtbordingu je úžasné, že trikov je nekonečno, nikdy sa neminú. Sú aj také, ktoré sa skúšajú roky.

Teraz najčítanejšie