Denník N

Život Mohameda podľa „imáma“ Sulíka

V prípade, že by sa Richardovi Sulíkovi nesplnil sen stať sa predsedom vlády a zjednotiteľom xenofóbnej pravice na Slovensku, a prípadne mu ani nevyjde kariéra estrádneho umelca v zábavných reláciách nemeckých televízií, pokojne sa môže venovať „vedeckej“ kariére.

Autor je politológ

Vo svojom komentári zatiaľ ukázal, že je schopný plagiátor a kompilátor konšpiračných výmyslov o živote Mohameda. Istotne by si časom našiel miesto aspoň v časopise Zem a Vek či iných alternatívnych médiách. Po tom, čo „precízne“ spracoval životopis proroka, môže sa v budúcnosti venovať povedzme chemtrails.

Už pred časom sa „imám“ postavil do pozície zjednotiteľa islamu, keď svetu oznámil, že islam je len jeden. Tento týždeň islamológiu obohatil o vskutku „autentický“ životopis proroka. Kritikov vyzval, aby „konkrétne uviedli, v čom som pochybil, ktorý konkrétny údaj nesedí, kde som napísal nesprávne závery.“ Nuž „imám“ Sulík, tu je krátky výber najväčších pochybení.

Keď Sulík prekrúca fakty

V Sulíkovom životopise Mohameda sa dozvedáme, že „Mohamed začal o novej viere prednášať a zároveň začal tvoriť Korán, ktorý písal až do svojej smrti, celých 23 rokov“. Každá seriózna biografia proroka však uvádza, že Mohamed písať nevedel. Zvestované verše Koránu zapisovali iní. „Imám“ Sulík v texte neuvádza žiadne dôkazy svojich tvrdení, až na krátke priznanie, že ich vlastne prevzal od Billa Warnera.

Laxné zaobchádzanie s faktmi autor nového životopisu proroka predviedol v prípade tvrdenia, že „jeho presviedčanie však bolo agresívne, čím Mekkčanov rozoštval a tí ho vyhnali z Mekky po tom, ako zomrel jeho strýko a ochranca Abú Tálib“.

Pravdou však je, že po verejnom vystúpení, ktoré bolo niekoľko rokov po zvestovaní prvých veršov, sa Mohamed a jeho stúpenci síce razantne postavili proti polyteizmu a nespravodlivosti mekkských elít, ale agresívna bola len odveta dotknutých Mekkčanov. Tí sa obávali o svoje príjmy, ktoré im plynuli z toho, že Mekka bola centrom mnohých polyteistických kultov a nechceli stratiť výsadné postavenie v regióne. To ohrozovalo kázanie viery v jediného Boha, o slobode a rovnosti všetkých ľudí pre Bohom. Bez milosti mučili (Bilál a iní), vraždili (Jásira a Sumajju) a moslimom „arizovali“ ich majetok.

Toto „imám“ čitateľovi zamlčal. A zamlčal im aj to, že moslimovia boli vystavení faktickej spoločenskej blokáde, čo vyústila do hladomoru, ktorý ich prinútil k emigrácii najskôr do kresťanského Habeša a neskôr do Jathribu (Mediny). Dôvodom teda nebola smrť Abú Táliba, ale predovšetkým útrapy zo strany Mekkčanov.

Od svojho vzoru Billa Warnera si Sulík „požičal“ medzi islamofóbmi (Konvička, Mazurek a iní) populárnu tému manželstva Mohameda a Áiše. Ich verzia je postavená na tom, že tri roky po uzavretí manželstva došlo k jeho faktickému naplneniu, čo interpretujú ako pohlavný styk. Prečo? Možno dôkazné bremeno opierajú o vlastné preferencie. V každom prípade sa, podľa relevantných životopisov, Mohamed a Abú Bakr dohodli na odložení splatnosti vena, a nie pohlavného styku. Takže neexistuje žiaden relevantný dôkaz, že k nemu došlo v čase, keď mala Áiša deväť rokov, ako si to „želá“ Bill Warner či Richard Sulík.

Sulíkove hrozienka z Koránu

Richard Sulík sa svojsky pohráva aj s citáciami z Koránu. Selektívne vyberá „hrozienka“, ktoré sa hodia do jeho verzie príbehu, a opomína tie, ktoré vyvracajú jeho konštrukt islamu. Klame pri konštatovaní, že „po príchode do Mediny došlo k jednej výraznej zmene, Mohamed zaviedol do Koránu džihád – boj v mene Alaha“. Pritom verše o džiháde, o vlastnom zdokonaľovaní sa moslimov vo viere, sú z mekkského obdobia a nachádzajú sa v súre Hadždž (22).

Svojrázne pristupuje k pravde aj pri opise vojen medzi moslimami a Mekkčanmi. Prvým úletom je tvrdenie, že „prvý výraznejší úspech dosiahol v januári 624, to bol ôsmy pokus“. Nech človek hľadá akokoľvek precízne, nikde sa o siedmich Mohamedových pokusoch, ktoré mali predchádzať ôsmemu, nedočíta. Možno na stránkach Zem a Vek? V tom čase jediným významným ozbrojeným stretom bola bitka pri Badre, ktorej výsledkom však nebola krádež majetku „na financovanie džihádu“, ako to podsúva Sulík. Moslimovia pri Badre neukradli majetok, zmocnili sa len toho, čo im predtým Kurajšovci skonfiškovali, respektíve „arizovali“, ak použijeme slovo, ktorému porozumejú i nasledovníci „imáma“ Sulíka.

Židia a moslimovia vo svete „imáma“ Sulíka

Obohraným repertoárom je aj rekonštrukcia udalostí, ktoré sa odohrali v Medine v súvislosti s tamojšími židovskými kmeňmi. „Z troch židovských kmeňov Mohamed dva vyhnal (lebo odmietli konvertovať na islam) a zhabal im majetok, tretí kmeň, Banu Kurajza, bol za zradu zlikvidovaný,“ píše vo svojom životopise Mohameda Sulík, snažiac sa tým vyvolať dojem antisemitskej podstaty islamu.

Ako sa s vlastizradou vyrovnali moderné demokracie v 20. storočí? Nebol hrdelný trest aj v kresťanských krajinách? Dôvodom totiž nebola neochota prijať islam. Trest nasledoval po tom, ako 1) napadli moslimov; 2) pokúsili sa zavraždiť proroka a 3) v momente útoku Kurajšovcov na Medinu sa pridali na stranu nepriateľa. Toto autor ostentatívne ignoruje alebo o tom ani nevie.

Moslimovia po odhalení zrady kmeňov, ktoré sa chceli pridať k útočiacim Kurajšovcom, ponúkli zradcom možnosť odísť a zobrať si majetok, ktorý unesú. Je toto zhabanie majetku? Taktiež nie je pravdou, že všetci z Banú Kurajza boli zlikvidovaní. Niektorí jednotlivci, ktorí sa nepodieľali na zrade, dostali azyl. Dokonca jednou z tých, ktorá ponúkla azyl židovi, bola sestra Alího, Umm Hání.

Vo svete Richarda Sulíka je džizja výpalným. „Židia sa vzdali a dostali na výber smrť, resp. vyhnanie, alebo platenie dane (tzv. džizja)… v našom prípade sa tomu hovorí výpalné,“ píše Sulík. Ak by sa viac venoval histórii, nie hystérii, zistil by, že džizja bola rovnakým poplatkom, aký sa platil v Byzancii (kefalion) a de facto vo všetkých krajinách v staroveku a stredoveku. Nešlo o výpalné, ale o formu zdanenia, ktorá kompenzovala islamský zakát a to, že nemoslimovia neslúžili v armáde, ale požívali ochranu zo strany štátu. Keďže toto autor „životopisu“ nevie, neprekvapí, že si mýli džizju a charádž – daň z pozemku, ktorá sa mala vyplatiť bezzemkom. Išlo o dane, nie o výpalné.

Sulíkove paranoje a realita islamu

Richard Sulík žije vo svete strachu a paranoje, ktorá mu nebráni vytvárať vlastnú podobu sveta, islamu a Mohamedovho života. Neustálym opakovaním toho, že prorok a jeho život je pre moslimov nasledovaniahodný, a zároveň vytváraním alternatívneho životopisu plného násilia, krádeží, obvinení z pedofílie a výpalníctva modeluje obraz nezlučiteľnosti islamu s európskymi hodnotami slobody a demokracie, respektíve že je v rozpore s trestným poriadkom.

Vytvára dojem, že pozná islam. Hrdí sa tým, že čítal Korán, a v texte uvádza čísla koránskych súr a veršov ako dôkazy svojich tvrdení. Postupuje však selektívne. Bez kontextu. Rovnakou metódou, ktorú používajú všetci islamofóbovia a taktiež teroristi z takzvaného Islamského štátu (Dáišu).

V Koráne sa píše: „Nezaodievaj pravdu falošnosťou a nezakrývajte pravdu, ak ju dobre poznáte.“ (Baqara:42) Čitateľ Sulíkovho životopisu proroka Mohameda sa nedozvie nič o príkazoch vyhýbať sa extrémom (Baqara: 143), nekradnúť (Baqara: 188), nedopúšťať sa bezprávia, hoc aj v období vojen (Baqara: 190). Nič o apeloch udržovať mier (Baqara: 208), nenútiť iných do viery (Baqara: 256), podeliť sa so svojím majetkom (Imrán: 92). Z jeho textu nezistí, že moslim má povinnosť odpúšťať iným (Imrán: 133-134), že má byť zhovievavý (Imrán: 159), spravodlivý (Nisá: 135) a dodržiavať zmluvy a záväzky (Máida: 1). Islam zakazuje kohokoľvek svojvoľne zabiť (Máida: 32). Moslim by mal zlo oplácať dobrom (Máida: 100; Fussilat: 34), nešíriť pohoršenie (Aráf: 56), prejavovať láskavosť rodičom a deťom (Anám: 151-152). Moslimská spoločnosť má vytvárať podmienky rovnosti mužov a žien (Nahl: 97), podporovať rozmanitosť a priestor pre poznávanie (Hudžurát: 13) a vzdelávanie (Alaq: 1).

Na to, aby svoje výmysly uviedol do kontextu so súčasnou Európou, vyfabuloval si dichotómiu postavenia Ježiša a Mohameda. „Ježiš Kristus šíril kresťanstvo slovom, Mohamed mečom,“ píše Sulík. Škoda, že toho prvého sa aj nedržali jeho nasledovníci. Sulík ani netuší, že učenie Ježiša je súčasťou islamu (v Koráne sa spomína 25-krát a Mohamed len štyrikrát) a je hodné nasledovania moslimami.

Podľa Sulíkovho „Mohameda“ by moslimovia mali lúpiť, zabíjať, zotročovať a mali by byť pedofilmi, ak chcú byť, ako píše Sulík „pravými moslimami“. Fakty však hovoria, že 99,9999 percenta z 1,6 miliardy moslimov tak nežije. „Imám“ Sulík by nabudúce mohol vysvetliť: Prečo tak nežijú? Kde sa stala chyba? Kedy moslimovia prestali nasledovať Mohameda? A čo ženy? Tie sa ako môžu stať „pravými moslimkami“?

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Komentáre

Teraz najčítanejšie