Strkáme hlavu do piesku ako pštros: sebe všeličo prepáčime, ale k druhým sme hyperkritickí
Vedci zistili, že vo viac ako polovici prípadov ľudia odmietli vlastné argumenty, ak si chybne mysleli, že patria niekomu inému.
Vedcom sa podarilo niečo vskutku pozoruhodné.
Zistili, že skoro až v 60 percentách prípadov ľudia odmietli nejaký argument ako chybný, ak si mysleli, že patrí niekomu inému, hoci v skutočnosti bol ich vlastný.
Štúdia, na ktorej robil Hugo Mercier z Centra pre kognitívne vedy na univerzite v Neuchâteli, vznikla minulý rok, ale my sme ju opomenuli.
Stojí za to pripomenúť si ju, pretože vysvetľuje veľa z toho, ako veľmi odlišne zaobchádzame s argumentmi, ak si myslíme, že patria nám alebo druhým.
Nedokonalá myseľ
Aj v súčasnej filozofii a psychológii, sťažuje sa Mercier, prevláda názor, že s rozumovým uvažovaním je to ako s váhami: citlivo ním zvažuje argumenty za a proti, zbavujeme sa tých, ktoré sú nedôveryhodné, a hromadíme kvalitnejšie poznatky, ktoré nám umožňujú lepšie sa orientovať vo svete.
Lenže takýto ideál o ľudskej mysli nezodpovedá moderným poznatkom z psychológie. Tie ukazujú, že naša myseľ v mnohých oblastiach rozhodovania systematicky zlyháva. Vezmime si napríklad konfirmačné skreslenie, máme o ňom množstvo dôkazov.
Znamená, že nevyhľadávame in-formácie, ale kon-firmácie, čiže názory, ktoré sme už vopred zastávali. Tie, ktoré s nimi nie sú v súlade, jednoducho ignorujeme. Ak by sme boli naozaj plne racionálni, k takýmto chybám by dochádzať nemalo.
Slepý pri výbere
Vo svojej štúdii vychádzali Mercier a spol. z javu, ktorý voláme „slepota pri výbere“ (z angl. choice blindness). O čo ide? V jednom z experimentov, na ktorom slepotu tohto druhu ukázali, položili pred ľudí fotky žien. Líšili sa: niektoré mali napríklad náušnice, iné nie.
Mužom povedali, aby si vybrali tú, ktorá sa im páčia najviac. Potom im ju podali a požiadali ich, aby vysvetlili svoj výber. V tejto chvíli na nich narafičili búdu. Bez toho, aby si to účastníci experimentu všimli, im fotky vymenili.
Ak ste si teda vybrali blondínu, dali vám fotku s brunetou a naopak. Alebo ste si vybrali ženu s náušnicami a oni vám posunuli fotku ženy bez náušníc.
Až 75 percent ľudí si zámenu vôbec nevšimlo a podávalo vysvetlenia, prečo sa im páči daná žena, hoci si v skutočnosti vybrali celkom inú (jeden muž povedal, že si ženu vybral pre náušnice na fotke, hoci v skutočnosti si vybral fotku opačnú, kde bola žena bez tohto doplnku).
Priebeh experimentu. Zdroj – Youtube
Sú jablká organické?
Mercier a jeho kolegovia uplatnili podobný princíp aj vo svojej štúdii. Ľudia si najprv prečítali niekoľko príbehov, medzi nimi aj o zelovoci, v ktorom predávajú jablká a iné ovocie a zeleninu. Dočítali sa, že jablká nie sú organické.
Následne vyjadrovali súhlas s tvrdeniami typu „všetko ovocie je organického pôvodu“, „nijaké ovocie nie je organické“ a „niektoré z druhov ovocia sú organické“. Respondenti vysvetľovali argumenty, prečo si myslia, že je ich odpoveď správna.
V druhej časti experimentu im dali za úlohu posudzovať argumenty, ktoré pochádzali od iných účastníkov. Fígeľ spočíval v tom – tu konečne prichádza k slovu „slepota pri výbere“ –, že medzi ne zaradili aj ich vlastné odpovede. Povedané inak: ľudia si mysleli, že hodnotia iba argumenty cudzích ľudí, hoci v skutočnosti hodnotili aj argumenty svoje. To však nevedeli.
Selektívna lenivosť
Autori štúdie zistili, že vo viac ako polovici prípadov ľudia odmietli vlastné argumenty, ak si chybne mysleli, že patria niekomu inému. Ide o ilustráciu toho, ako veľmi selektívne pristupujeme k argumentom svojim a druhých: sebe všeličo prepáčime, pri druhých sme hyperkritickí.
Mercier s kolegami jav pomenovali ako selektívna lenivosť: na druhých kritizujeme aj maličkosti, pri sebe zlenivieme.
„Experimenty poskytujú veľmi jasný dôkaz o selektívnej lenivosti uvažovania. Keď vytvárame argumenty, väčšinou ide iba o post hoc ospravedlnenia našich intuícií, príliš kritickí k sebe nie sme. Naopak, ak posudzujeme tie isté argumenty, ako keby patrili niekomu inému, sme veľmi kritickí a nároční,“ píše sa v štúdii.
Užitočný prvok mysle
Autori v štúdii poznamenávajú, že uvedené dvojité štandardy, ako pristupovať k argumentom svojim a cudzím, by mohli byť užitočným prvkom ľudskej mysle.
Ak ide o naše argumenty, je pre nás výhodné začať zľahka a zbytočne sa – z kognitívneho hľadiska – nenamáhať. Ak sa niekto chytí, pripíšeme si bod, hoci sme sa skoro vôbec nenadreli. Ak nie, na argumentácii v ďalšom kole pridáme.
Ak by sme však neboli obzvlášť ostražití pri argumentoch od iných, veľmi ľahko by sa mohlo stať, že by nás nachytali, čo pre nás môže mať až nedozerné následky.
Sociálny rozmer rozumu
Hugo Mercier s kolegom Danom Sperberom menia náš tisícky rokov trvajúci názor (siaha až do antickej filozofie), že rozumové uvažovanie je myslením jednotlivca a že je určené na poznávanie „pravdy“.
Zdôrazňujú, že má sociálny rozmer, veď celý život žijeme v sociálnej skupine. Samo osebe je určené na presviedčanie ostatných: že vy máte pravdu (hoci ju mať nemusíte) a iní nie.
Výborná schopnosť rozumového uvažovania je sociálnym kapitálom určeným na budovanie prestíže, dominancie a koalícií, ktoré sú vám naklonené.
Nie, rozum – z evolučného hľadiska – nevznikol preto, aby sme ním poznávali večné „platónske idey“ a rozjímali nad ich „myšlienkovou hĺbkou“, ale na ten účel, aby vám v sociálnej skupine – ľubovoľne dostupnými prostriedkami – pomohol o zopár priečok na sociálnom rebríku nahor. Donald Trump by vedel rozprávať.
Na úplný záver dodajme, že pštrosy hlavu do piesku nestrkajú, ide o mýtus.
Dostupné z: DOI: 10.1111/cogs.12303
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
