Celkom iný holokaust, než čakáte

Hovorí sa taký vtip, že na Slovensku každý autor dokumentov skôr či neskôr urobí film o Rómoch. Cynickejšia verzia vtipu toto isté hovorí o holokauste.

Spojte to a dostanete tému až tak veľmi zaťaženú emóciami, že len ťažko nevyvolá alergickú reakciu. Z jednej strany hrozí pátos, z druhej zase ľahostajnosť. Žijeme v spoločnosti, kde narastá extrémizmus a zároveň tínedžeri z exkurzie do Osvienčimu posielajú selfíčka. Ako o TOM ešte podať svedectvo a zároveň nepôsobiť zbytočne?

Robert Kirchhoff toto všetko dobre vedel a vedel už od začiatku, čo nechce mať v svojom filme. Nechcel rómsku exotiku, ani ľudí tancujúcich pri ohni, nechcel žiadnu etno-hudbu, fotografie z archívu. Nechcel tam mať hovoriace hlavy, fakty, výpovede etnológov, historikov.

Chcel namiesto minulosti hovoriť o súčasnosti a dostať sa nám pod kožu celkom iným spôsobom. Za svedectvom kočovníkov trinásť rokov cestoval do rôznych krajín: Česka, Poľska, Srbska, Nemecka či Francúzska.

Film sa volá Diera v hlave, premiéru mal pred týždňom na festivale v Jihlave a ide o výnimočnú udalosť.

Žiadna rómska exotika

Keby Andrej Babiš vyhlásil, že Osvienčim bol pracovný, nie koncentračný tábor pre Židov, čo odmietali pracovať, bol by z toho taký škandál, že by musel odstúpiť. Keď to isté český minister financií vyhlásil o tábore pre Rómov, musel sa ospravedlniť, no tým kauza skončila.

Pochopiteľne – rómsky holokaust je stále v tieni genocídy Židov, veď prvý pomník jeho obetiam vztýčili až v 60. rokoch. Dôvody sú známe. Na rozdiel od židovského etnika, Rómom chýba vlastný štát, širšia vrstva inteligencie či písomné svedectvá, vďaka ktorým je židovský holokaust historicky lepšie zmapovaná tragédia.

Prečítajte si

Kirchhoff: Chcel som obísť pátos, ktorý sprevádza holokaust

Že dejiny sú pri Rómoch a holokauste objektívne deravé, ukazuje scéna z Česka. Pamätníci blúdia lesom v obci Lety pri Písku, špekulujú, kde by mohli byť masové hroby obetí koncentračného tábora. Tam kde cítiť mäkšiu pôdu? Koľko je tu vlastne pochovaných ľudí? Milión nie, ani stovky. Skôr to budú tisícky, zhodujú sa napokon.

Presné číslo by určila exhumácia, na túto však politikom chýba vôľa, nehovoriac o obrovskej hanbe, ako je v 21. storočí možné, že na tomto pietnom mieste funguje veľkovýkrmňa ošípaných a pamätník je v lese obďaleč.

Kirchhoffa však nezaujíma objektívna kapitola zabudnutej histórie. Nechce hľadať nové fakty, lepiť nimi diery v našej pamäti a dopisovať nové strany do učebníc dejepisu. Chce sprítomniť ľudskú pamäť, to, je deravá, pominuteľná a len málo spoľahlivá.

V skutočnosti to nie je film o Rómoch. Hovorí o pamäti a deravosti, ktorá je pri Rómoch ešte viac deravá.

Žiadna rómska exotika

Sedemdesiat rokov po vojne zostali v hlavách ľudí sny, fantázie, fámy, piesne, legendy.

Dôchodca spomína, že keď bol dieťa, vyrazili mu po príchode do tábora hákový kríž pečiatkou na temeno. Ďalší tvrdí pred kamerou, že sám zložil pesničku o genocíde, aj keď všetci folkloristi vedia, že to tak nebolo. Zaznie názor, že Rómom bol Picasso aj bývalý americký prezident Bill Clinton. Čo si môže z genocídy zapamätať malé dieťa?

„Pamäť je zvláštne zviera,“ spomína si Fedor Gál na súrodencov, ktorých delil jeden rok. Jeden si z tábora pamätá všetko, druhý takmer nič.

Kirchhoff nechce oponovať ani zjavným nezmyslom, prijíma tieto výpovede s až duchovným pokojom a sústredením.

Napokon mu uveríte, ak hovorí, že sa spolu v teréne dosť nasmiali. Diera v hlave nie je filmom, ktorý na nás hystericky apeluje, či moralizuje, nechce ľudí vydesiť a vnucovať im ťažobu či depresiu. Je pokojným, vyrovnaným svedectvom o minulosti, ako sa pomaly rozpúšťa v každodennej súčasnosti a možno to ani nemôže byť inak. Zabúdanie je súčasťou pamäte, ako stopa v snehu, keď sa roztopí. On ju iba predtým stihne na kameru zaznamenať.

Lepší dokument možno za tento rok na Slovensku nevznikol. Premiéru má v našich kinách na jar.