Denník N

Spisovatelia pred 80 rokmi varovali pred fašizmom a nacionalizmom, ich nasledovníkom ide o plné bruchá a penzie

Ilustrácia – Vizár
Ilustrácia – Vizár

Spolok slovenských spisovateľov sa prihlásil k odkazu spisovateľského kongresu z roku 1936 a chce chrániť európske hodnoty, no ide mu hlavne o bruchá a penzie.

Keď v roku 1936 zorganizovali spisovatelia píšuci po slovensky svoj prvý kongres, svet už – povedané s Dantem – tušil, že stojí v predpeklí. Československo sa javilo byť ostrovom demokracie a plurality a autonomistické snahy Slovákov boli aj vo vnútroštátnom meradle menším problémom, než napríklad narastajúca spupnosť nemeckej národnostnej menšiny.

Židia z Rakúska prichádzali, aby tu našli útočisko pred Norimberskými zákonmi, pražská vláda bojovala s rastúcim vplyvom komunistov aj slovenských nacionalistov. Ani jedni, ani druhí v tom čase nevrhali ešte v našich zemepisných šírkach tieň krvavej totality.

1936 a 2016

V Trenčianskych Tepliciach sa vtedy zišiel výkvet slovenského literárneho sveta – Emil Boleslav Lukáč, Ladislav Novomeský, Janko Jesenský, Hana Gregorová, Maša Haľamová, Jozef Gregor Tajovský, Rudolf Dilong, Alexander Matuška, Valentín Beniak, Jozef Tido Gašpar… a mnohí iní a takí, po ktorých ostalo dielo živé, vydávané a čítané aj dnes.

A veď sa vo svojom vyhlásení, ktoré podpísali Jesenský, Novomeský, Matuška a 51 ďalších (ako znie dobový prepis dokumentu) hneď na úvod aj vyznávajú z toho, že „… prvý kongres slovenských spisovateľov zišiel sa v dobe, ktorá ťarchou svojich životných osudových problémov vyžaduje od nás jasné a burcujúce slová. Nehľadiac na našu rôznorodosť v tvorivých, ba i myšlienkových oblastiach, hovoríme jedným hlasom: Slovenskí spisovatelia zostávajú verní borbe za slobodu a veľké ideály ľudstva, ktoré pomáhali tvorcom našej kultúry zabezpečiť národný dnešok. Sme odhodlaní brániť vydobyté hodnoty slobody, nech by už na ne siahal barbarský nepriateľ alebo jeho spojenci tu či v zahraničí. Budeme tak robiť v priateľskej družbe so spisovateľmi českými, nám najbližšími, ako rovní s rovnými.“

Kto by očakával, že pod spoločným vyhlásením účastníkov kongresu slovenských spisovateľov z roku 2016, ktorý sa k svojmu predchodcovi spred osemdesiatich rokov vehementne hlási, nájde napríklad podpisy Pavla Vilikovského, Lajoša Grendela, Stanislava Rakúsa, Dušana Dušeka, Tomáša Janovica, Daniely Kapitáňovej, Verony Šikulovej, Pavla Rankova, či trebárs Ballu, bude sklamaný.

Nenájde pod ním dokonca ani podpisy Dominika Dána, Evity Urbaníkovej, či napríklad Táne Keleovej-Vasilkovej. Bude sklamaný, aj ak bude hľadať zvučné literárne mená medzi zahraničnými účastníkmi, hoci sa v septembri do Trenčianskych Teplíc unúvali z dvanástich krajín.

Čo majú na duši

Nebudem čitateľa napínať a rovno poviem, že napriek tomu, že nemožno porovnávať neporovnateľné, s pravdepodobnosťou blížiacou sa istote môžeme povedať, že zvučné spisovateľské mená slovenského dneška v Trenčianskych Tepliciach v máji 2016 neboli a ak predsa len, tak určite radšej navštívili vynovenú Zelenú žabu, či iné termálne žriedlo, než Kúpeľnú dvoranu.

V roku 1936 tam na prelome mája a júna nechýbalo temer žiadne z veľkých mien – od davistov, cez katolícku modernu až po dosluhujúcich kritických realistov tam boli jednoducho všetci. Tým sa však rozdiely medzi týmito dvoma kongresmi len začínajú.

Mená literárneho dneška, ktoré som tu uviedol, som pod Programovými návrhmi a požiadavkami spisovateľského kongresu z roku 2016 hľadal nie preto, že by som chcel menovaným vstupovať do svedomia. Hľadal som ich tam jednoducho preto, lebo tohtoročný kongres sa naozaj explicitne a s vervou prihlásil k odkazu toho, ktorý sa v Trenčianskych Tepliciach konal pred osemdesiatimi rokmi. Teda aj tentoraz som hľadal to, čo robí spisovateľa spisovateľom – čitateľský ohlas, osobitosť diela, alebo aspoň všeobecná známosť, teda nech mi je odpustené – popularita.

A aj keď sa vďaka presunu veľkej časti pozornosti na iné druhy umenia a spoločenských aktivít, vďaka napredovaniu a emancipovaniu sa slovenskej spoločnosti postavenie spisovateľa oproti jeho kolegovi z prvej polovice minulého storočia výrazne zmenilo, nezmenilo sa to, že ak má spisovateľ mať šancu osloviť a uspieť, nestačí to, že má toho veľa na duši.

Hodnoty v ohrození

V tomto jednom sa totižto účastníkom tohtoročného kongresu podarilo ich kolegov spred osemdesiatich rokov výrazne prekonať. Svoje postrehy, návrhy a požiadavky nazvali iskričkami a v záverečnom spoločnom prejave tvrdia, že veria, že ich zasiali všade tam, kde sú základné európske civilizačné hodnoty v ohrození. Čo za takéto hodnoty považujú predovšetkým, nech láskavý čitateľ posúdi sám:

  • žiadajú, aby kníhkupectvo LIC v Bratislave systematicky zaraďovalo do svojej ponuky aj pôvodnú literárnu a kvalitnú prekladovú knižnú tvorbu vydavateľov, ktorí sa na jej vydávanie špecializujú,
  • žiadajú, aby sa zabezpečila podpora šírenia našej pôvodnej knihy formou bezplatného poskytovania určitého množstva kníh ako povinných výtlačkov (v množstve cca 300 kusov),
  • žiadajú MK SR v koordinácii s MF SR iniciovať legislatívne zmeny a NR SR v zákone zaviesť systém daňových a odvodových úľav pre spisovateľov a prekladateľov,
  • navrhujú zvážiť prijatie špecifického odvodového a daňového systému pre nekomerčných umelcov,
  • žiadajú zabezpečiť garantovanie primeraných autorských honorárov legislatívnou úpravou NR SR,
  • žiadajú NR SR zákonom garantovať systematické tvorivé využívanie literárnych diel vo verejnoprávnych médiách podobne, ako to garantuje zákon pri slovenskej piesni v rozhlasových médiách.

Skanzen

Už chýba iba Svetu mier!, so súdružským pozdravom…, prípadne Na stráž!, povie si čitateľ s nedostatočne ovládaným sklonom k hľadaniu analógií. Ale nebuďme zbytočne prísni. Účastníci podujatia, na ktorom sa zišli tí, ktorí o sebe radi vyhlasujú, že tvoria hodnoty a sú svedomím doby (respektíve národa), vedia byť aj menej ultimatívni; sú totižto aj veci, ktoré ich bytostne trápia, no napriek tomu v pozoruhodnej zhode len navrhujú, že by bolo načim zaoberať sa nimi:

  • navrhujú Národnej rade Slovenskej republiky prijať zákon o slovenskej knihe aj status slovenského spisovateľa a prekladateľa,
  • zhodli sa, že je nevyhnutné sfunkčniť, osobitne v hlavnom meste SR Bratislave, reprezentačný priestor na klubovú a prezentačnú literárnu činnosť, revitalizovať Klub slovenských spisovateľov.

Zatratenec, ktorý vo svojej posadnutosti písaným slovom klesol až tak hlboko, že sa naozaj začítal do spomínaného dokumentu a dočítal sa až sem, našiel v ňom mnohé a mnohé ďalšie požiadavky vyvolávajúce pocit, že Spolok slovenských spisovateľov, teda hlavný organizátor podujatia, je viac než stavovskou organizáciou bližšie nešpecifikovaným sociálnym podnikom usilujúcim sa o status chránenej dielne, prípadne kríženca indiánskej rezervácie, národného parku a skanzenu ľudovej tvorivosti odrazu.

Naozaj mali práve toto na mysli, keď hovorili o iskričkách, ktoré zasiali v boji za obranu európskych civilizačných hodnôt? Len aby sa ten skanzen od nich nechytil, zíde na um nedisciplinovanej mysli nevdojak.

Z úcty k svojmu čitateľovi prinášam len výlomky z citovaného dokumentu a jeho možnosti ešte zďaleka nie sú vyčerpané. Tento stručný výber z ultimatívne formulovaných rád všetkým – od parlamentu až po daniarov a poisťovne, ako sa postarať o blaho slovenského spisovateľa, má čo povedať aj masovokomunikačným médiám, zahraničnej reprezentácii pôvodnej tvorby a jazykovednému ústavu:

  • účastníci žiadajú vedenie RTVS nahradiť terajšiu dvojbodku v logách,
  • účastníci sa kriticky vyjadrujú na margo prezentácie pôvodnej slovenskej literatúry na zahraničných knižných veľtrhoch a žiadajú MK SR prijať také opatrenia, aby táto inštitúcia neprezentovala iba skupinové spisovateľské záujmy, ale literárne úsilia a výsledky tvorivej činnosti členov všetkých profesijných spisovateľských organizácií na Slovensku,
  • vyzývajú Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra SAV dôslednejšie chrániť slovenský jazyk.

Brucho a penzia

Hľadal som poctivo, no márne. Nikde žiadny apel do vlastných radov, nikde ani len zmienka o tom, čo, zneužijúc klasika, odkázal premiér učiteľom – opýtajte sa sami seba, čo ste urobili pre tento národ vy. A tak nám neostáva nič iné, než sa priznať k tomu, že tento text síce nemá ambíciu súdiť, no rozhodne sa usiluje poukázať na pozoruhodné posuny vo vnímaní poslania a postavenia slovenského spisovateľa – slovenským spisovateľom samým.

Okrem toho, že tí, ktorí v roku 1936 vetrili nebezpečenstvo fašizácie spoločnosti a považovali ho za hlavné ohrozenie doby a boli ochotní aj schopní kvôli tomu prekonať svetonázorové, konfesné a umelecké rozdiely medzi sebou, zdá sa, že slovenského spisovateľa dneška nezaujíma nič iné, len jeho brucho, penzia, isté miesto na zaprášenej polici a členstvo v niektorej z rozvadených spisovateľských organizácií.

Programový dokument z Kongresu slovenských spisovateľov z leta 2016 som prečítal niekoľkokrát. Nikde ani zmienka o problémoch migrácie, demografie, xenofóbie a narastajúcej intolerancie. Fašizácia, spochybňovanie holokaustu, dištancovanie sa od akejkoľvek totality, reflexia bolestivej minulosti Slovenska počas dvoch totalít a účasť spisovateľov na ich presadzovaní, propagovaní a obhajobe takisto neboli hodné ani jednej jedinej explicitnej zmienky.

Organizátori sa oháňajú účasťou dvanástich zahraničných spisovateľských organizácií, ale pri všetkej povinnej úcte k hosťom – pýtal som sa českých, poľských, ukrajinských, maďarských literárnych priateľov, či poznajú mená vyslancov svojich krajín na tomto výbornom podujatí, a odpoveďou mi bolo len zdvorilé mlčanie.

Zato v tridsiatom šiestom tu bol Iľja Erenburg a nechal sa počuť, že „… strom sa neláme vo vetroch proti sebe dujúcich, ale pnie sa do výšky. Treba, aby pre naše kultúrne snaženia boli otvorené okná do Európy. Treba nechať previať Slovensko veľkými, opravdu ľudskými ideovými prúdmi sveta a ich najrozmanitejších snažení kultúrnych. V prihlásení sa k medzinárodnej všeľudskej kultúrnej tvorivosti je záruka kultúrnej budúcnosti slovenského národa.“

Opäť raz sklamaní

Možno si niekto povie, že nemám pud sebazáchovy, keď špiním do vlastného hniezda, veď aj ja sa usilujem zaslúžiť si označenie spisovateľ. Na svoju obranu viem povedať len toľko, že ak ten, kto sa podpísal pod požiadavky Kongresu slovenských spisovateľov z roku 2016, je slovenský spisovateľ, ja s ním nesúcitím a nesúhlasím, hoci inú identitu, než slovenskú nemám a spisovateľom som dokonca aj podľa suseda mäsiara, ktorý to vie len preto, že občas moje meno zahliadne v novinách, lebo čítať božechráň – ja som mäsiar, hovorí mi s odzbrojujúcim úsmevom, na mňa je škoda farbu míňať.

Vážený čitateľ, ako vidno – netreba si robiť o spisovateľoch ilúzie. Ale netreba ani tvoriť si obraz o prozaikoch, básnikoch, dramatikoch, prekladateľoch a publicistoch tvoriacich na Slovensku podľa záverov kongresu zo septembra 2016. Užitočnejšie bude hľadať ho v knihách, periodikách a textoch, ktoré majú aj autorov, aj vydavateľov a majú čitateľovi aj čo povedať. Teda okrem toho, že autori majú toho veľa na svojej zamindrákovanej duši.

A že som neuviedol ani jedno meno z účastníkov tohtoročného kongresu? Nuž, mrzí ma to. Ale pod Požiadavkami, z ktorých som tu citoval, som žiadne nenašiel. A to je ďalší významný rozdiel, ktorý aj tomu najmenej zainteresovanému musí udrieť do očí. A ak právom očakávame, že v závere onoho dokumentu sa nachádza niečo ako začlenenie problémov spisovateľov do širšieho dobového kontextu, ostali sme opäť raz sklamaní. Účastníci žiadajú obnovenie pravidelných jazykových okienok najmä v Slovenskom rozhlase, a takisto vhodnými formami v Slovenskej televízii.

Zato tí v tridsiatom šiestom končili takto: „A povedali sme, že v tom je naše historické poslanie, tým včleňujeme slovenský národ do svetového kultúrneho a spoločenského dejstvovania a staviame ho na stranu kultúrnej pokročilosti veľkých národov. To je naša generálna línia a na tej sme sa dali dokopy!“ A podpísal to aj Rázus, aj Poničan, aj Smrek, aj Beniak, aj Žarnov, aj Vámoš…

Ako vidno, ani v tej najhlbšej tme vychádzajúcej z peklom urazenej pýchy a márnomyseľnosti, povedané v súlade s ľudovou tradíciou a predsa tvorivo rozvinuté – ani potme nie je každá krava čierna. A čitateľovi prezradím ešte jedno verejné tajomstvo; spomedzi tých, ktorých autor tohto textu, idúc zo Zelenej žaby v Trenčianskych Tepliciach túto jeseň hľadal (a nenašiel), nie je temer nikto členom nijakej spisovateľskej organizácie či spolku.

Teraz najčítanejšie