Denník N

Sny a nočné mory zahraničnej politiky

Foto – TASR/AP
Foto – TASR/AP

Je výborné, že si Slovensko a premiér dokážu dupnúť. Ale bolo by dobré, keby to robili smerom k nočným morám a nie k spojencom.

Všetky americké prezidentské voľby sa nás Európanov týkajú. A tieto nadchádzajúce viac, než sme si ochotní vôbec pripustiť. Naše európske osudy sú pravidelne ovplyvňované tým, koho si americký ľud zvolí do Bieleho domu.

Bolo to tak celé dvadsiate storočie. Keď sa v roku 1921 skončil mandát prezidenta Woodrowa Wilsona a tým aj jeho angažovanie sa v Európe a vo svete, Spojené štáty sa vrátili k svojmu inštinktívnemu historickému izolacionizmu a prenechali svet, aj s jeho nanovo prekreslenými mapami, svojmu osudu.

Ako nakoniec vysvitlo, prenechali ho predovšetkým Hitlerovi, Stalinovi a japonským imperiálnym ambíciám. Hitler a Japonsko si vstup Ameriky do vojny vynútili. A tým aj návrat Ameriky do svetového diania. Keby to neboli urobili, žili by sme dnes v inom svete. Teda ak by sme vôbec žili.

Historická anomália

Izolacionistické inštinkty sú v americkej zahraničnej politike prítomné už od otcov zakladateľov a treba povedať, že pre krajinu, ktorú delia od európskeho aj ázijského krvavého chaosu dva oceány, je to pochopiteľné, aj legitímne. Dodávam len, že v malej krajine v strede Európy je to inak – izolacionizmus je prejavom patologického zlyhania inštinktov, predovšetkým pudu sebazáchovy.

Od príchodu prezidenta Baracka Obamu do Bieleho domu sa inštinktívny americký izolacionizmus politickej elity prebúdza opäť. Ale aj prostí Američania sú unavení z povinnosti „zabíjať drakov“ v zámorí. A reč je, samozrejme, o oboch politických táboroch – o tom demokratickom aj republikánskom. Vlastne od roku 1945 až dodnes trvajúca angažovanosť Spojených štátov vo svete, kodifikovaná takzvanou Trumanovou doktrínou z roku 1947, je historická anomália.

Z nášho sebeckého európskeho pohľadu šťastná anomália, vďaka ktorej zostala západná Európa slobodná a my sme dostali šancu v nej žiť. Tieto americké prezidentské voľby môžu znamenať aj definitívny koniec tejto šťastnej anomálie.

Sny o lepšom svete

Nositeľa novinárskej Pullitzerovej ceny Breta Stephensa sa zhruba pred dvomi rokmi poslucháč jeho prednášky opýtal, na základe čoho by mal novozvolený americký prezident formovať svoju zahraničnú politiku. Bret Stephens odpovedal, že existujú dva spôsoby, ako utvárať zahraničnú politiku. Tým prvým je snaha uskutočniť na celom svete svoje sny, tým druhým je rozhodnutie odložiť sny na neskoršie a poobzerať sa, aké nočné mory na Spojené štáty či ľudstvo v blízkej budúcnosti číhajú, a snažiť sa zabrániť, aby sa stali.

Sny bývajú grandiózne (necitujem ich presne, iba parafrázujem) – napríklad dosiahnutie svetového mieru, všeobecného odzbrojenia a zničenie všetkých nukleárnych zbraní na svete, alebo zastavenie globálneho otepľovania, záchrana všetkých ľadových medveďov a veľrýb a dosiahnutie stavu, keď sa bude celé sedemmiliardové ľudstvo presúvať iba na bicykloch, alebo definitívny mier medzi Izraelom a Arabmi už budúci týždeň, alebo prevýchova (najlepšie otcovským karhaním a dohováraním) všetkých brutálnych diktátorov sveta na humanistov a liberálnych demokratov bojujúcich za práva menšín.

Republikán Bret Stephens, pochopiteľne, ironizoval najmä sny, ktoré motivovali zahraničnú politiku prezidenta Obamu. Nie všetky sny sú však na smiech. Bezprostredne po „annus mirabilis“ – zázračnom roku 1989 – vyzerala situácia vo svete tak optimisticky, že politológ Francis Fukuyama mohol napísať svoju knižku „Koniec dejín“, v ktorej ohlásil definitívne víťazstvo slobody a liberálnej demokracie. Aj keď sa mýlil, bol to však čas, keď sa dalo, legitímne a bez irónie, snívať.

Nuž ale – dejiny sú späť a už tu s nami zostanú. A dilema zahraničnej politiky medzi grandióznymi snami a realitou tvorenou nočnými morami je univerzálna.

Nočné mory

Nočné mory zahraničnej politiky, ktoré číhajú na Spojené štáty a ich nového prezidenta, sú tiež univerzálne – všetky majú potenciál prerásť do svetovej katastrofy. Na prvé rozhliadnutie po rozbúrenom svete človeka upútajú presne tie, ktoré videl už pred takmer dvomi rokmi Bret Stephens.

Nočná mora číslo jeden – Putin využije americkú dočasnú nečinnosť pri striedaní prezidentskej administratívy a európsku nerozhodnosť a zaútočí na niektorý zo severských členských štátov NATO podobným spôsobom, ako zaútočil na Ukrajinu, a s podobnou zámienkou – ochraňovať ruskú menšinu v krajine. NATO a najmä Amerika buď zareagujú, ako ich zmluva zaväzuje, čo by znamenalo vojnu Západu s Ruskom, alebo nezareaguje, čo by premenilo Severoatlantickú zmluvu na bezcenný zdrap papiera a znamenalo by koniec Aliancie. Ak má niekto problém si to predstaviť, stačí sa započúvať do obáv Estóncov, Poliakov či Lotyšov, alebo do slov bývalej hviezdy amerických republikánov Newta Gingricha, ktorý sa verejne zamyslel, či sa má Amerika vôbec angažovať v obrane niečoho (Estónska, Rigy), čo je v podstate predmestím Sankt Peterburgu.

Nočnou morou číslo dve je preliatie sa brutálnej zástupnej vojny v Sýrii a Iraku do celého regiónu, s čím je kauzálne spätá aj nočná mora číslo tri – možné dramatické stúpnutie počtu utečencov hľadajúcich útočisko v susediacich krajinách a v Európe na úroveň, ktorú Európa už nedokáže absorbovať. Na tento scenár tiež netreba priveľkú predstavivosť.

Nočná mora číslo štyri, ktorou je nukleárny Irán, má tiež potenciál „rozliatia sa“ do okolia. Takmer naisto by ho v reťazovej reakcii, v snahe zabrániť jeho regionálnej hegemónii, nasledovali Saudská Arábia, Turecko, Spojené arabské emiráty či Egypt, čo by bola definitívna smrť Zmluvy o nerozširovaní nukleárnych zbraní NPT.

S tým súvisí ďalšia nočná mora, ktorou je nové strategické spojenectvo medzi Ruskom a Iránom, ktoré vzniklo ako logický dôsledok ruskej účasti na vojne v Sýrii po boku Asadovho režimu (a Iránu), a tiež možností, ktoré otvorilo jedno z najpomýlenejších rozhodnutí Obamovej vlády – menovite nukleárna dohoda s Iránom a zrušenie sankcií proti nemu.

Ale nočné mory sa rysujú aj na opačnom konci sveta. Napríklad Čína môže tiež využiť viditeľný dočasný nedostatok rozhodnosti na americkej strane a vstúpiť do vojny s niektorým zo svojich susedov pre zdanlivo nezmyselnú drobnosť, ako sú trebárs ostrovy Senkaku či Paracelsove ostrovy. Čína totiž nenapína svoje diplomatické svaly len v strednej Európe, keď chce vystrašiť ľakavejších českých či slovenských politikov pri návšteve dalajlámu. To je len vojna slov. Čína vznáša tiež ťažko obhájiteľné nároky na kontrolu celého vzdušného priestoru nad Juhočínskym morom a buduje umelé ostrovy či ropné vrty vo vodách, ktoré Číne podľa medzinárodného práva nepatria, a okrem Spojených štátov tu nie je nik, kto by mal silu či ochotu tento čínsky teritoriálny rozlet pribrzdiť.

O čom rozhodnú voliči

Tieto či iné nočné mory sa môžu, ale nemusia nakoniec materializovať. Isté je iba to, že v ich hrozivom tieni čas pre uskutočňovanie grandióznych snov o ideálnom svete skončil. Zostáva len dúfať, že si to všimne aj nový obyvateľ(ka) Bieleho domu. Tak či onak, či sa tie nočné mory materializujú, záleží do značnej miery aj na tom, kto sa nakoniec stane novým americkým prezidentom. Ten(tá) môže napríklad už svojimi prvými slovami a skutkami v úrade prinútiť ašpirujúcich zloduchov na opačnom konci sveta radšej cúvnuť a zabudnúť na svoje sny, napríklad o dobyvateľských dobrodružstvách. Lebo aj zloduchovia svetového formátu snívajú svoje grandiózne sny, ako dokladá aj celé krvavé dvadsiate storočie.

Je tiež pravda, že niektoré nočné mory sa materializujú úplne bez ohľadu na to, kto nakoniec príde do Bieleho domu. (To sa stalo napríklad Amerike 11. septembra 2001.) Ale aj vtedy bude závisieť do značnej miery od Ameriky a jej novom prezidentovi, ako si s nimi svet poradí. Isté je iba to, že voliči v Spojených štátoch rozhodnú o pár dní nie iba o svojich daniach či osude Obamovej zdravotníckej reformy, ale aj o nočných morách sveta.

O krátkozrakosti

To ma privádza priamo domov. Aj malý štát ako Slovenská republika musí mať zahraničnú a obrannú politiku, inak ten štát nemá v kontexte sveta a Európy zmysel. Aj my riešime dilemu medzi snami a nočnými morami. Že by sme sa utopili v grandióznych snoch o ovplyvnení chodu sveta a zemegule, nám však nehrozí. Veľká časť slovenskej politickej elity totiž dovidí ďalej ako do Hodonína iba rozmazane. Niektorí tu mali taký sen o vlastnej stoličke v Európe. Povedzme rovno, že legitímny. Teraz tú stoličku máme, ale akosi na nej nevieme obsedieť. Mnohí z tých, ktorí o nej pred štvrťstoročím verejne snívali, by ju teraz najradšej odniesli čo najbližšie ku Kremľu.

S nočnými morami, ktoré by mali diktovať kroky našej zahraničnej politiky, je to tiež komplikované. Tie nočné mory tu sú, celkom blízko, s jasnými obrysmi a hrozivé a v zásade tu bola už o všetkých reč. Veľká časť slovenských politikov však na ne jednoducho nedovidí, a tak blúzni o vymyslených hrozbách, vlastných predsudkoch, či o konšpiračných konštrukciách z dielne ruských majstrov dezinformácií.

Budem konkrétny: Putinovo Rusko je pre pokoj, mier a prosperitu v Európe reálnou hrozbou. Vedie systematickú dezinformačnú a propagandistickú vojnu proti Západu (nám). Cieľom tejto dezinformačnej vojny je podkopanie dôvery občanov Západu v demokratické hodnoty, slobodu a inštitúcie, na ktorých je postavená Európska únia aj NATO. A tiež narušiť dôveru v slobodné médiá, dôveru vo vedecké poznanie, medicínu či historiografiu. Putinovo Rusko dávno vie, že tá propaganda už spôsobila vážne trhliny v stavbe demokratického Západu a stačí niekoľko volieb či referend, aby sa stavba rozpadla. A pracuje na tom – aj s vehementnou pomocou európskych politikov, ktorí sa rozhodli opäť si zahrať rolu užitočných idiotov Kremľa.

Americké prezidentské voľby sú križovatkou, za ktorou si Európa či stredná Európa už nemôžu dovoliť slepotu k hrozbám. Môžeme totiž zostať zoči-voči tým nočným morám sami. Je výborné, že si Slovensko a najmä slovenský premiér dokáže dupnúť a vystrčiť vzdorovito bradu. Som na to hrdý, ale bolo by dobré, keby to robil smerom k skutočným nočným morám Európy a Slovenska, a nie smerom k spojencom a priateľom.

Skutočnou hrozivou nočnou morou Európy je Putinovo Rusko a nie Brusel, ba ani utečenci. Najmä nie tí, ktorí k nám vôbec nechcú prísť. Vystrčiť vzdorovito bradu k bájnemu Bruselu nie je odvážne – nič odtiaľ nehrozí. Teda hrozí, ak sa Európa začne rozpadať, a nás a našu vystrčenú bradu jednoducho nebudú tí, ktorí zostanú, chcieť. To by bolo dobré povedať aj Slovákom, ktorí hádam cítia potrebu tú vzdorovito vystrčenú bradu smerom k Bruselu napodobniť.

Ani na rovnejší chrbát smerom k Rusku či Číne netreba zvláštnu odvahu. Ak náhodou tá odvaha chýba, stačí si prečítať zoznam našich spojencov, teda členských štátov NATO a EÚ. Je medzi nimi veľa veľkých a mocných chlapov a aj ten najmocnejší. A ako sme si povedali, v týchto amerických prezidentských voľbách ide o to, aby ten najmocnejší v našej partii zostal. Je to paradox, ale potrebnú odvahu k asertívnejšiemu postoju smerom na východ možno načerpať aj čítaním programového vyhlásenia tejto vlády. Tam je európska aj atlantická orientáciu Slovenska jasne napísaná, a je teda záväzná. Aspoň ja to tak čítam, a tiež dôrazne pripomínam.

Teraz najčítanejšie