Čo spája a rozdeľuje slovenských katolíkov a evanjelikov

Autor je evanjelický teológ

Katolíci a evanjelici vydali silné svedectvo vôle po porozumení a zmierení. 31. októbra 2016 ukázali svetu, že nadchádzajúce 500. výročie Reformácie si chcú pripomenúť spoločne. Pápež František prišiel do švédskeho Lundu, aby sa modlil s predstaviteľmi evanjelických cirkví a pripomenul si udalosť, ktorá v 16. storočí zmenila svet.

Reformácia pomenovala neudržateľnosť mocensky a centralisticky organizovanej a klérom ovládanej spoločnosti. Protest formulovaný náboženským jazykom sa veľmi rýchle zmenil na proces prestavby spoločnosti od jej samotných základov. Výsledkom je dnešná podoba spoločnosti založenej na rešpektovaní slobody svedomia a na úcte k dôstojnosti a právam jednotlivca.

Spoločná modlitba vrcholných predstaviteľov dvoch kresťanských konfesií, ktoré vzišli z Reformácie, sa môže javiť ako prekvapujúce gesto. Je to však výsledok dlhodobého procesu. Zmenil sa svet, v ktorom katolíci aj evanjelici konajú svoju službu. A nie je to otázka posledného roka, ani posledného desaťročia. Je to výsledok intenzívnych ekumenických snažení od obdobia po prvej a ešte viac po druhej svetovej vojne.

Na pozadí obrovského zlyhania ľudskosti si kresťania uvedomili aj zlyhanie toho, čo investovali do formovania ľudí. Katolíci aj evanjelici pochopili, že ich rozdelenie a ustavičné zdôrazňovanie rozdielov sa stávajú pre moderného človeka nezrozumiteľnými. Jeho dôvera v schopnosť kresťanstva predísť úplnej dehumanizácii ľudstva bola otrasená. Je len prirodzené, že akékoľvek predstavy cirkví smerujúce k ich dominantnému a privilegovanému postaveniu v povojnovej spoločnosti nemali miesto. V tejto situácii sa oveľa naliehavejšou stala otázka dôveryhodnosti rozdeleného kresťanstva.

Aj preto si katolíci a evanjelici sadli k spoločnému stolu. Udalosť v Lunde je vyvrcholením niekoľkoročného spoločného a partnerského procesu. Nadväzuje na bezpočet zložitých teologických dialógov, ktoré svoj posledný vrchol dosiahli v roku 1999 podpísaním vyhlásenia, že hlavný dôvod rozdelenia v 16. storočí už prekonali a je možné riešiť ďalšie prekážky v postupnom zbližovaní („Spoločné vyhlásenie k učeniu o ospravedlnení“).

Akousi cestovnou mapou tohto pokračujúceho procesu je aktuálny spoločný dokument Od konfliktu k spoločenstvu (2013). Obe strany v ňom hovoria o svojich pohľadoch na to, čo sa stalo v Reformácii. Hodnotia desaťročia dialógu a konštatujú, že významné 500. výročie, ktoré si pripomenieme 31. októbra 2017, sa dá v dnešnom svete a so skúsenosťami, ktoré máme, zmysluplne pripomenúť len spoločne.

Teda evanjelici pri tomto okrúhlom výročí nechcú hľadieť len sami na seba, ale chcú počuť, ako sa na nich pozerajú rímskokatolíci. A rovnako rímskokatolíci urobili tú veľkú vec, že sa na Reformáciu nechcú pozerať ako na čosi odsúdeniahodné, ale ako na proces, z ktorého sa aj oni sami poučili a mnohé si z neho osvojili.

V mediálnych výstupoch z Lundu síce dominovalo prekvapivé pápežovo odmietnutie otvorenia kňazského úradu ženám. V kontexte celého procesu ho však možno hodnotiť ako spontánne vybočenie. Väčšina ekumenikov je presvedčená, že zmena v tejto téme je len otázkou času.

Zdá sa však, že vzťah medzi evanjelikmi a katolíkmi na Slovensku je zameraný na úplne iné témy. Sú stále ešte viac vo fáze konfliktu a menej na ceste k spoločenstvu. A to platí rovnako pre obe konfesie. Stále vidia väčší zmysel v zdôrazňovaní toho, čo ich rozdeľuje, než v zdôrazňovaní toho, čo ich spája. A to je v priamom rozpore s tým, čo deklarovali predstavitelia oboch cirkví na spoločnej pripomienke Reformácie v Lunde.

Akoby katolíci a evanjelici zabúdali, že ich predovšetkým spája Ježišova mesiášska etika. To, ako Ježiš učil ľudí, aby sa vzájomne milovali, aby si neupierali dôstojnosť, ktorú má každý jeden bez rozdielu rovnakú a darovanú od Boha. Paradoxne však práve to im odkazujú pápež František a predseda Svetového luteránskeho zväzu, biskup Younan. Vo vyhlásení, ktoré podpísali v Lunde, hovoria o spoločnom obraňovaní ľudskej dôstojnosti a ľudských práv, o boji proti chudobe, o spoločnom postupe proti extrémizmu.

Veľkým a veľmi konkrétnym svedectvom z Lundu je podpis spoločného vyhlásenia o spolupráci medzi celosvetovými charitatívnymi organizáciami katolíkov a evanjelikov. Tie už dnes konajú množstvo dôležitej humanitárnej a rozvojovej práce a konajú túto prácu v koordinácii s celosvetovým spoločenstvom. Toto vyhlásenie napríklad hovorí o napĺňaní udržateľných rozvojových cieľov a tiež o potrebe medzináboženskej tolerancie v humanitárnej a rozvojovej práci kresťanov.

V rozpore s týmito dôrazmi však na Slovensku, a nielen tu, stále viac prekvapuje to, že deliace čiary v našej spoločnosti už neprebiehajú podľa konfesionálnej príslušnosti, ale podľa ochoty a schopnosti zachovať sa v krízových situáciách ľudsky a kresťansky. Kresťania na Slovensku, bez ohľadu na to, či sú katolíci, alebo evanjelici, sa rozdelili na tých, ktorí sú ochotní prijať utečencov, a na tých, ktorí podnecujú nenávisť voči nim; na tých, ktorí sú ochotní priznať práva sexuálnym menšinám, a na tých, ktorí v nich vidia ohrozenie spoločnosti; na tých, ktorí rozpoznávajú rodiace sa nebezpečenstvo pravicového extrémizmu, a tých, ktorí sú k nemu ľahostajní, či dokonca sa aktívne pridávajú na jeho stranu.

Odkaz z Lundu preto kladie slovenským kresťanom vážnu otázku: Ktorá strana tohto nového hodnotového rozdelenia kresťanstva zostáva stáť na strane Ježišovej mesiášskej etiky, ku ktorej sa prihlásili aj svetové špičky katolíkov a evanjelikov v Lunde, a ktorá strana sa posúva smerom k neudržateľnému a škodlivému fundamentalizmu?