Denník N

O túžbe po tichu

Žijeme v spoločnosti, ktorá vytesnila ticho.

Zvonku počuť zvuky stavby. Pokyny, príkazy, popiskovanie, hukot miešačky na betón. Ruch ulice. Cúvanie nákladného auta. Hluk, v ktorom žijeme. Na obranu si púšťam Matúšove pašie od Bacha. Erbarme dich, mein Gott!

Ako malý chlapec som sa zúčastnil putovného tábora v Nízkych Tatrách. Vibramy, stan, spacák. Vymysleli pre nás indiánsku súťaž: mali sme zakázané hovoriť. Museli sme mlčať 24 hodín. Bol som jediný, komu sa to podarilo. Premeriavali si ma ako mimozemšťana. Ako to robíš? – vyzvedali. Bola to, samozrejme, pasca. Chceli, aby som odpovedal. No ja nič. Ani muk. Bol som rád, že som konečne mohol pokojne mlčať.

Kedysi som ako začínajúci novinár musel chodiť každý deň do bratislavskej redakcie maďarského denníka Új Szó. Bola to jediná obrovská kancelária, bez stien. Open-space office. Niečo medzi väzením, mučiarňou a tržnicou, niečo ako Benthamovo panoptikum. Prebiehala tam totálna, profesionálna likvidácia ticha: bežal televízor, hučalo rádio, ktosi práve robil rozhovor s hlasným odposluchom, iní sa hulákajúc zhovárali, hurónsky sa chechtali v šťastnej kakofónii džavotu. Pracovalo sa v hlúčikoch, po skupinkách sa chodilo na obed, húfne sa fajčilo.

A čo tak zvuk klavíra ráno o šiestej? Stávalo sa. Keď sa suseda rozhodla zaraz na svitaní obdariť obyvateľov paneláka svojou hudbou a s diletantskou vehemenciou sa vrhla do príšerne falošného mlátenia kláves. Iný sused obľuboval hudobné programy. Bol nahluchlý, takže si púšťal televízor do jednej v noci na plné pecky. Spočiatku som sa mu pokúšal čosi naznačiť. Klopal som. Nič. Zazvonil som. Nič. Zvonil som vytrvalo. Márne. Od televízora nič nepočul.

Život v spoločnosti, ktorá ticho vytesnila. Občas sa prichytím pri tom, že namiesto prechodného bydliska snívam o dokonale uzavretej, ťažko dostupnej pevnosti so zvukovým tesnením, akoby som bol postavou z románu Thomasa Bernharda.

Nedávno som sa dočítal, že škótsky námorník Alexander Selkirk, ktorý inšpiroval postavu Robinsona Crusoa, sa po tom, čo strávil niekoľko rokov na opustenom ostrove, nebol schopný začleniť do spoločnosti a v obci svojich rodičov sa napokon utiahol do jaskyne, kde potom prežil zvyšok života.

U Kafku som zas kdesi čítal, že aby dokázal písať, musel sa uzavrieť pred vonkajším svetom, no nie ako pustovník, ale ako mŕtvy. Jeho neurasténia aj ten najnepatrnejší zvuk vystupňovala do neznesiteľnosti. Skúšal sa utiahnuť na vidiek, aby sa vyhol nervovému zrúteniu, no na nepatrné zvuky si ťažko zvykal aj tam: „Myši ma zbaví mačka – píše v jednom liste. – Ale kto ma zbaví mačky?“

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Komentáre

Teraz najčítanejšie