Denník N

Profesorka Mária Bieliková: Ak by sa dievčatá hrali so stavebnicami, bolo by ich viac v IT

Foto N – Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Je jednou z mála kľúčových žien v slovenskom IT. Profesorka MÁRIA BIELIKOVÁ pripravuje na Slovenskej technickej univerzite budúcich programátorov a skúma správanie sa človeka v kontakte s aplikáciami.

Dostali ste cenu Osobnosť IT aj za to, že zapájate mladé talenty do výskumu. Máme talentovaných informatikov?

Určite máme. Stále viac ich však odchádza do zahraničia. Dnes máme viac ako 20 percent mladých v Česku a už to nie je len medicína, ale aj veľa techniky. Keď sa pozriete na informatické fakulty v Brne, je tam veľmi veľa Slovákov a väčšinou tam idú tí dobrí.

Cítite odchod aj u vás na fakulte?

My to nejako zásadne necítime, lebo o informatiku je stále záujem. Naši absolventi zarábajú bezkonkurenčne najviac, u nás je väčšina najlepších z tých, ktorí sa rozhodli študovať na Slovensku. Sú ale iné odbory, ktoré to veľmi pociťujú. Ale tu nejde len o školu či fakultu, ide o našu spoločnosť. Väčšina mladých, ktorí idú študovať do Česka, tam nielen pridáva hodnoty počas štúdia, ale aj ostane. Štatistiky sú hrozivé. Ak bude trend pokračovať a k nám nezačnú chodiť napríklad mladí z Ukrajiny či ďalších krajín, máme problém ako spoločnosť, nie jedna vysoká škola.

Prečo tí najlepší odchádzajú radšej do Česka, ako by študovali tu?

Nejdú tam len tí najlepší, ale už aj ľudia zo stredu. Je to zrejme aj preto, že majú často skreslené informácie. Napríklad sa hovorí, že v Česku sú lepšie pracovné príležitosti. Pri informatike je to úplný nezmysel. U nás je taký nedostatok informatikov, že sú tu vyššie platy a aj zaujímavejšie pozície. Ďalší dôvod je, že máme v spoločnosti vytvorený zúfalý obraz o vysokých školách. Naše školy majú samozrejme problémy, ale problém je zovšeobecnenie, jedna problematická škola a už sa hovorí o všetkých. Nemyslím si, že je to tak zlé. Minimálne v informatike a technike sme s českými školami porovnateľní. A myslím, že aj v ďalších oblastiach.

Mária Bieliková (50)

je dekankou Fakulty informatiky a informačných technológií na Slovenskej technickej univerzite.  V roku sa 2005 stala profesorkou v odbore programové a informačné systémy na Slovensku. Je vydatá, s manželom majú dvoch synov. V roku 2010 získala od ministerstva školstva ocenenie Osobnosť vedy a techniky. Bola ocenená za mimoriadne medzinárodne uznané výsledky vo výskume programových a informačných systémov pre personalizovaný sociálny web a zapájanie mladých talentovaných informatikov do výskumu. Tento rok získala cenu Osobnosť IT.  Je vedúca Výskumného centra používateľského zážitku a interakcie, v ktorom pomocou snímačov pohľadu a aj ďalších senzorov skúma správanie človeka v interakcii s aplikáciami.

Sú naše školy zamerané na informatiku lepšie ako v Česku?

To sa nedá takto povedať. Ani náhodou nie sú tie naše horšie. Ak by sme chceli porovnávať, tak naši absolventi zarábajú viac ako v Česku. Viacero nielen mojich bývalých študentov úspešne pracuje v Google, Amazone, či iných nadnárodných firmách v zahraničí, kde sú veľmi tvrdé výberové podmienky.

Nie je to aj o tom, že si slovenské školy nevedia urobiť dobré meno?

Zdá sa vám korektné, aby sme to zvaľovali na marketing škôl? Naše školstvo má zhruba polovicu financovania ako české školy. Ak by sme naše výsledky prerátali na eurá, tak sú zrejme lepšie. Toto sa ťažko prebíja marketingom. Škola, ktorá je rada, že zaplatí zamestnancom, má dať desiatky tisíc eur na marketing? Napríklad aj teraz dávame inzerát do novín, keďže to robia všetci, aj my sme k tomu prinútení, jednoducho, aby sme nevypadli zo zoznamu. Sú to tisícové položky. Potrebovala by som dať tieto peniaze ľuďom. Brnu pomáha aj to, že sa hovorí, že je lacnejšie, ale ono to tak úplne nie je.

Prečo?

Každý, kto príde do Brna a nemá tam trvalé bydlisko, dostane od štátu príspevok na bývanie. Každý študent v Česku, teda aj ten zo Slovenska, má jeden rok nadštandardného štúdia zadarmo. Väčšina študentov dovtedy doštuduje a teda nemusí vôbec platiť. A ako je to u nás? Žiadny príspevok na bývanie, teda študent si musí zaplatiť sám všetko. Navyše to spôsobuje, že na internátoch je menej miest, keďže privát je drahý, a tak študenti na Slovensku ho využívajú menej často ako tí v Česku. Za štúdium aj jedného roka navyše si musí študent na Slovensku časť nákladov zaplatiť – pre informatika to nie je vysoká suma, on si to zarobí za menej ako mesiac, ale pre iných to môže byť veľa. A psychologicky to pôsobí na všetkých, teda aj na informatikov. Študent, ktorý u nás rok študuje navyše, zaplatí len časť sumy, ktorú jeho štúdium stojí, ale škola za neho od štátu nedostane nič. Štát nás všetkých tak oklame dvakrát.

Hovoríte, že tu majú vyššie platy aj lepšie pozície, prečo sa teda po štúdiu nevrátia?

Nájdu si tam život. Rozdiely v platoch nie sú dramatické. Ak niekam idete, pritom vám všade doma hovoria, ako je to tu zlé a páči sa vám tam, tak sa nevrátite.

Vy ste tiež chceli odísť zo Slovenka. Prečo?

Bolo to zhruba pred 16 rokmi. Moje deti mali okolo 10 a 13 rokov. Chcela som, aby sa naučili cudzí jazyk a aby sme videli, ako to funguje inde, možno lepšie.

Kam ste chceli odísť?

Boli sme viacerí, ktorí sme chceli ísť do Kanady. Kolegovia, ktorí odišli, tam aj ostali. Z mojej strany to bola viac zvedavosť. Keďže mi vždy záležalo na vzdelaní, túžila som, aby si moje deti okúsili aj iné vzdelanie, minimálne preto, lebo u nás neboli také možnosti učiť sa jazyk ako dnes.

Prečo ste nakoniec neodišli?

Trochu aj z lenivosti. Ženy to majú zložitejšie – presvedčiť manžela, že niekam pôjdeme. Ak by som si našla zamestnanie len ja, bol by ten, čo sa bude starať o domácnosť? Tak sme ostali tu.

Mária Bieliková. Foto N - Tomáš Benedikovič
Mária Bieliková. Foto N – Tomáš Benedikovič

Neľutujete to?

Som veľmi rada, že sme ostali. Vo väčšine cudzích krajín navždy budeme cudzí. Aj keď mnohokrát sa v zahraničí dostaneme do lepšieho materiálneho vybavenia, to, čo sa dá dosiahnuť tu, je násobne väčšie a dôležitejšie, ako hocikde inde. V spoločnosti, ktorá je už nejak vybudovaná, je pravdepodobnosť, že vy niečo posuniete dopredu alebo zmeníte, veľmi malá. Je to síce smutné, ale tu máme toľko problémov a takú potrebu, aby sa ľudia zapojili do diania, aby im prestalo byť jedno, ako to tu je, že skoro každý sa môže nejakým spôsobom zapojiť, niečo zmeniť. Preto by som všetkým mladým poradila, aby neodchádzali, lebo to je to najjednoduchšie. Dobré sú spravidla ťažšie cesty.

Čo urobiť, aby mladí neodchádzali?

Musia sa zmobilizovať školy, napriek tomu, že sa na ne štát dosť vykašľal. Teda najmä na tie dobré. U nás dávame všetky na jednu úroveň – každá škola sa hodnotí rovnakými kritériami. Základná suma na študenta informatiky je rovnaká pre každú školu. A peňazí je málo. Hovoria, že treba upratať vnútri v školách a v systéme, čo je aj pravda. Ale aký poriadok urobíme, keď je tak málo zdrojov? Každej škole sa dá nejaké minimum, aby prežila. Na ETH v Zürichu majú na študenta 20-krát viac ako my na STU. Nie sme ETH, dobre, majme polovicu z toho alebo štvrtinu alebo pätinu. Aspoň niektoré školy. A hneď by sme sa dostali do úplne inej situácie.

Treba teda pomenovať, ktoré školy sú dobré a ktoré zlé?

Nie, tak to nie je a ani to tak nebude fungovať. Rozdeľovanie na dobrých a zlých nikdy nefungovalo. To je lepšie tie „zlé“ rovno zatvoriť. Problém a veľký luxus je, aby si štát držal vyše 30 výskumných vysokých škôl. Aj keď sa tak u nás nenazývajú, na to, aby dostali peniaze, sa od nich vyžaduje výskum. Vezmite si školu, ktorá dobre vzdeláva v prvom a druhom stupni – musia si zohnať profesora, ktorému platia nehorázne peniaze. Často viac, ako zarába profesor na kvalitnej škole, lebo ho tam potrebujú. Lietajúcemu profesorovi je to jedno, preto motiváciou sú viac menej len peniaze. Neprináša tam reálne hodnoty a dajú na neho veľa peňazí, ktoré, ak by dali do rozvoja, učili by lepšie. Aj na týchto školách je veľa dobrých učiteľov. Podobne je to s publikáciami – tí, ktorí reálne nerobia výskum, ale len plnia kritériá a sú nútení písať články, ich často uverejňujú v rôznych pseudočasopisoch a lokálnych konferenciách s kúpenými zborníkmi u zahraničných vydavateľov. Ani si neviete predstaviť, koľko časopisov a konferencií vzniklo v poslednom období. A potom sa v nich uverejňujú články, ktoré neprinášajú skoro žiadnu hodnotu. A často aj naopak – výskumníci dosiahnu zaujímavý výsledok, ale keďže potrebujú rýchlu a bezpečnú publikáciu, tak ho pre istotu dajú do takýchto časopisov, kde si ich väčšinou už nikto nevšimne. A tento výsledok už nemôžu zverejniť inde. Hlavná príčina je zúfalé podfinancovanie. Ak niekto nemá strechu nad hlavou, tak mu hovorte, aby si zaobstaral na dlhé večery poéziu. Musí sa starať v prvom rade o to, aby mal kde prespať.

Koľko škôl by nám stačilo?

Nie je dobré alebo zlé číslo. Viem ale povedať, že za normálnych okolností by nám stačili dve alebo tri výskumné univerzity. Za súčasných okolností by som povedala, že majme na Slovensku päť alebo šesť univerzít, ktoré by mali mať financovaný výskum. Ostatné by mali mať financovaný bakalársky, nanajvýš magisterský či inžiniersky stupeň. Keby sme mali o polovicu menej univerzít, nič zlé by sa nestalo. Sú príklady, kde je rovnaký počet vysokých škôl ako u nás a funguje to. A sú príklady, kde je štvrtina vysokých škôl a funguje to. Nie je problém počet, ale to, ako sa k vysokým školám pristupuje. Ak to je jediný spôsob, ako urobiť zmenu, tak zrušte STU, povedzme si, na ktorých univerzitách sa má robiť výskum, a ja tam pôjdem.

Rektor STU by nebol nadšený, keby vás počul.

No, keby sa zrušila najlepšia technická univerzita na Slovensku, tak to by už bol veľký tresk a z neho by mohla vyjsť len ešte lepšia, takže pán rektor by sa nakoniec možno aj potešil. Na Slovensku máme problém, že sa každý pozerá na to, čo teraz má a čo by ďalšie mohol rýchlo získať. Je to typické nielen pre obdobie nedostatku. Vtedy sa to však ešte prehlbuje. A potom si napríklad neuvedomujeme riziká, ktoré nám prináša súčasný pokrok, napríklad aj to, ako sa zvyšuje inteligencia počítačov. Že o neviem koľko rokov možno aj prevezmú riadenie v spoločnosti. A my sa môžeme stať nepotrební. Ony rozhodnú, či si nás tu nechajú, možno niekde v rezervácii.

Toto riziko beriete ako reálne?

Samozrejme.

Kedy?

To vám nik nepovie. Zaoberám sa umelou inteligenciou a to, čo dnes vieme, je, že ak sa bude stále zvyšovať inteligencia strojov, ak stále nie sme za vrcholom toho, čo stroje môžu dokázať, tak postupne ako budú čím ďalej tým viac samostatnejšie, prekonajú človeka vo väčšine dôležitých činností. Zrejme do nich dostaneme postupne aj všeobecnú inteligenciu, s ktorou majú dnes problém. Ak to závisí od toho, ako dobre budeme vedieť spracovávať informácie, tak je skoro istota, že sa to niekedy stane. Vývoj sa uberá po exponenciále. My dnes netušíme, v akej časti tejto krivky sme – asi niekde na začiatku, ale keďže o nej veľa nevieme, nedá sa predpovedať, ako rýchlo to pôjde. Môže to trvať aj stovky rokov. Ale podľa mňa to raz nastane. Len ak by sme prestali stroje zdokonaľovať. Ale to je nereálne. Práve preto, že sa človek spravidla pozerá na veci, ktoré sa ho priamo dotýkajú a má z nich okamžitý prospech.

Je to aj preto, že začíname byť čím ďalej viac závislí od techniky?

Využívanie výpočtovej techniky ešte nie je využívanie umelej inteligencie. To, čo podľa mňa razantne zmenilo situáciu, je, že sa darí významne posúvať spracovanie informácií, vďaka metódam analýzy dát, strojovému učeniu, neurónovým sieťam. Zrazu sa strojom začalo dariť riešiť problémy, ktoré predtým vedel riešiť len človek. To, že používame počítač na to, že si tam niečo poznačíme, že mám všetko v kalendári, bez ktorého už nič neviem, čo mám spraviť, že stroj robí za nás veci, pri ktorých sme si trénovali mozog, to skôr ukazuje, že hlúpneme.

Ako hlúpneme?

Nie celkom a nie všetci, trochu preháňam. Menej vecí si pamätáme, vieme riešiť menej vecí samostatne. K tomu treba ešte započítať, ako sa dobrovoľne väčšina z nás nechá vyrušovať napríklad najrôznejšími správami na sociálnych sieťach. Je to nebezpečné najmä pre deti, ktorým sa ešte vyvíja mozog. Ak sú neustále vyrušované, nemôžu sa sústrediť na jednu vec poriadne, tak to zanechá stopy. Je mi to ľúto, že musím povedať, že moje obľúbené počítače, ktoré sú úžasným zdrojom inšpirácie, spôsobujú problém, ak sa používajú nesprávne. A ony sa v mnohých prípadoch používajú nesprávne.

Ako vyzerá nesprávne používanie?

Keď ich necháme, aby nás vyrušovali z takmer každej činnosti. Keď bol v časoch bez osobných počítačov a mobilov študent na prednáške, tak buď spal, alebo počúval, alebo občas mal noviny či knihu a čítal a počúval. Dnes si nedovolím povedať, koľko činností vystrieda priemerný študent počas jednej prednášky. A je takmer jedno, či je dobrá alebo nie. Neverím, že to nemá vplyv na to, ako spracúvame informácie. Nechcem, aby to vyznelo tak, že ako nie práve najmladšia už len hovorím, že kedysi to bolo všetko dobré a teraz je to zlé.

Povedali ste, že deti sú stále niečím vyrušované. Sú pre nich internet a počítače prospešné alebo im viac škodia?

Je to dobré, ak sa to robí dobre. Keď nenecháme, aby počítače ovládali náš život. Mám dvoch synov – sú už dospelí a možno trochu môžem vyhodnotiť, že používanie počítačov malo na nich skôr pozitívny vplyv. Keď sa pred skoro 30 rokmi narodil starší, už sme mali počítač. Mal rok, sedel so slúchadlami s počítačom na kolenách. Tiež sme si zažili obdobie hrania hier. Keď sa mladší syn nevedel odtrhnúť. Ale v škole vtedy nemali počítač, a tak ho používali len doma. Nielen na hry, napríklad manžel vytvoril program na násobilku, ktorý im vyberal príklady, a učili sa s ním, aj keď to nebola pre nich veľká zábava.

Informatici zarábajú vo firmách aj dva- až trikrát toľko, ako keď vyučujú. Nechceli ste niekedy odísť do súkromnej sféry?
Človeku to napadne každú chvíľu.

Prečo ste neodišli?

Nemyslím si, že by som sa tam mala lepšie. Pocit, že ste niečo zaujímavé a aj dôležité urobili, že sa vaši študenti niečo naučili. To, že mi bývalý študent pošle pozdrav k narodeninám. Cítite uznanie, vidíte, že ste vychovali mnohých slušných mladých ľudí, ktorým sa darí. To je taká silná vec, ktorá sa nedá vyvážiť peniazmi. Kto to nezažije, ten to nepochopí. Problém však je, že aj toto sa zhoršuje.

Prístup študentov?

Keďže je informatikov omnoho menej, ako vyžaduje priemysel, firmy sa bijú aj o študentov. Mnohé firmy už aj prišli na to, že študentom treba dať priestor na štúdium. To je super. Ale problém je, že nechávajú na študentov rozhodnutie, koľko pracovať a koľko študovať. A to je pre mladého človeka veľmi ťažké. Zrazu sa ocitne v situácii, keď robí zaujímavé a nové veci, dostáva za to pomerne veľa peňazí a mal by sa rozhodnúť, aby to obmedzil v záujme niečoho abstraktného, budúceho – vzdelania.

Častý argument je, že sa v práci naučí viac ako v škole.

Na vysokej škole by sa mal študent naučiť princípy javov a vecí, rozmýšľať na príslušnej úrovni abstrakcie. Diskutovať, trénovať sa v kritickom myslení. Ak sa to nenaučí, tak veľmi pravdepodobne sa už neskôr neposunie. A technológie, ktoré tu máme dnes, tu zajtra už skoro s istotou nebudú a aké budú, nikto presne nevie. Avšak zo základných poznatkov, aj pri zmenách, sa dá ťažiť dlhodobo. Aj ja napríklad stále nachádzam veci, ktoré som sa v nejakej podobe učila ešte na vysokej škole a po určitej odmlke sú v trochu inom kontexte dnes veľmi aktuálne. Mladý človek toto len ťažko dobre vyhodnotí. Zárobok a nové skúsenosti často víťazia. Výnimkou sú prirodzene talenty, to je päť až desať percent populácie, tí budú dobrí nezávisle od toho, čo budú robiť.

Firmy zamestnávajú dnes študentov skôr ako v minulosti?

Kedysi to bolo v treťom ročníku, teraz je to v druhom aj prvom. Firma síce povie, že ho nenúti, môže robiť aj päť hodín mesačne alebo celý mesiac nepracovať. Ale len tých desať percent najlepších má takú sebareflexiu, že dokážu pracovať len vtedy, keď im na to ostane čas. Väčšina to nevie. Je to nefér voči tým mladým ľuďom, že ich v tom nechajú.

Ako by sa to malo riešiť?

Malo by to byť tak ako na slušných univerzitách vo svete – študenti pracujú len cez prázdniny, prípadne stážujú cez rok. Študent bude vo firme, ale tá rozhodne, koľko hodín by tam mal byť.

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Ale firmy by chceli, aby tam boli čo najdlhšie.

Áno, je to prirodzené, najmä ak je nedostatok pracovných síl. Ale je to krátkozraké, lebo v budúcnosti nedostanú lepšieho zamestnanca. Aj vzhľadom na nedostatok informatikov je čas, aby IT firmy začali viac pôsobiť na základných a stredných školách. Aby deti a ich rodičia pochopili, že pracovné pozície sa menia. Podľa odhadu Freya a Osborna z Oxfordu je ohrozených v najbližších dvoch dekádach až 47 percent pracovných pozícií. O pár rokov už zrejme nebudú pozície ako knihovník, predavač, taxikár, skladník. To sú profesie, pri ktorých je zrejme najvyššie ohrozenie. Na druhej strane dnes už všetci ľudia potrebujú rozumieť tomu, ako komunikovať s počítačmi, ako počítače fungujú. Ak by sa viac detí učilo poriadne informatiku, čo nemusí znamenať, že majú ísť študovať informatiku na vysokú školu, tak by aj firmy mali viac zamestnancov, v pozíciách, ktoré sú už teraz vysoko žiadané a budú ešte viac. Na mnohé činnosti netreba vysokoškoláka, experta na informatiku. Ale keď priemysel nepomôže, tak kto to má urobiť?

Firmy asi povedia, že štát.

Ale štát sme my, nik iný. Viaceré firmy to už začali chápať. Minimálne analyzovať situáciu. Nemám čarovnú paličku, ktorou to vyriešiť, ale myslím si, že firmy by tu mali zohrať dôležitú úlohu. Zamestnať študenta informatiky a mať ho na full time nevyrieši problém. Najmä, ak ide o človeka, ktorý by mohol byť aj učiteľ. Lebo učiteľ vie vychovať ďalšie desiatky študentov. Pomohli by si viac, ak by podporili učiteľa, ktorý by na vysokej škole mohol ostať. A samozrejme štát, ako ho chápeme štandardne, tu je v podobe nami zvolených zástupcov, máme vládu, ministra, parlament. Ale aby tí, čo nás zastupujú, pochopili, že treba konať, musíme spoločne pôsobiť. Ale aby bolo jasné – považujem za dôležité, aby študent videl počas štúdia, ako to funguje v priemysle. A to čím skôr, tým lepšie. Ideálne cez prázdniny.

Prečo je tak málo informatikov? Je to také ťažké?

Vôbec to nie je ťažké. Nie je to ani ľahké, ale ak chce mať niekto najvyšší plat v republike, tak musí pre to niečo urobiť. Ale nie je to nezvládnuteľné. Problém je jednoduchý – počet študentov informatiky na Slovensku sa za posledných desať rokov zvýšil o nejakých pár desiatok percent. Ale potreba spoločnosti sa zvýšila možno aj viac ako desaťnásobne. Nik na to nereagoval. Na fakulte sme minulý rok znížili počet študentov o desať percent, aj keď sa nám hlásilo zhruba toľko študentov, čo vlani. Nemáme dostatok učiteľov. Snažíme sa, aby nás bolo viac, ale nie je to jednoduché.

Ako sa na to malo reflektovať?

Nik informatikov na školách aj napriek ich hlasom nepodporil. Na Slovensku sú len dve možnosti – buď informatiku podporíme, a potom ostanú aj firmy, ktoré už dnes pomýšľajú na odchod, lebo nemajú dosť zamestnancov. Máme na Slovensku dosť šikovných mladých ľudí, ktorí by pokryli potreby, len ich tu udržať a podporiť vzdelávanie v informatike na všetkých stupňoch. Alebo sú druhé dvere, že ju nepodporíme, chvíľu sa tu firmy ešte budú snažiť a postupne odídu a my budeme montážnou halou, v tom lepšom prípade.

Vy máte opačný problém ako niektoré odbory – máte málo učiteľov. Konkurujete si s inými fakultami?

Nie sme firmy. Rozmýšľala som už nad tým, že by sme mali byť dravejší, ísť tam a začať lákať ľudí. Ale nemyslím, že to niekto robí. Vždy sa síce stane, že niekto prejde na inú fakultu, ale neviem o tom, že by to bolo preto, že niekto za ním príde a ponúkne mu vyšší plat. V akademickom prostredí mi to akosi nesedí.

Od roku 2001 ste prvou ženou, ktorá dostala ocenenie IT osobnosť roka. Je to pre vás ako ženu v IT svete ťažšie?

Ľahšie, sú tu samí muži, a tí majú radi ženy, a tak nám pomôžu. Mužský kolektív je v mnohých ohľadoch lepší ako ženský. Ženy často riešia mnoho podružných vecí, ktoré potom vplývajú aj na to, ako funguje tím. Vyrastala som s bratom, viac v chlapčenských kolektívoch, narodili sa mi dvaja synovia.

Prečo je tak málo žien v IT?

Zrejme ich vždy bude o čosi menej, nemyslím si, že je reálne dosiahnuteľné, aby to bolo pol na pol. Technické disciplíny sú vo všeobecnosti viac vhodné pre mužov. Ale to neznamená, že tam nie je množstvo veľmi zaujímavých príležitostí pre ženy. Významne viac, ako v súčasnosti ženy využívajú.

Bolo viacero akcií, aby dievčatá išli študovať informatiku. Pomohli?

Mali sme na fakulte štyri percentá dievčat, teraz máme 12.  Najmä vďaka Aj Ty v IT. Určite by to percento mohlo byť o dosť vyššie. Ale obraz informatiky je podľa mňa veľmi skreslený. Keby ste nechali 8- či 9-ročné dieťa nakresliť povolania, u informatika nakreslí väčšina detí muža pri počítači. Ale ako by ste dnes nakreslili ekonóma? To by mal byť zrejme ten istý obrázok, keďže ekonóm sedí za počítačom viac ako informatik. Možno by tam mohla byť žena. Avšak tí informatici, ktorí sú medzi najviac zarábajúcimi, pracujú tak, že sedia s klientom a analyzujú jeho požiadavky. Je to veľmi dôležitá vec, lebo ak chcete urobiť dobrý systém, musíte vedieť, čo zákazník chce, ale on často nevie, čo chce, nevie, čo by mohol chcieť. A v analýze a odhaľovaní požiadaviek na softvér sú ženy často lepšie ako muži. Ďalší príklad je navrhovanie interakcie človeka s aplikáciou, čo je na hranici informatiky a umenia. Informatických profesií je veľa, ale deti o tom len málo vedia. A druhá vec sú stereotypy – keď máme dievčatko, tak neviem prečo, ale vo väčšine prípadov dostane bábiku. Ak máme chlapca, dáme mu autíčko a stavebnicu. Považujem to za diskrimináciu. Ak by sa všetky dievčatá hrali viac so stavebnicami, tak by bolo o sto percent viac dievčat na technike a aj IT.

Teraz najčítanejšie