O najlepších slovenských mozgoch v zahraničí vieme veľmi málo

Prečítaním rozhovoru podporíte fundraisingový
projekt študentov – Štipendijný fond Bilgymu.

Keď sa s Jurajom Labantom (22) stretávame, vychádza práve v obleku z Prezidentského paláca. Podobne ako štyridsaťpäť ďalších študentov aj on sa na leto vrátil v rámci programu organizácie LEAF, „aby zistil, či by na Slovensku po škole v zahraničí chcel pracovať“.

„Postup sa dá robiť rýchlo, štátne inštitúcie na Slovensku nie sú také zabehnuté ako v zahraničí. Neexistuje tu jasná linka ako pre Britov v Spojenom kráľovstve, ktorá vedie z Oxfordu do britskej vlády,“ opisuje Juraj. Študuje matematiku v Edinburghu a na tomto príklade vysvetľuje, prečo sa môže oplatiť na Slovensko vrátiť.  

Na skúšku doma

Juraj je jeden z tisícok mladých, ktorí zo Slovenska každoročne odchádzajú za štúdiom do iných krajín. Podľa nedávnej štúdie STYLE – Strategic Transitions for Youth Labour in Europe, na ktorej pracovali aj Slováci, si zahraničné vzdelanie a medzinárodné skúsenosti zamestnávatelia na Slovensku cenia. Problém pre spoločnosť aj ekonomiku vzniká, keď sa takíto ľudia nevracajú. A ako to u nás s návratmi, respektíve s „útekmi“ zo Slovenska je? Nevieme, len tušíme, pretože zatiaľ čo odchod študentov cez OECD sledujeme, o ich návrate vieme žalostne málo.

Údaje OECD hovoria, že na univerzitách v siedmich najobľúbenejších krajinách v roku 2012 študovalo 40243 slovenských študentov. Medzi takéto krajiny patrí Rakúsko, Maďarsko, Spojené kráľovstvo, Francúzsko, Nemecko, Holandsko, Spojené štáty a, samozrejme, Česká republika, kde sme mali v danom roku 24819 študentov.

Prečítajte si

Polovica zo študentov v zahraničí sa vrátiť nechce, ukazuje anketa

Zaujímavé je, že napríklad vo Veľkej Británii počet Slovákov stúpa. V roku 2007 to bolo približne dva a pol tisíc, o päť rokov neskôr už štyri a pol tisíc. Neexistuje však oficiálna štatistika, ktorá by evidovala, koľko z nich sa po škole v dohľadnom čase na slovenský pracovný trh vráti. Tento údaj ministerstvo školstva nesleduje a nepýtame sa naň ani pri sčítaní obyvateľstva.

Úvahy o štátnej správe

„Štát väčšinou nemôže pritiahnuť kvalitných ľudí čisto na základe finančného ohodnotenia. Hrajú tu úlohu iné veci ako štatút, zodpovednosť a spoločenská autorita,“ domnieva sa Dominik Hatiar. Po škole v Anglicku išiel študovať do Paríža na Sciences Po.

V oblasti politológie patrí jeho škola podľa hodnotenia QS k piatim najlepším na svete. Napriek tomu v lete neostal stážovať v zahraničí, ale vrátil sa domov, kde mesiac pracoval v štátnej správe. Zatiaľ nevie, či sa na Slovensko vráti natrvalo. Keď nad tým uvažuje, pozerá sa hlavne na to, akú reputáciu inštitúcia má a kto stojí na jej čele.

Počas rozhovoru Dominik s Jurajom viackrát spomenú Inštitút finančnej politiky. „Ostrov pozitívnej deviácie,“ vyťahuje Juraj obľúbený výraz Ivety Radičovej.

Táto ešte stále nová inštitúcia v našom systéme štátnej správy je príkladom príťažlivej pracovnej príležitosti aj pre študentov z popredných svetových univerzít.

Lákadlo IFP

IFP je analytické oddelenie ministerstva financií, ktoré stojí za projektom Hodnota za peniaze. Jeho cieľom je znížiť výdavky a hľadať najlepšie riešenia problémov štátu napríklad v oblasti zdravotníctva a verejného obstarávania. Je to jedna z mála inštitúcií v štátnej správe, ktorá dokáže prilákať ľudí z najlepších škôl v zahraničí.

„Ak by bol môj plat primeraný práci, ktorú robím, a dokázal by som z neho vyžiť, to, či by bol plat v súkromnom sektore o niekoľko percent vyšší, až také podstatné nie je. Dôležité je, či je ohodnotenie primerané mojej práci, práci, ktorá ma naozaj zaujíma a baví,“ odpovedá Juraj na otázku, či by si po návrate domov vedel predstaviť pre štát pracovať napriek nižšiemu ohodnoteniu.

Takýto prístup je skôr ojedinelý. Pre väčšinu Jurajových spolužiakov aj jeho slovenských rovesníkov na školách v zahraničí nie je štátna správa tou prvou voľbou. Po skončení školy sa radšej vyberú do londýnskeho City, kde pracujú ako konzultanti alebo analytici vo finančnom sektore, poprípade sa rozbiehajú na startupovej scéne.  

„Mladý človek s dobrou zahraničnou školou hľadá prostredie, kde sa môže realizovať, a takým vo väčšine prípadov štátna správa na Slovensku nie je,“ zamýšľajú sa mladíci.

Za kľúčovú zmenu by považoval Dominik profesionalizáciu štátnej správy. Takmer s každou novou vládou sa vymenia dôležití pracovníci ministerstiev. „U ministrov je to v poriadku, no pri nižších kľúčových funkciách by sa to nemalo diať.“

Absolvent elitnej školy, prirodzene, vie, že v západných krajinách je apolitizácia kľúčových funkcií v štátnej správe samozrejmosťou. „Pri výmenách vlád to umožňuje štátnym zamestnancom sledovať naozajstné potreby republiky. Naopak, súčasná prax odrádza mnohých schopných ľudí.“

LEAF ťahá ľudí domov

Čiastočnou náplasťou za chýbajúce údaje, ktoré by celoplošne pokrývali návrat študentov na Slovensko, sú údaje od organizácie LEAF. Z programu, ktorým sa usiluje prepájať Slovákov v zahraničí napríklad s pracovnými ponukami na Slovensku, vyplýva, že približne polovica ľudí v prihláškach na letné stáže napíše, že na Slovensko sa po škole plánujú vrátiť, ale zatiaľ nie sú rozhodnutí.

„Štvrtina odpovedá, že nevie, respektíve určite nie a štvrtina určite áno. Bojujeme preto o tú polovicu, ktorá zatiaľ nie je rozhodnutá. Pravdepodobne sú to však značne skreslené údaje, pretože ich vypĺňajú ľudia, ktorí sa hlásia do našich programov,“ vysvetľuje Michal Kovács.

Za štyri roky, čo program funguje, si pracovné príležitosti a stáže vyskúšalo sto ľudí. Polovica z nich už neštuduje, pričom 30 z týchto 50, ktorí sa do programu zapojili a už ukončili štúdium, ostalo pracovať na Slovensku.

„Pre nás je dôležité číslo 30 z 50. Dalo by sa teda povedať, že 60 percent ľudí, čo sa zapojili do programu zo zahraničia a už doštudovali, momentálne pracuje na Slovensku,“ hovorí Kovács, ktorý má program v organizácii LEAF na starosti.

Prečítajte si

Kto sú a kde sú slovenskí absolventi zahraničných univerzít?

Toto číslo sa výrazne líši od údajov, ku ktorým sa dopracovala tohtoročná štúdia STYLE. Na základe prieskumu slovenského pracovného trhu z nej vyplýva, že v rokoch 2008 až 2013 sa vrátil do vlasti v priemere každý desiaty človek, ktorý pracoval v zahraničí, bez ohľadu na to, kde získal vzdelanie. Z prieskumu nemožno odsledovať, či sa ľudia od roku 2008 vracajú vo väčšom množstve, pretože tento údaj osciluje medzi siedmimi a 20 percentami v závislosti od ročníka.

Poľská skúsenosť

Ak sa pozrieme na susedné Poľsko, z prieskumu Boston Consulting Group, na ktorý upozornil Guardian, vyplýva, že až 83 percent poľských študentov v Británii sa v blízkej budúcnosti chce vrátiť do svojej krajiny. Celkovo 31 percent sa plánuje vrátiť v prvých troch rokoch po graduácii a približne polovica chce najprv získať pracovné skúsenosti v zahraničí.

Podobný trend potvrdzuje aj Federation of Polish Student Societies in the UK, združenie, ktoré spája poľských študentov na najlepších univerzitách v Británii. Takíto ľudia majú podľa ich prieskumu väčšiu chuť vrátiť sa do Poľska ako tí Poliaci, ktorí do Spojeného kráľovstva prišli pracovať. V tomto ohľade vidíme podobu s údajmi LEAF-u.

Prípadová štúdia slovenskej migrácie, na ktorej pracoval aj Inštitút pre dobre spravovanú spoločnosť, naznačuje, že návrat Slovákov bez ohľadu na to, kde získali vzdelanie, väčšinou nesúvisí so zhoršenými pracovnými podmienkami v hosťujúcej krajine. Skôr ide o kombináciu osobných dôvodov s pracovnými príležitosťami v domácej krajine.

Navyše „u jednotlivcov, ktorí sú viac konkurencieschopní na domácom trhu, je vyššia pravdepodobnosť, že sa vrátia,“ uvádza sa v štúdii. To môže platiť pri vysokovzdelaných mladých ľuďoch aj v prípade tých, ktorí majú cenenú zručnosť. Ak nič iné, ostáva aspoň dúfať, že úspešná emigrácia je predpokladom úspešného návratu.