Učiteľ Peter Farárik: Nemám dôvod štrajkovať, som spokojný

PETER FARÁRIK sa narodil v roku 1982 v Banskej Bystrici, vyštudoval učiteľstvo (ekológia a geografia) na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre. Tri roky učil na gymnáziu a súkromnej základnej škole v Skalici, aktuálne vyučuje geografiu a informatiku v súkromnej základnej škole v Banskej Štiavnici. Začiatkom roka 2015 vytvoril portál lepsiageografia.sk, ktorý ukazuje, ako zaujímavejšie a kvalitnejšie učiť geografiu. Je slobodný, má jedno dieťa, s partnerkou žijú v Banskej Štiavnici.

Keď ste premýšľali nad dráhou učiteľa, zrejme ste vedeli, že nebudete môcť ohurovať dievčatá obrovským príjmom. Čo rozhodlo?

Nemám na to jasnú odpoveď, každý učiteľ má iné pohnútky a motivácie. Keď som sa však rozhodoval, čo vyštudujem, vôbec som neplánoval byť učiteľom. Viac ma ťahala ekológia, geografia bola v závese. Myslel som si, že skončím v nejakej environmentálnej organizácii.

Nestalo sa.

Áno, zaľúbil som sa do geografie. Tu však musím poznamenať, že nie vďaka, ale napriek vysokej škole. Kým na ekológii ma didaktika nadchla, na to, že sme tento predmet mali aj na geografii, si dnes už ani nespomínam.

Čosi ma vtedy na učení samotnom nadchlo, tvorbe metodickej príručky pre environmentálnu výchovu som sa venoval vo svojej diplomovej práci a už mi to ostalo. Pedagogickú dráhu som začal v centre voľného času, a keď som neskôr nastúpil na skalické gymnázium, učenie ma pohltilo.

Kedysi ste o školstve často a pomerne ostro blogovali, pôsobili ste ako aktivista. Časom sa to zmenilo. Akoby vás pôsobenie v školstve pripravilo o ideály.

Aktivizmu som sa celkom nevzdal, len som pochopil, že múdrejšie je venovať sa tomu, v čom som dobrý – vo vylepšovaní výučby geografie. Nemalo zmysel stále dokola trieštiť vlastné sily do iks ďalších oblastí.

Žiadne veľké ilúzie o školstve som pritom nikdy nemal. Nič extra som neočakával, takže som ani nemohol byť sklamaný. V tomto som bol a som realista, v podstate ma tam nič neprekvapilo.

Ste hádam prvý učiteľ, ktorý mi niečo také hovorí.

Nemienim nariekať. V školstve platí, že do veľkej miery to má človek také, aké si to sám spraví. Netreba sa spoliehať na iných. Ak vás tá práca baví a nájdete sa v nej, negatívne vplyvy vás príliš nezasahujú. Vždy sa nájdu nejaké problémy, len neviem, prečo by som si ich mal pripúšťať viac, ako je zdravé.

Po troch rokoch ste však učiť prestali a dali ste si takmer dvojročnú pauzu.

Malo to svoju logiku. Pôsobil som v Skalici, nebol som tam však doma, navyše na gymnáziu som iba zastupoval. Na súkromnej základnej škole som síce mohol ostať, lenže priateľka je zo Zvolena, a tak som sa presťahoval.

Vzal som to ako šancu konečne sa venovať vlastnému projektu, a tak vlastne vznikol portál Lepšia geografia.

Zatiaľ nie je v pluse. To ste si mohli dovoliť luxus ostať tak dlho bez príjmu?

Nie je to zlatá baňa, ale dá sa z toho mať príjem na úrovni učiteľa. Rozhodne som nemohol len tak ostať doma, lebo som si našetril z učiteľského platu. Stal som sa však živnostníkom a prvý rok som nemusel platiť odvody do Sociálnej poisťovne.

Pri istej skromnosti som teda vyžil, vtedy som ešte nemal dieťa a rodinu. Teraz už odvody, samozrejme, platím, takže je to náročnejšie. Výhodou je, že som sa vždy venoval aj iným vzdelávacím projektom, isté príjmy som mal teda aj z „bokoviek“.

Učitelia sa celkom oprávnene búria. Každá vláda na nich kašle, na druhej strane nemám pocit, že by dokázali svoje požiadavky formulovať tak, aby im rozumel aj zvyšok spoločnosti. Nielenže nedokázali strhnúť masy, oni nevedia presvedčiť ani len dostatok vlastných kolegov.

Sčasti sa im to predsa podarilo, veď aktivity, ktoré organizovali posledné roky, dosiahli aspoň to, že zo školstva sa konečne stala celospoločenská téma na debatu. Predtým tu nič také nebolo, takže sa im podarila veľká vec.

Len v regionálnom školstve je pritom na Slovensku okolo 80-tisíc učiteľov, čo je príliš veľká masa na to, aby boli jednotní. Každý, kto čaká, že učitelia raz budú jednotní, je utopista, to sa jednoducho nedá dosiahnuť.

Ak totiž celú tému oklieštime len na platy, niet sporu, že inak svoju situáciu vnímajú pedagógovia v regiónoch a inak v Bratislave. Okrem toho, začiatkom roka sa do veľkých štrajkov zapojilo okolo 15-tisíc učiteľov. Je to málo? Podľa mňa to bolo veľmi slušné číslo.

Mali zmysel neskoršie stupňované štrajky?

Nie, týmto spôsobom sa veľa dosiahnuť nedá. Novým školským odborom aj Iniciatíve slovenských učiteľov síce fandím, nie celkom však rozumiem, ako svoje požiadavky komunikujú. A zjavne nie som sám.

Čo vám prekáža?

Príliš to celé oklieštili len na otázku platov. Vnímam to ako komunikačnú ťarbavosť.

Učitelia nedokážu presvedčiť spoločnosť, že to, za čo bojujú, je správne. Naozaj z toho kričia najmä platy, pričom každý vie, že tak ako v každej inej brandži sú aj medzi pedagógmi neschopní, leniví a zle vyučujúci ľudia. Nepočuť však nič o tom, ako ich zo školstva vypudiť.

Áno, učitelia by sa mali viac kriticky pozrieť do svojich radov a uvedomiť si, že všetci ľudia v tomto štáte majú osobné skúsenosti s rôznymi učiteľmi – dobrými aj zlými. Ak prevažujú negatívne, naozaj sa im môže zdať požiadavka na zvýšenie platov neadekvátna.

Sám pritom nerozumiem, prečo učitelia nekomunikujú, ako zo svojich radov vylúčiť slabých a neschopných kolegov. Zrejme medzi všetkými stavmi platí falošná kolegialita a medzi pedagógmi je naozaj citeľná. Učitelia dokonca ani nie sú za to, aby sa ich platy diferencovali podľa výkonu, teda kvality práce, ktorú odvádzajú. Podľa mňa je to chyba.

Dá sa to objektívne merať?

Jasné, veď vo viacerých štátoch to funguje. Rozumiem však aj kritikom, že v slovenských pomeroch by to zrejme viedlo k akémusi rodinkárstvu. Ten, čo sa bude riaditeľovi dostatočne vtierať, by mohol dostávať viac ako niekto, kto to odmietne, hoci je oveľa schopnejší učiteľ.

V každom prípade ja som za to, aby sa platy zvyšovali diferencovane podľa presne definovaných kritérií, a nie paušálne všetkým bez ohľadu na výkony. Dobrý učiteľ sa predsa nemá čoho báť.

Na Facebooku ste napísali, či si štrajkujúci učitelia naozaj myslia, že stupňovaný štrajk, do ktorého sa zapojilo cca 100 škôl, pričom len váš projekt Lepšia geografia je na viacerých, dojme vládu natoľko, aby si ich vôbec všimla. Viacerí aktivisti aj učitelia vás kritizovali, čo vás viedlo k poznámke, či sme sa v prípade učiteľov dostali do štádia, že ide o nedotknuteľnú skupinu, ktorá sa nesmie verejne kritizovať.

Ja tým kolegom rozumiem, lebo svoje aktivity robia úprimne a najlepšie, ako vedia. Rozhodne im ich snahy nemôžem zazlievať. Na druhej strane nerozumiem, prečo berú akúkoľvek kritiku tak citlivo.

Zrejme sa ich to dotklo, lebo ma vzhľadom na moje dlhoročné písanie na blogu považovali „za svojho“ a svojím názorom som ich sklamal. Z mojej strany však nešlo o útok na nich ani o gól do vlastnej brány, skôr o povzdych nad tým, že taký štrajk naozaj k ničomu nevedie.

V tejto krajine sa predsa neriešia onakvejšie kauzy typu Kaliňák a Bašternák, prečo by mal niekto riešiť požiadavky učiteľov? Nie som naivný, stupňovaný štrajk, do ktorého sa zapojilo možno 100 škôl, bol slepou uličkou. Vážne si niekto myslel, že vláda spozornie, zľakne sa, že učitelia sa búria, a urobí niečo múdre?

Vaši kritici sa pýtali, či by nebolo lepšie kritizovať interne, prípadne sa priamo zapojiť do ich aktivít a pomáhať.

Nerozumiem. Ak mám na niečo svoj názor, nemôžem sa verejne vyjadrovať, lebo učitelia sú nedotknuteľní? Nesúhlasím. Naopak, spätná väzba je dôležitá.

A prečo som sa sám nepripojil k štrajku? Lebo nemám dôvod štrajkovať. Do školy som nastúpil len teraz v septembri, učím na súkromnej škole a som spokojný. Čo konkrétne by som dosiahol, keby som sa zapojil do stupňovaného štrajku? Chcem učiť, nie štrajkovať.

Kolegom šlo zrejme aspoň o morálnu podporu. Vy možno nemáte dôvod štrajkovať, oni áno. Navyše situáciu v rezorte poznáte, veď ste učili aj predtým. Na kritikov môžete pôsobiť ako sebec.

Môže to tak byť. Istá časť učiteľskej obce ma zrejme vníma ako nejakého opinion lídra a myslí si, že mám nejaký zásadný vplyv na udalosti. To je však totálne prehnané. Pochybujem, že moje výhrady vôbec niekoho odradili od štrajku.

Na Facebooku ste sa viackrát sklamane vyjadrili o tom, ako učitelia komunikujú vo svojich uzavretých skupinách. Sú medzi nimi konšpirátori, rasisti, agresori, primitívi. Čo sa tam deje?

Neviem, či by som mal také veci vynášať.

Naznačovali ste to vo verejných statusoch.

Veď áno, v podstate ide o verejné skupiny, do ktorých sa môže pridať každý. Občas ma len prekvapuje, aké prípady učiteľov sa tam vyskytujú. Odmietam to však zveličovať, lebo v každom profesijnom stave nájdete čierne ovce, ktoré robia zlé meno.

Príkladom je učiteľ s nacistickými názormi zo Žiliny, ktorého prípad sa však pomerne rýchlo vyriešil aj vďaka môjmu článku na blogu. Dostal výpoveď, čo mi kadejakí konšpirátori a náckovia z internetu dosť nepríjemne zazlievali.

Vraj som ho vykopol z práce, ako keby som mal takú právomoc. Iba som pritom poukázal na to, kto všetko na Slovensku môže učiť.

Obvykle sa však v tých skupinách stretávam skôr so smutno-smiešnymi príbehmi, keď si mnohí učitelia ani len neprečítajú metodické pokyny ministerstva školstva a mudrujú, hoci o téme nič nevedia. Niektorí, hoci ich tie pokyny zaväzujú, ich dokonca nevideli ešte ani koncom septembra.

Čo vás najviac štve na našom školstve?

To, že nie je kvalitné, ako by mohlo byť. Pritom ani ja sám by som nedokázal povedať, ako by mala vyzerať ideálna škola. Všetky systémy, ktoré poznám zo zahraničia, totiž majú rôzne za a proti.

Rozvoju u nás zrejme najviac bráni zakorenený konzervativizmus, hoci treba pripustiť aj to, že naše školy sa vyvíjajú. Naozaj nerád počujem reči, že sa za posledné desaťročia nezmenili, lebo to nie je pravda.

Máme tu množstvo štátnych aj súkromných škôl, ktoré svoju prácu robia kvalitne a naozaj sa snažia. Decká tam fungujú inovatívne, majú kopec aktivít, pričom to od škôl nik nevyžaduje, jednoducho to tak samy chcú.

V súvislosti s naším školstvom sa používajú slová ako marazmus, katastrofa, beznádej a podobne. Nepreháňa sa to? Lebo z toho, čo vidím vo svojom okolí, rozhodne zlý pocit nemám. Pozor, teraz nehovorím o vysokom, ale o základnom a strednom školstve.

Súhlasím. Ak porovnávam obdobie, keď som chodil do základnej a strednej školy ja, nemôžem nepriznať, že tu nastal veľký pokrok k lepšiemu. Kríza školstva je však celosvetová, ide o globálny trend, ktorý súvisí s tým, že dnes sa učí internetová generácia, a tak školy mnohým môžu pripadať ako odtrhnuté od reality.

Môžeme sa baviť o tom, či sa dnes žiaci majú učiť naspamäť rôzne nezmysly, ktoré si vedia vygoogliť v priebehu pár sekúnd, ako celok je však naše školstvo solídne.

Výnimkou je azda len stredné odborné školstvo, kde sa dá reálne hovoriť práve o marazme, a nielen v súvislosti s nedostatkom prostriedkov. Majstrov tam často robia buď totálni nadšenci, alebo ľudia, ktorí by sa už nikde inde neuplatnili. Koľkých odborníkov nájdete za plat 600 eur?

Treba dodať aj to, že naše školstvo funguje napriek štátu a napriek tomu, koľko sa doň nalieva prostriedkov. Musím pochváliť samotných učiteľov, že aj z toho mála dokážu vytvoriť tak veľa.

Ako sa dnes v školách učí geografia?

Tak ako pred rokmi. Na väčšine škôl však už nejde len o zavesenie mapy a prácu s atlasmi, používajú sa dataprojektory a interaktívne mapy. Samotný systém sa však nezmenil – učiteľ diktuje poznámky, žiaci si ich zapisujú a potom sa ich učia naspamäť.

Väčšina hodín je teda vedených transmisívnym spôsobom, teda tak, že učiteľ stojí, rozpráva, prípadne pustí nejakú prezentáciu a žiaci sú len pasívnymi prijímateľmi informácií. Chýba ich zapojenie do procesu učenia sa tak, aby k novým poznatkom dospeli aj vlastnou aktivitou.

Povedzme, že končím strednú školu. Čo ma má geografia naučiť?

Fascinuje ma, že štátny vzdelávací program pre gymnáziá sa od programu pre základné školy odlišuje len v kozmetických detailoch. Nároky teda nie sú veľké. Systém funguje tak, že sa so žiakmi preberajú postupne všetky svetadiely a ich jednotlivé časti.

Vždy to má rovnaký scenár – začne sa prírodnými podmienkami, pokračuje obyvateľstvom, hospodárstvom a tak ďalej. Zmenou oproti minulosti je, že sa už neučí o všetkých štátoch, vybrali sa len najdôležitejšie, z Ázie trebárs Čína, India a Japonsko. Deti sa už teda nemusia učiť aj o Kazachstane, nemusia poznať jeho hlavné mesto.

Na Západe sa tiež neučia o všetkých štátoch, skôr sa venujú súvislostiam, témam, ako napríklad migrácia, urbanizácia, cestovný ruch, pričom všetko rozoberajú cez prípadové štúdie. Idú až ku koreňom.

Tamojším deťom sa potom nie celkom spravodlivo posmievame, že nepoznajú ani len hlavné mesto Slovenska, pritom to pre ne naozaj nie je dôležitá informácia, lebo systém ich núti skôr rozmýšľať.

Rozumiem, v Nemecku ma však neraz prekvapila nevedomosť domácich, ktorí netušili, kde sa nachádza Solingen, či o existencii Erlangenu. Zažil som aj to, ako o existencii Neckarsulmu netušili domáci, ktorých som sa na cestu doň pýtal možno 30 kilometrov pred cieľom.

Jasné, veď ja nechcem povedať, že by sme mali úplne rezignovať na regionálne poznatky, len to treba robiť záživnejšou cestou, nie šablónovitým memorovaním.

Nedávno som videl práve nemeckú učebnicu geografie, pričom Slovensko tam bolo spomenuté najmä v súvislosti s automobilovým priemyslom. Vybrali si teda jednu tému o krajine a prezentovali ju cez tento jav.

Mal by absolvent geografie na strednej škole vedieť, ktorá krajina s kým susedí?

U európskych štátov áno, dokonca by to mal zvládnuť ukázať aj na slepej mape. Aby to však vedel o každej krajine sveta? Nemyslím si.

Poďme k Lepšej geografii, teda k projektu, ktorý školu na rok stojí 40 eur. Aký má zmysel?

Stretával som sa s tým, že mnohí učitelia by aj chceli učiť geografiu iným, zaujímavejším spôsobom, aby aktivizovali žiakov, neexistovala však žiadna ucelená platforma, z ktorej by mohli čerpať. Nikde teda neboli pokope kvalitné vyučovacie materiály, ktoré by mohli používať.

V tom je výhodný tento projekt – učiteľom poskytuje kompletnú databázu aktivít, ktoré môžu používať na svojich hodinách. Je tam všetko – od námetov na pokusy a experimenty cez bádateľsky orientované aktivity až po rôzne prípadové štúdie a prezentácie. Spolu sú ich už stovky.

Ak chce teda niekto učiť napríklad migráciu, nájde tam o nej všetko a rozpísané do jednotlivých bodov tak, že už nemusí zháňať nič iné. Je tam presný postup, ako pracovať so žiakmi, čo im poskytnúť, čo nechať na nich a podobne.

Núti ten systém deti premýšľať?

Jednoznačne, preto tam je mnoho prípadov, ktoré nemajú len jedno správne riešenie. Žiaci musia premýšľať, argumentovať, rozhodovať sa. Simuluje to bežný život, lebo aj v ňom neraz stojíme pred otázkami, ktoré nemajú jednoznačnú odpoveď.

Príklad?

Žiaci trebárs môžu riešiť fiktívnu obec na Slovensku v blízkosti národného parku, kde sa má postaviť nové lyžiarske stredisko. Musia sa vcítiť do domácich, ktorí sú proti, argumentovať, prečo je to zlé riešenie, do investorov, ktorí chcú presadiť svoj zámer, ale aj do nerozhodnutých. Riešenie vyplynie priamo z diskusie viacerých skupín žiakov.

Samozrejme, okrem inovatívnych vecí sú tam aj materiály zamerané na klasickú výučbu. Je tam množstvo interaktívnych kvízov, kde sa však často nedá odpovedať jednoducho na základe ponuky riešení typu a, b, c, ale je potrebná aj práca s mapou.

Cieľom totiž nie sú len poznatky, ale aj schopnosť interpretovať mapy, zaujať postoje k problémom ľudstva a životného prostredia, tvoriť grafy, schémy, tabuľky a podobne. Nechýbajú ani mapové či iné hry. Deti dnes už nebavia len obohrané slepé mapy, prečo im neponúknuť aj iné chuťovky?

Sú cieľovou skupinou len školy?

Nie, hoci sú primárne. Prístup si kúpili aj viacerí rodičia školopovinných žiakov, ktorí si všimli, že ich baví geografia. Väčšina aktivít, ktoré tam sú umiestnené, rozvíja kreativitu. Nik potom nie je nútený pripraviť si úlohu do školy tak, že niečo skopíruje trebárs z Wikipédie, kde prínos žiaka ani nie je ako hodnotiť.

Tu sa môže pohrať, vytvoriť nové veci a prirodzene rozvíjať svoje zručnosti. Napríklad si vytvoriť vlastnú cestovnú kanceláriu, kde dostane opis potenciálnych klientov s ich požiadavkami, pričom má dva týždne na to, aby im na mieru ušil cestovateľský balíček po Slovensku. Musí pritom spraviť rozpočet, nájsť im ubytovanie, pamiatky a podobne.

V inom zadaní zas dostane k dispozícii povedzme fiktívnych 400 eur a má za úlohu dopraviť sa na konkrétne miesto vo svete, čiže si vyhľadať cesty, letenky, ubytovanie a naplánovať celú trasu tak, aby výsledkom bola interaktívna mapa s opisom, čo v ktorý deň videl. Niektoré decká to robia do takých detailov, že tam nechýbajú ani konkrétne reštaurácie, v ktorých sa stravovali. Podobných námetov na projekty sú tam desiatky.

Ako je zabezpečené, aby príťažlivá forma nešla na úkor obsahu?

Nie som učiteľ na efekt, ktorý ponúka blikajúce obrázky a farebné nápisy, aby zaujal falošnou interaktívnosťou bez vedomostí. Nič také na stránke nenájdete. Cieľom je, aby sa žiaci niečo naučili, pričom čerpám z množstva vlastných skúseností. Garanciou je teda prax, pretože mám overené, čo funguje a čo nie.

Lepšia Geografia získala aj grant. O čo šlo?

O grant od nadácie Provida v programe Lietajúce ryby, ktorý podporuje sociálne zodpovedné podnikanie. Prihlásená bola stovka projektov, grant získali štyri z nich, jeden aj občianske združenie Lepšia geografia.

Išlo o 16-tisíc eur, ktoré pomohli celý projekt stabilizovať a posunúť k väčšej profesionalite. Mohol som si totiž dovoliť zaplatiť aj iných autorov a metodikov, ktorí mi pomohli s vytváraním vzdelávacích materiálov, pričom pre školy chystáme aj metodickú príručku s výberom návrhov vyučovacích hodín a aktivít.

Váš projekt si zatiaľ kúpilo 150 škôl. Je to dosť?

V prepočte sme ním zasiahli okolo 10-tisíc žiakov. Či je to dosť, záleží na tom, ako sa na to pozeráme. Ak je u nás viac ako dvetisíc škôl, ktoré sú našou cieľovou skupinou, je to asi málo.

Na druhej strane poznám slovenský trh, kde školy nie sú zvyknuté platiť za online služby, takže musím byť trpezlivý. Ide o nový projekt, ktorý nefunguje ešte ani dva roky, takže sa má kam rozvíjať. Najskôr sa o projekte musia všetky školy dozvedieť.

Mnohé materiály na stránke ponúkate zdarma. Aká je návštevnosť?

Denne chodí na webstránku okolo 400 až 500 unikátnych návštevníkov, niektoré dni toto číslo prevyšuje aj tisícku. Cez víkend to pravidelne klesá.

Vravíte, že najskôr sa musia školy o vás dozvedieť. Vaše e-maily do škôl sa však neukázali ako najefektívnejšie.

Áno, lebo školám chodí e-mailom množstvo ponúk a tie ich už vnímajú ako spam, preto ich ani neriešia. Cestou by bolo skôr osobné navštevovanie škôl a prezentácie, lenže nemám auto ani vodičský preukaz, navyše som síce dobrý geograf, ale nie obchodník.

Neviem sa dobre predať, nie som ten typ, hoci som si istý, že za symbolický poplatok ponúkam slušnú kvalitu. Marketing je jednoducho moja slabina.

Skúšam sa prezentovať aspoň na niektorých odborných pedagogických konferenciách. Podľa mňa má Lepšia geografia obrovský potenciál, dokonca aj v Česku, takže budem hľadať cesty, ako na to. Uvidíme, som optimista.

Mojím dlhodobým zámerom totiž je, aby sa postupne zmenil celkový spôsob vyučovania na školách. Tento projekt môže byť inšpiráciou pre iných, ktorí si povedia, že ak to dokázal tamten nevýrazný chlapík, prečo by som to nedokázal aj ja? A o pár rokov tu môžeme mať podobne spracované všetky predmety.

Stránku Karola Sudora na Faceboku nájdete tu – kliknite.