Denník N

Pomohli s očkovaním v osadách, pribrzdili svrab a žltačku, teraz sa boja o prácu

Asistenti osvety zdravia učia deti, ako si správne čistiť zuby. Foto – Zdravé komunity
Asistenti osvety zdravia učia deti, ako si správne čistiť zuby. Foto – Zdravé komunity

Vydala sa, aby sa dostala z chudoby a z osady. Teraz sa do osád vracia, aby tam priniesla aspoň základy hygieny a zdravie. Na Slovensku je rómsky projekt, ktorý funguje. Je však v ohrození.

Nemajú očkovanie proti žltačke, a tak každý deň riskujú. V osadách už dokázali spomaliť epidémie tuberkulózy, žltačky či svrabu, a to nemajú lekárske vzdelanie. Keď sa posádka sanitky obáva ísť hoci aj k akútnemu prípadu v osade, vďaka nim sa k chorému dostane.

Jedna vyštudovala strednú ekonomickú školu, druhá pochádza priamo z osady a inú prácu by našli len ťažko. Sú Rómky a to je na Slovensku hendikep. Priamo v rómskych osadách bez kancelárií, áut, služobného internetu a často aj cez víkendy robia to, čo by nikto nerobil, a sú za to ešte aj vďační.

Eva Kováčová a Ľubica Belaiová sú asistentky osvety zdravia. Ženy pre všetko, bez fixného pracovného času za niečo vyše 350 eur mesačne v čistom.

Teraz sa viac ako dve stovky týchto asistentov po Slovensku obáva, že po necelých troch rokoch v teréne budú musieť skončiť. Nie preto, že by niečo robili zle, alebo že by sa ukázalo, že ich práca je zbytočná.

Preto, že sa štát nevie dohodnúť na ich fungovaní s Európskou komisiou.

Zomierajú aj o desať rokov skôr

Ľudia v osadách im hovoria aj božie ženy. Obe hovoria najmä o zaočkovaných deťoch, ošetrených a liečených ľuďoch z osád, ktorí by sa sami k lekárovi ani nedostali, a o rokoch osvety.

Len za minulý rok pomohli asistenti zdravia po celom Slovensku 67 639 ľuďom, nielen Rómom. Vyše 230 asistentov spolupracuje s vyše sedemsto lekármi.

A rómske osady ich potrebujú. Rómski muži aj ženy dnes zomierajú oveľa skôr ako zvyšok Slovenska. Ani pri výhľade na najbližších desať rokov sa to veľmi nezlepšuje.

Priemerný vek dožitia rómskych mužov je dnes takmer 63 rokov, priemer celej populácie je sedemdesiatka. Ešte väčšia priepasť je medzi ženami, rozdiel je dokonca až desať rokov (68 a 78 rokov).

Prognóza demografa Borisa Vaňa hovorí, že dožitie Rómov sa v najbližších rokoch bude postupne zvyšovať, ale to aj dožitie majority a rozdiely zostanú veľké. Rómov pritom stále pribúda a v nasledujúcich rokoch budú tvoriť viac ako desatinu spoločnosti.

„Ide to pomaly, trvá to dlhšie, ale výsledky jednoznačne vidíme,“ hovoria o prínose projektu Zdravé komunity asistentky z terénu.

Keď sme sa s nimi stretli pri Zvolene, mali už časť dennej práce za sebou. Poradu s koordinátorom, návštevy v kolóniách aj u lekárov.

Keby ste tipovali, možno by ste povedali, že v osadách je najčastejším problémom žltačka. Sú to však vysoký tlak (aj u mladších) a psychické problémy. „Ani nevedia, že sú blízko infarktu. Jeden muž, asi 55-ročný, mi hovoril, že sa cíti zle a nevládze. Vraj to nejako prekoná. Odmerala som mu tlak a horný mal 180. Týždeň som chodila k nemu a vysvetľovala, aké je to nebezpečné. Išiel k lekárovi a už je v poriadku.“

Obe asistentky, každá na inom mieste, zachytili medzi deťmi impetigo, infekčnú chorobu známu ako sladké chrasty.

Teraz stoja pred domom zamknutým zámkom na bicykel. „Takto to chodí, budeme sem musieť prísť znovu.“ U muža, ktorý tu býva, majú podozrenie na hepatitídu typu C, ktorá môže zničiť pečeň, prenáša sa najmä krvou. Telefón zdvihol kdesi v meste, vraj má prácu. Asistentky sa dohadujú, že sa za ním vrátia cez víkend.

Ani jedna z nich nie je zaočkovaná proti žltačke. Vraj ich mali očkovať, ale nejako z toho zišlo. Neboli peniaze.

Dom rodiny Kalaovej v osade pri Zvolene. Foto N - Daniel Vražda
Dom rodiny Kalayovej v osade pri Zvolene. Foto N – Daniel Vražda

Už sú takmer všetky deti zaočkované

Ďalší domček, menší ako obývačka, má priestranný dvor. Všade sú haraburdy, staré kreslá, ohnisko v strede a kostra bicykla. „Bývajú tu asi desiati,“ vraví pani Belaiová. Aj s mladou ženou s kočíkom.

Malý chlapec spí na perine s tubou zubnej pasty namiesto hračky. Asistentka povie mladej matke o najbližších prehliadkach u lekára, na ktoré musia spolu ísť. Potom sa už venuje pani Kálayovej. Pred takmer dvomi rokmi prežila infarkt a odvtedy je na liekoch. Kontrolujú jej lieky a či ich naozaj užíva.

„Sú to božie ženy. Starajú sa o nás, chodia k lekárovi, neviem, čo by sme bez nich robili,“ povie vážne hlbokým hlasom chorá žena a zapraje, nech im dá Boh veľa zdravia.

Často sú to ľudia bez vzdelania, inú prácu by zrejme nenašli, no v tejto sú nenahraditeľní.

Keď asistentky hovoria o práci v osade, snažia sa predovšetkým vysvetliť, že to je iný svet. To, čo je pre väčšinu majoritnej populácie automatické, ako napríklad, som chorý, idem k lekárovi, alebo nechcem, aby dieťa dostalo obrnu, dám ho zaočkovať, vysvetľujú v kolóniách mesiace.

Nepochopiteľné? Zatiaľ čo majorita diskutuje o tom, či je očkovanie nebezpečné, alebo nie, Rómovia z osád ani nevedia, že existuje nejaká diskusia. Mnohí starší sú analfabeti, nevedia čítať ani písať.

Za roky práce si získali dôveru a dokázali rodičov presvedčiť, aby aspoň dali zaočkovať deti. „Keď sme nastúpili, bolo to zlé. Teraz sú už skoro všetky deti zaočkované,“ hovoria asistentky.

Asistent zdravia v teréne. Foto - Zdravé komunity
Asistent zdravia v teréne. Foto – Zdravé komunity

Zdravé komunity: Ľuďom z terénu hrozí koniec

Slovenský projekt Zdravé komunity uznávajú ako úspešný aj v Európskej únii, chvália ho aj experti Svetovej zdravotníckej organizácie. Vlani sa dostal medzi päť najlepších projektov v kategórii Inkluzívny rast európskeho ocenenia Regiostar.

Napriek tomu vznikol problém s eurofondami. Do roku 2018 by malo ísť o vyše 12 miliónov eur.

Zdravé komunity je neziskovka, ktorú spolu vytvorili ministerstvo zdravotníctva a platforma organizácií, ktoré v teréne pracovali už predtým.

V rokoch 2013 a 2014 na projekt prišlo z eurofondov 3,3 milióna eur. Potom sa však niečo zaseklo. Tento rok peniaze na asistentov posielalo ministerstvo zdravotníctva. Na Slovensku úplne nerozumejú prečo, ale eurofondy sú zablokované.

Ministerstvo zdravotníctva hovorí, že Európska komisia spochybnila, ako štát pre projekt vybral partnera – že platformu organizácií vybrali mimo verejného obstarávania.

Riaditeľ Zdravých komunít Michal Kubo však vysvetľuje, že nevyberal štát, ale projekt vznikol zospodu, mimovládky úspešné v práci s Rómami ponúkli know-how štátu.

Ministerstvo má riešenie: prebrať celé Zdravé komunity čisto pod ministerstvo ako príspevkovú organizáciu. Tomu však ľudia z projektu neveria a obávajú sa, že keď prejde čisto pod štát, nebudú naň mať dosah ľudia, ktorí dosiahli doterajšie úspechy.

Kubo vysvetľuje, že štát nevie vo svojom riešení garantovať prácu pre terénnych asistentov často bez vzdelania. Obáva sa, že nároky na túto pozíciu bude štát zvyšovať a napokon budú musieť skončiť.

Podobne, ako to bolo napríklad v prípade pani Irmy Horváthovej v Moldave nad Bodvou z príbehu RTVS, ktorú nechceli zobrať na miesto terénnej sociálnej pracovníčky preto, že nemala vysokú školu, iba maturitu. S rómskymi deťmi pracuje jedenásť rokov. Žiaden vysokoškolák sa opakovane neprihlásil, iba Irma.

Akoby nám kradli našu prácu

Zdravé komunity nie sú administratívnym projektom, jasná väčšina sú ľudia v osadách, v bratislavských kanceláriách je iba osem pracovníkov.

Šéf projektu Michal Kubo v podkroví v centre Bratislavy hovorí, že okrem zdravia osád pomohli aj vyše dvestovke asistentov – získali stabilnú prácu.

Ministerstvo zdravotníctva tvrdí, že aj po prechode pod štát budú mať títo ľudia prácu istú dokonca za výhodnejších podmienok. Odmietaním novej formy podľa štátu vedenie neziskovky „vystavuje projekt neprimeraným existenčným rizikám“.

„Nie všetci zamestnanci Zdravých komunít sú dnes pripravení prejsť do novovznikajúcej príspevkovej organizácie. Niektorí majú proste pocit, že niekto im kradne projekt – vidia, že funkčný a úspešný projekt s pevne vybudovanou a transparentnou štruktúrou sa rozbíja,“ vysvetľuje riaditeľ projektu Kubo a hovorí, že vo výsledku dá na názor zamestnancov.

„Výpovede zamestnancov sú dnes  v kompetencii vedenia organizácie Zdravé komunity,“ píše ministerstvo.

Riaditeľ: Slovensku neveria pre iné projekty pre Rómov

A kde je vlastne problém? Prečo nemôže projekt pokračovať tak ako doteraz?

Ministerstvo hovorí, že pre účasť „neverejného sektora“ nie je projekt pre Európsku komisiu dostatočne transparentný.

Spor je nejasný a neobjasňuje to ani Európska komisia. Na otázky, čo je podstata jej námietok a či v projekte robia niečo zle, neodpovedá. Nateraz má len všeobecnú odpoveď, že „Európska komisia stanoví rámec a zodpovednosťou národných orgánov je vybrať konkrétne projekty“.

Dodáva ešte, že Brusel podporuje zlepšenie situácie marginalizovaných rómskych komunít a do roku 2020 má ísť na Slovensko 382 miliónov eur z európskeho sociálneho fondu a európskeho fondu regionálneho rozvoja. Viac nateraz Komisia nepovie.

Kubo hovorí, že štát by mal rozpor s Bruselom vyriešiť tak, aby mohli Zdravé komunity pokračovať. „Už rok deň čo deň bojujeme s byrokratickými obštrukciami, ktoré nás oberajú o čas, ktorý by sme mali venovať práci. Osobne som z toho veľmi nešťastný, pretože mi je úplne jasné, že naši zamestnanci sa stali rukojemníkmi nefunkčnej komunikácie medzi inštitúciami.“

Nedôvera Bruselu podľa Kuba vychádza zo starších skúseností so Slovenskom. Viaceré projekty pre Rómov boli iba na oko a za hlavný cieľ mali odčerpať eurofondy. Rómov napríklad učili zavárať uhorky, či remeslám, ktoré reálne nevedia v živote využiť.

Aj ministerstvo zdravotníctva uznáva, pochybnosti Bruselu, ktorý „vzhľadom na viaceré zistenia v oblasti národných projektov (mimo projektov ministerstva zdravotníctva) opätovne otvorila prehodnocovanie všetkých národných projektov“.

Z osady naspäť do osady

Asistentka zdravia Ľubica Belaiová by si vraj hľadala nové zamestnanie, ale reálne to vidí skôr na úrad práce. Jej kolegyňa Eva Kováčová uvažuje o žiadosti o prácu na „sociálke“, ale obidve vedia, že by to bolo zlé.

Pani Belaiová vyrastala v podobnej osade, aké už dva a pol roka navštevuje. Detstvo prežila bez vody, práčky a na televízor sa prvý raz pozerala, keď mala štrnásť rokov. Na obdobie, kedy sa dostala preč z osady z Litavy, si pamätá úplne presne, pretože sa vydala práve kvôli tomu. Mala osemnásť rokov.

Po prvej materskej pracovala v cukrárni. Otehotnela znovu, a keď sa chcela vrátiť, miesto bolo obsadené. Hľadala si prácu inde, ale aj tam jej povedali, že miesto je už obsadené. Na dverách pritom stále visel oznam, že hľadajú ľudí.
Sedemnásť rokov trvali aktivačné práce, teda malý príspevok štátu za povinne odpracované hodiny pre obec, napríklad zametanie chodníkov. Až potom jej známy, zdôrazňuje s opakovanou vďakou, že biely, povedal o mieste asistentky. Pred takmer tromi rokmi jej vypísal žiadosť na internete, prešla ako všetci záujemcovia školeniami a stala sa zdravotnou asistentkou.

„Keby nebolo jeho, bola by som doteraz na aktivačných prácach,“ dodala a opakovala poďakovanie.

Bez dvoch rokov päťdesiatročná žena vie, ako vyzerá chudoba, čo osadníci potrebujú, s čím majú problémy, aj ako s nimi hovoriť, aby tomu, o čom im rozpráva aj rozumeli. Rómsky, maďarsky, slovensky, hlavne jednoducho.

Asistentky zdravia Eva Kováčová (vľavo) a Ľubica Bleiová. Foto N - Daniel Vražda
Asistentky zdravia Eva Kováčová (vľavo) a Ľubica Belaiová. Foto N – Daniel Vražda

Rómska upratovačka musí mať maturitu

Eva Kováčová zo Zvolena má štyridsať rokov a momentálne pracuje ako zdravotná asistentka v okolitých rómskych osadách. Napriek tomu, že vyštudovala strednú ekonomickú školu, naposledy robila pri pokladni v obchodnom reťazci.

Ako si vzdelaná Rómka s maturitou z ekonómie hľadá prácu? Veľmi ťažko. Striedavo trávila čas na internete, vypisovala ponuky a telefonovala na inzeráty. Väčšinou bezvýsledne.

Teória radu v praxi. Rómovia sú na trhu práce vždy na konci a aj tam zostanú. Keď sa dostanú na začiatok, pošlú väčšinu z nich znova na koniec a stále dookola.

„Som Rómka, prácu si nájdeme len veľmi ťažko. Od skončenia školy som si hľadala zamestnanie. Chcela som robiť sekretárku. Cez telefón bolo miesto voľné, ale keď som prišla na pohovor, zrazu bolo miesto obsadené,“ hovorí.

Scenár sa opakoval, zamestnanie nebolo, tak robila upratovačku. Človek by si myslel, že na upratovanie netreba veľa, azda chuť pracovať. Od Rómky žiadali maturitné vysvedčenie.

O voľnom mieste asistentky sa dozvedela na internete.

Ľubica Belaiová a jej ďalšie kolegyne so základným vzdelaním študujú popri práci asistentiek na strednej škole. Keď skončia, mohli by byť kuchárkami. Reálne to však vyzerá, že sa opäť postavia na koniec radu a doplnia štatistiky úradu práce.

„Najväčšou stratou by bola strata dôvery zamestnancov,“ hovorí o problémoch projektu riaditeľ Michal Kubo. „Slovensko už nemá priestor na omyly pri projektoch pre Rómov.“

Teraz najčítanejšie