štvrtok

Bez kánonu sa stratí literatúra. Zostanú len „dobré knihy", ľahko predajné

Jon Fosse uvažovaním a príznačným štýlom vytvára v esejach druh zaujímavého napätia, charakteristického aj pre jeho prozaické dielo.

Jon Fosse (1959), nórsky spisovateľ, absolvent filozofie a teórie literatúry, „má v priestore Škandinávie prominentný status“ predovšetkým ako dramatik, prozaik a esejista, je však autorom aj siedmich básnických zbierok. Vydal okolo päťdesiat kníh, tvorí v novonórčine, debutoval ako 23-ročný. Píše sa o ňom ako o nasledovateľovi Ibsena, no on sám sa v jednej eseji hlási ku fascinácii Becketom.

Mystiku, mysticizmus – „hlas prichádzajúci odkiaľsi z diaľky za hranicami života“ – nachádza Fosse v románoch i v dráme. Pri inscenovaní divadelnej hry hovorí o anjelovi, ktorý prechádza, či prešiel javiskom. Kniha rozhovorov s nórskym teológom je zasa obrazom Fosseho konvertovania na katolícku vieru. Autora v umení uchvacuje, ako píše prekladateľka, pluralita významov a kvalita; akcentuje ľudský a religiózny rozmer.

Eseje majú charakter poviedky i odbornej kritiky

Slovenskému čitateľovi objavil Jona Fosseho Peter Milčák, keď v jeho vydavateľstve vyšla prozaická kniha Trilógia (2014) a kniha pre deti Kant (2015) – obidve v slovenskej premiére – a zásluhou editorov Petra Milčáka a Mariána Andričíka máme teraz v slovenčine výber aj z jeho teoretickej tvorby s jasným názvom Eseje (preklad Anna Fosse).

Eseje sú ohraničené rokmi 1989 – 2000 (okrem textu Slovensko a Nórsko, 2016). Od začiatku do konca cítime v nich typickú autorovu poetiku („... domnievam sa, že môj spôsob písania s jeho zaklínajúcimi opakovaniami má veľa spoločného s jazykom v Biblii a kresťanskej tradícii.“), osobitne veľmi zvláštny a príťažlivý rytmus, ktorý je prítomný aj v jeho próze. Jon Fosse uvažovaním a príznačným štýlom vytvára vo svojich esejach istý druh zaujímavého napätia, charakteristický aj pre jeho prozaické dielo.

Autor si zdanlivo protirečí, necháva čitateľa priam v neistote, aby po dlhšom premýšľaní vypovedal jednoznačné, spravidla pôvodné tvrdenie. Eseje obyčajne začína výrokom niekoho iného o niečom, čomu sa potom venuje polemicky a interpretačne, inokedy ich komponuje príbehovo, a tak nadobúdajú charakter takmer poviedky. Fosse vychádza z teórie renomovaných filozofov či literárnych vedcov, ich názory dopĺňa svojimi a často s ich teóriami nesúhlasí.

Umenie a teória sú protiklady, ktoré sa navzájom nevylučujú

Za podklad pre eseje mu niekedy slúži konkrétne dielo z oblasti humanitných vied, osobitne filozofie, a vtedy Fosseho esej máva charakter odbornej kritiky. Navyše Jon Fosse sa väčšinou pohybuje v prítomnom čase, vo svete i doma, jednoducho – aktualizuje teórie, výpovede, názory aj tých, ktorí tvorili v minulosti.

Autor často polemizuje, svoje názory konštruuje ako hotové poučky a definície („Umenie a teória sú protiklady,“ ktoré sa „navzájom nevylučujú. Umenie je konkrétne a čiastkové a teória abstraktná a univerzálna.“)

Autorove eseje – to sú texty silno smerujúce k literárnovedným štúdiám; okrem literárnej teórie sú dostatočne nasýtené svetovou literárnou históriou, a najmä filozofiou. Jeho pohľad na témy a problémy, ktoré rieši, je často až lyrický (osobitne vtedy, keď uvádza príklady zo svojej biografie, svojho vnímania sveta), čo ho privádzalo a privádza k niektorým základným analógiám, ktoré nachádza v dobrej literatúre: zmierenie, kde sa „stretávajú telo a duša, forma a obsah, život a smrť“.

Literatúra je skôr modlitbou jazyka

V texte Etika mnohoznačnosti odpovedá na otázku, kto je intelektuál, aj takto: „Je to ten, kto proti jednoznačnej moci stavia mnohoznačného človeka.“ Je prísny, presný, racionálny, pravdivý – nastavuje zrkadlo jednotlivcovi i spoločnosti, v histórii i teraz. Uvažuje v rovinách, ktoré nie sú bežné, a tak napríklad „jeho“ intelektuál súvisí so spoločnosťou i s mocou, s jazykom i politikou, s buričstvom i etikou, hudbou i médiami...

Má sa spisovateľ angažovať alebo nie? Esejista si túto otázku kladie v texte o románopiscovi ako intelektuálovi, spisovateľovi, ktorý sa prejavuje aj v rôznych interview alebo je povolaním novinár, je publicista a pod. („Románopisec sa môže realizovať ako intelektuál aj v role rozprávača.“)

Zaujímavo uvažuje napríklad o umelcovi a teórii, o kvalitnej literatúre, o spisovateľovi a mystikovi, o používaní jazyka v literatúre, resp. že literatúra „je skôr modlitbou jazyka“. Fosse často zachádza za pomedzie, ba až za prah toho, čo človek nevie a nemôže pochopiť – je to hraničná zóna porozumenia a neporozumenia (aj v literatúre); človek by sa mal „otvoriť nepochopiteľnému v literatúre“, a to je aj „najhodnotnejšie tajomstvo literatúry“.

V mnohých textoch tejto knihy Jon Fosse nastoľuje pojmy tradičnej a postmodernej literatúry, no napriek širokej ploche táto otázka nie je jednoznačne uzavretá. Autor kladie veľa otázok smerujúcich k percipientovi, ktorý by si mal na ne odpovedať sám. Eseje sú teda dráždivé najmä tým, že neprinášajú jednoznačné závery a riešenia.

Spisovateľ sklamaný pomermi vo vlastnej krajine

Podľa Fosseho treba, aby existovali v literatúre kánonické diela, lebo „ak sa odstráni kánon, odstráni sa aj literatúra a zostanú len takzvané dobré knihy, ľahko predajné“. Fosse často vyznieva ako človek – spisovateľ sklamaný pomermi vo vlastnej krajine, kde by bolo bezočivosťou tvrdiť, že existuje literatúra dobrá aj zlá. V tej súvislosti predsúva pojmy „esteticky krásny“, „eticky dobrý“ a pravdivý.

Autor je oprávnene prísny napríklad v téme o kvantitatívnej literatúre, ktorá sa prispôsobuje populistickým a ekonomickým tendenciám. („Nemám rád knihy, ale milujem literatúru.“) V predkladanom súbore nájdeme tiež eseje aktualizujúce súčasnú spoločnosť a kultúru v autorovom Nórsku a treba povedať, že veľa z toho negatívneho platí aj pre nás.

Vari najviac citovanou a prekladanou je esej o románe: román ako žáner, pohyb v románe, fikcia, autor, typ rozprávača, jazyk, metaromán... Autor pripojil k eseji bohaté poznámky, ktoré sú jeho vyznaním o vzťahu písma a reči, o vzťahu k hlasu a písmu, „od rockovej hudby k písmu, od hodín strávených s gitarovými improvizáciami k hodinám stráveným za písacím stolom a následne za klávesnicou počítača“.

Každá veta je potrebná v kontexte aj sama osebe

Tému románu prináša aj v zbierke Gnostické eseje, kde sa venuje irónii a najmä príbehu: „Dobrý príbeh nechce záhadu vyriešiť, ale sa k tomu, čo je záhadné, priblížiť.“ Príbeh v románe, podľa Fosseho, zodpovedá syntaxi ako rytmickému prostriedku, a toto tvrdenie vysvetľuje, prečo je v autorovej tvorbe taká dôležitá syntax a rytmus. Z jeho esejí nemôžeme vypustiť ani jednu vetu – každá je potrebná v kontexte, ale i sama osebe. A to je Fosseho štýl („hovorí sa často, že som ťažký spisovateľ, ale je to nesprávne. Naopak, snažím sa písať tak jednoducho, ako len viem“).

Pri čítaní Fosseho esejí si uvedomujeme aj veľkú rolu prekladateľky, keďže autor sa často doslova „hrá“ s pojmami, často používa slová a výrazy v úvodzovkách.

Z hľadiska autorovej biografie je zaujímavý text Negatívna mystika, v ktorom sa zmieňuje o svojich rodičoch a starých rodičoch, vysvetľuje, prečo je taký, aký je, a charakterizuje svoju tvorbu i spôsob písania. Aj o tom autor naživo hovoril pred časom v Levoči, kde ho spolu s prekladateľkou – manželkou Annou Fosse – pozval vydavateľ jeho esejí Peter Milčák.

A to je vlastne všetko. A ešte sme sa mohli dozvedieť, že Jon Fosse bol vážnym kandidátom na tohtoročnú Nobelovu cenu za literatúru.

Dnes na DenníkN.sk

Najčítanejšie

| |

Už viac ako 126654 z vás dostáva správy e-mailom