Je islam zhubná ideológia a sú moslimovia jej obete?

Autori pôsobia na Katedre porovnávacej religionistiky FiF UK

„V Koráne sa na 91 miestach píše, že každá ľudská bytosť má žiť podľa Mohameda.“

Už prvá veta článku Richarda Sulíka naznačuje, kam sa text bude uberať: k voľnej a najmä účelovej interpretácii života človeka, ktorého dnes nasleduje viac ako jedna a pol miliardy ľudí. V Koráne sa na mnohých miestach naozaj zdôrazňuje dôležitosť nasledovania Proroka, lenže zmysel týchto tvrdení je predovšetkým v poukázaní na nasledovanie monoteistického posolstva, ktoré prináša, ako v postulácii vzoru konania pre nasledujúce generácie.

Tým nechceme povedať, že sa Mohamed takýmto vzorom skutočne nestal a že Mohamedov vzor netvorí jeden z hlavných pilierov vierouky islamu. Je však dôležité upozorniť na podstatný rozdiel medzi tým, čo sa v Koráne píše, a tým, čo v ňom niekto chce nájsť. Spôsob, akým je možné pracovať s jedným z najpopulárnejších náboženských textov v dejinách ľudstva, by sme totiž nemali prehliadať. Sulíkova verzia prístupu, okrem toho, že je metodicky sporná, v prvom rade popiera ústredné Mohamedovo posolstvo o živote podľa Božích zjavení, ktoré Boh podľa Koránu Mohamedovi zjavil. Sulík totiž úplne zabúda, že Mohamed neponúka samého seba, ale predovšetkým jediného Boha. Iste, účel svätí prostriedky.

Sulíkov text je štruktúrovaný tak, aby vytvoril dojem. Na jednej strane nás zavaľuje odkazmi na Korán alebo potvrdí autoritu svojich téz odvolávkou na fyzika, z ktorého sa stal kontroverzný islamobijec. Na druhej strane nezabudne upozorniť na to, že význam slova Alláh je (tento jediný a konkrétny) Boh, a znalosťou daného faktu akoby ukazoval objektivitu vlastných vyjadrení.

Bohužiaľ, aj keď určite nie prekvapujúco, jeho text neponúka viac ako účelové zovšeobecňovania a prispôsobovanie informácií o Mohamedovom pôsobení do vopred vytvorenej schémy. Touto schémou je nájsť „Pravdu“, o ktorej sa len „politicky korektne“ šepká. Touto „Pravdou“ je, že islam je zhubnou ideológiou a moslimovia prinajlepšom jej oklamané a na zlú cestu zvedené obete.

Medzi riadkami tak môžeme čítať výzvu na opatrnosť pred všetkými moslimami. Sulíkovým nástrojom, ako potvrdiť svoj vopred stanovený postoj, je na Mohamedovom príklade vysvetliť, aké dôsledky má na ľudské uvažovanie a správanie zlý vzor. Týmto zlým vzorom je pre neho Mohamed. Tí, ktorí ho nasledujú, majú práve preto potenciál byť podobne zlí. Všetci. Pozor na nich! Ak chce byť dôsledný, musí si položiť otázku, čo vlastne o Mohamedovi vieme.

Odpovede sa snaží legitimizovať odkazmi na text Koránu. Stačí si však dohľadať miesta, na ktoré sa odvoláva, a pokúsiť sa ich spojiť s informáciami z článku, aby aj laik odhalil, ako vlastne Sulík s Koránom narába.

V Sulíkovom texte sa nachádza množstvo historicky sporných tvrdení, ktoré sú prezentované ako nespochybniteľné fakty. Sulík sa nezamýšľa nad tým, kto spomenuté informácie tvorí, kedy a prečo, ale s vervou ideológa ich nekriticky prijíma. Zároveň očakáva, že mu ich teraz niekto bude vyvracať, a keď to nedokáže, bude to pre neho znamenať, že má pravdu.

Problém je však v tom, že odborníci už z titulu svojej práce nemôžu ponúknuť kategorické vyjadrenia, jednu jedinú „Pravdu,“ ktorú si politik (ale napríklad aj náboženský predstaviteľ), samozrejme, dovoliť môže. Žiaden odborník na islam nikdy nepopieral, že ozbrojený zápas bol súčasťou jeho zrodu. Tak, ako nepopieral, že absencia ozbrojeného zápasu pri zrode náboženstva nevytvára automaticky jeho mierumilovných nasledovníkov.

Už len zmienka o tom, že Mohamed písal Korán, ukazuje, že Sulík nevenuje pozornosť žiadnym, ani len tým najznámejším historickým detailom. Preto ho tiež nezaujíma, ako vlastne vznikli jednotlivé životopisné informácie o Mohamedovi. Jemu totiž stačí len ktovie kým interpretovaný Korán, aby uveril. Potrebuje predsa svojho Mohameda – vojaka, politika, násilníka, aby ho mohol dať do kontrastu s Ježišom, symbolom lásky a porozumenia.

Preto ho nezaujíma, čo mohlo viesť k bojom, a aké o nich vlastne máme historické správy. Touto metódou pracujú takzvaní fundamentalisti – aj tí islamskí.

Popri tom všetkom autor ignoruje fakt, že je nemožné hodnotiť človeka zo 7. storočia z Mekky na základe etických a právnych hodnôt Európy 21. storočia.

Iným rozmerom, na ktorý treba upozorniť, je, že dišputa o islame sa vedie v Európe pod vplyvom historickej skúsenosti, ktorá často prebiehala na bojovom poli. Vnímať moslimov ako militantných odporcov nášho videnia sveta je historický stereotyp, ktorému podliehajú aj mnohé vedecké autority. Daný prístup v sebe odráža aj pomerne staré teologické koncepcie pochádzajúce od polemicky naladeného kresťanského kléru. Hlas samotných moslimov vo vzťahu k obrazu Mohameda alebo iný obraz moslima (ako napríklad  ten, že vďaka moslimom sme znovu objavili Aristotelove diela, spoznali indické číslice či alkohol pomenúvame alkoholom) bol historicky v európskych spoločnostiach vždy marginalizovaný a nevšímať si ho je dodnes tradíciou. Nie je preto prekvapením, že ju nasleduje aj pán Sulík.

Čo teda so zdrvujúcimi „faktmi“ o Mohamedovom živote? Čo s históriou vojen a násilia? Sulík postaví jeden zo svojich primárnych argumentov na tom, že Ježiš s nikým nebojoval, v jeho posolstve preto nemôže byť žiaden dôvod na násilie a náboženstvo Ježiša je teda morálne akceptovateľnejšie. Ako vedci však odmietame prijať hru na to, ktoré náboženstvo „je lepšie“. Historické i súčasné konanie stúpencov oboch by malo byť dostatočným dôvodom na to, aby sme sa namiesto paušálnej démonizácie jednej strany snažili porozumieť príčinám sporov a násilia vo svete.

Sulíkova práca s prameňmi je tendenčná a skresľujúca a ponúka zjednodušený čierno-biely obraz sveta. S démonizáciou veľkej skupiny ľudí totiž máme, aj z nedávnych čias, až priveľa negatívnych, ba priam osudových skúseností, a preto by sme sa z nich mali skôr poučiť než ich spoluvytvárať. Platí to ešte viac o politických činiteľoch, ktorí výrazne ovplyvňujú verejnú mienku a mali by si byť vedomí svojej spoločenskej zodpovednosti.