Denník N

Miroslav Kusý: Dal som prednosť literatúre pred vierou. Doteraz to neľutujem

O tom, že som z cirkvi vystúpil, je nejaký doklad. Lenže o tom, že máte moju dušu v hrsti, neexistuje žiadny.

Autor je politológ

Beriem to tak, že katolík bol svojím krstom prijatý do klubu katolíckej cirkvi, luterán evanjelickej, a tak ďalej. Tým prijal pravidlá hry, podľa ktorých sa napokon každému z nich spočítajú body, čo rozhodne o tom, či pôjde do neba, do pekla, či do očistca. Teraz ma nezaujímajú tieto destinácie a rozdiely medzi nimi. Zaujíma ma, čo s tými, čo do žiadneho z týchto klubov nepatria a ani nechcú patriť.

Napríklad, ja som svojho času, ešte ako mladík, z katolíckej cirkvi vystúpil. Kdesi o tom musí byť doklad, lebo som o to požiadal písomne a v bratislavskom Kostole Svätej Trojice, kde som bol a.d. pokrstený, ma vraj prekliali z kancľa. Takto to babky doniesli mojej matke, ktorá sa s tým potom musela vyrovnať. Takže som z toho klubu von a keďže som svoje dcéry potom už nedal pokrstiť, nikdy sa do toho klubu ani nedostali.

Tým, čo v tom klube sú, vôbec nezávidím, napokon je to klub otvorený a mohol by som sa doň kedykoľvek vrátiť. Nemám záujem, nežiada sa mi. Je to ich problém, ako sa budú vyrovnávať so svojím záhrobným životom. Nikto z nich si nie je celkom istý, čo ho čaká, ja v tom mám jasno. Nič.

Pravdaže, pokiaľ mi do toho nezačne kafrať nejaká svätá cirkev všeobecná. Oni by si ma totiž chceli privlastniť napriek tomu, že som z ich klubu vystúpil. Aj keby som žil životom svätého Sebastiána, asi by ma poslali priamo do pekla len preto, že som sa vzdal členstva v ich klube. Lenže to peklo je podľa mňa len pre členov vášho klubu. Užite si ho, ale mňa z neho láskavo vynechajte. Je mi pri tom jedno, ako si ho predstavujete. Ja s ním však nemám nič spoločné.

Dobre, dohodnime sa. Odmietam predpoklad, že váš Boh vdýchol do mňa nejakú dušu, ktorá by sa teraz mala navrátiť do niektorej z jeho priehradok (nebo, peklo atď.) Ak sa mýlim, tak si s tou nebohou dušou naložte, ako len chcete. Dávam ju vám v plen. Lenže ak mám pravdu, tak ma s tým neotravujte a dajte mi pokoj s vašimi nebesami a peklami. Už nie som členom vášho klubu.

O tom, že som z neho vystúpil, je nejaký doklad. Ale o tom, že máte moju (podľa mňa veľmi pofidérnu) dušu v hrsti, niet nijakého dokladu, to sú len vaše neodôvodnené nároky. Len preto, že som sa narodil na Slovensku, katolíckym rodičom? Mimochodom, veľmi vlažnej viery, ani otec, ani matka nikdy do kostola nechodili, mňa k viere neviedli a preto to so mnou aj takto dopadlo. Za čo som svojim rodičom vďačný.

Som z prostej robotníckej rodiny, ktorá sa z liptovských koreňov po otcovi a zo stredoslovenských po matke usadila v bratislavskej proletárskej Emyházke. U nás doma sa o otázkach viery nikdy nehovorilo. Nebolo kedy. Matka ma síce dala pokrstiť, ale tým sa to pre ňu i pre mňa skončilo. Až škola slovenského štátu ma zaregistrovala ako katolíka a snažila sa ho zo mňa aj urobiť. Keby nebolo literatúry, aj sa ním stanem. Lenže polovicu z toho, čo som vtedy vášnivo čítal a miloval, mi zakazovali: libri prohibiti! Napríklad Zolu. Dal som prednosť literatúre pred vierou. Doteraz to neľutujem.

Šlo mi však o viac než o literatúru, hľadal som životný postoj, filozofický zmysel svojho života. Asi som mal k tomu viditeľné sklony, lebo môj triedny profesor z oktávy mi odporúčal štúdium filozofie. Problém bol iba v tom, že to bolo v roku 1950, teda v období najtvrdšej stalinskej diktatúry u nás a nič iné ako dogmatická stalinská verzia marxizmu sa tu nedalo študovať.

Pražskú Filozoficko-historickú fakultu Karlovej univerzity som síce skončil ako promovaný filozof, ale okrem marxizmu som nepoznal nič iné. Nebolo odkiaľ, nebolo ako. Nedostupná iná literatúra, okrem marxistickej, nedostupní inak zmýšľajúci filozofi a myslitelia. To všetko som musel doháňať až dodatočne a na vlastnú päsť.

Neviem, nakoľko sa mi to podarilo, ale jedno je isté: návrat k náboženskej viere bol už pre mňa nepredstaviteľný, nikdy mi už neprišlo na um, že tadiaľ by mohla viesť moja cesta. Viem, že by to bola cesta najľahšia, stačilo by prijať Kristovu výzvu: Ja som cesta! a spoľahnúť sa vo všetkom naňho. Vyrástol som z toho. Spolieham sa iba na seba.

Viem, že v takejto interpretácii nemám nijakú šancu. Pokiaľ ma nezaradíte do niektorej zo svojich priehradok (proti čomu dôrazne protestujem!), zostáva mi len ničota. Pre mňa však vždy lepšie, ako vaše nebo, peklo, očistec. Dovoľte mi láskavo, aby som si sám vybral.

Komentáre

Teraz najčítanejšie