Denník N

Keď po vojne prišla domov, nik ju nečakal. Dnes má 94 a bojí sa nových fašizoidných hnutí

Iboja Wandall-Holm detstvo prežila v Liptovskom Svätom Mikuláši. Mala 19, keď v roku 1942 počas prvej vlny deportácií utiekli s mladšou sestrou do Maďarska. Utečenecký život, úteky a skrývanie sa skončili v roku 1944, keď ich poslali do koncentračného tábora Osvienčim. Prežili, ale povojnová realita ju donútila rodnú krajinu opustiť. Foto - Absynt
Iboja Wandall-Holm detstvo prežila v Liptovskom Svätom Mikuláši. Mala 19, keď v roku 1942 počas prvej vlny deportácií utiekli s mladšou sestrou do Maďarska. Utečenecký život, úteky a skrývanie sa skončili v roku 1944, keď ich poslali do koncentračného tábora Osvienčim. Prežili, ale povojnová realita ju donútila rodnú krajinu opustiť. Foto – Absynt

Iboja Wandall-Holm je dánska spisovateľka a prekladateľka, ktorá sa narodila na Slovensku. Jej silná kniha Moruša otvára novú edíciu vydavateľstva Absynt.

Ako si spomínate na časy bezprostredne po skončení vojny?

So sestrou Lilou sme sa v júni 1945 vrátili do Mikuláša. V malom byte na Nižnom Huštáku kam boli moji rodičia, brat a setra presťahovaní do akéhosi geta nás už nikto nečakal. Sadli sme si na starý diván, jediný kus nábytku, ktorý v byte zostal, a bez slova čakali na akýsi posledný úder po toľkých predchádzajúcich. Keď bol človek utečencom v Maďarsku, prežil Osvienčimskú fabriku na masovú vraždu za tlstým múrom svetovej mlčanlivosti, kde každá minúta bola neviditeľnou hranicou medzi životom a smrťou a prežil len náhodou, zostrí sa mu pozorovacia schopnosť. Rodičia a súrodenci už neboli a nikto mi ich nemohol nahradiť. Čo však bolo a zostalo, bolo mesto. Mikuláš poznačený vojnou a stratami bol stále mojím mestom v tej istej prírode a pri tej istej rieke.

Žila som osemnásť rokov v demokratickej Československej republike. V škole a hlavne na gymnáziu nás učili tolerancii, demokratickým právam a o svete okolo nás. Hodžovo gymnázium zo mňa urobilo Európanku. Mne neprekážalo, že som bola Židovka, ale boli ľudia, ktorým áno.

morusa_obalka_pred-322x538Nový život ste začali v Prahe, kde ste vyštudovali žurnalistiku a pracovali v rozhlase. Uverili ste sľubovaným svetlým zajtrajškom, ktoré mali nastať po vojne?

Keď sa zaujímam o filozofiu, ideológiu alebo dejiny krajiny, v ktorej sa práve nachádzam, čítam, čo sa dá, aby som porozumela ľuďom, spôsobu ich života a hodnotám, ktorým veria. Tak to bolo aj s marxizmom. V Marxovi som sa dočítala, že ideológia sa má kontrolovať praxou. Zistila som však, že sa deje pravý opak, že pod kontrolou je hlavne ten, ktorý sa drží Marxovho učenia a začala som pozorne sledovať chod udalostí.

Prvé politické procesy ma znepokojili a proces proti Slánskemu mi úplne otvoril oči. Česká komunistická strana, kde boli všetci predvojnoví vedúci odstránení, bola do roku 1968 jedna z najdogmatickejších. Povinné udávanie, psychologická tortúra priznávania ideologických hriechov na kádrových schôdzach ma deprimovali a aj v rozhlase sa používali na získavanie lepších pracovných miest s tragickými výsledkami.

Manželstvo vám výrazne ovplyvnilo ďalší život, natrvalo ste sa usadili v Kodani. Ako k tomu prišlo?

So svojím budúcim mužom Ottom som sa stretla v Prahe v lete roku 1946 na Rooseweltovej koleji, v dobe, keď bol študentský život oslavou každého slobodného dňa. Deň a noc sa horlivo a slobodne diskutovalo o budúcom zriadení republiky. Do tohto ovzdušia prišli na výmenu študenti z Dánska. V Československu, jedinej krajine strednej Európy, ktorá po vojne ostala demokraciou, chceli na vlastné oči vidieť, ako sa zjednocuje Západ a Východ. A keď títo uvoľnení, tolerantní severskí študenti architektúry, slavistiky a práva zistili, že naše diskusie nie sú hádky a škriepky, užívali plnými dúškami rozjarenú povojnovú náladu pražského študentského leta.

V roku 1947 sa z vás po svadbe stala dánska občianka. O deväť rokov ste sa odsťahovali do Kodane. Súviselo vaše rozhodnutie aj s vývojom v Československu?

K dejinám literatúry a filozofie sme dostávali len cez dialekticko-materialistické rozbory kníh – aj tých, čo boli zakázané. Pripadalo mi to ako dôkaz nedôvery, a preto som sa jedného dňa opýtala profesora Štolla, ako môžem robiť rozbor knihy, ktorú som nečítala? Pozrel sa na mňa takým nečitateľným pohľadom a povedal: „Děvčátko, ty se ještě musíš hodně učit…” A mal úplnú pravdu. Pri dverách stál mladý muž, zapísal si môj výrok do červeného notesa a povedal mi prísnym hlasom: „Dávaj si pozor, začínaš pochybovať…” To bolo moje základné previnenie. Škvrna nedôvery k strane sa na mňa prilepila: „Bola na Západe a je ním ovplyvnená.” Jedného dňa sme mali toho dosť a odišli sme s trojročnou dcérkou Lenou do Dánska. Odišla som, pretože som cítila, že musím.

Ako vás prijalo Dánsko – jednak ako človeka-občianku, ale aj ako poetku?

Nemôžem sa sťažovať. Bol tak trochu zázrak, že som sa rýchlo naučila dánčinu a že o to, čo som prekladala, bol veľký záujem. Prišla som do dánskej rodiny, ktorá ma prijala s prekvapujúcou samozrejmosťou. Začala som uverejňovať básne v časopise Hvedekorn (Pšeničné zrno). Každý mesiac som v ňom mala svoje alebo preložené básne a vydavateľstvo Arena ma vyzvalo, aby som u nich vydala zbierku. Keď vyšla, napísal Torben Brostrøm, vtedy najlepší literárny kritik, že moja dánčina je krajšia ako dánčina mnohých dánskych básnikov. Akosi sa mi podarilo preniesť ducha melodickej a spevnej slovenčiny do plochejšej dánčiny. A tak to pokračovalo, básne, verše a piesne, knihy pre deti, preklady lyriky i prózy v iných vydavateľstvách, ale najviac ma potešilo, keď dánska kritička Lilian Røsing o mojej poslednej knihe Zbohom, storočie (rozšírená verzia pôvodnej Moruše) napísala, že prenášam humanizmus dvadsiateho storočia do dvadsiateho prvého a vyhlásila ju za knihu roku 2001.

V Dánsku ste sa stali takpovediac vyslankyňou slovenskej kultúry, najmä cez preklady, ale aj redaktorskú prácu. Čo všetko ste robili a podľa akého kľúča ste si vyberali?

Prekladala som to, čo ma zaujalo, alebo o čo ma požiadali redaktori vydavateľstiev, rozhlasu, časopisov alebo denníkov. Často krát som však prichádzala aj so svojimi návrhmi. Bolo to v časoch studenej vojny a záujem o slavistiku a vývoj duchovného života za železnou oponou bol veľký. Dve knihy slovenských rozprávok som preložila, pretože sú krásne a navždy poznamenali moju fantáziu i slovenčinu. Básne som prekladala pre rozhlas, časopisy a denníky a knižne som vydala zbierku Hlasy s prekladmi osemnástich slovenských básnikov. Po vydaní Moruše ma začali volať rôzne spolky, školy, organizácie každého druhu i farári, aby som v ich kostoloch, spoločenských miestnostiach a občianskych domoch rozprávala o svojom živote. A ja som rozprávala a zaniesla tak kus Slovenska do všetkých kútov Dánska.

Akousi dvojičkou ku knihe Moruša je kniha vášho švagra Juraja Špitzera Nechcel som byť Žid, v ktorej opisuje svoje skúsenosti z pracovného tábora v Novákoch i zo Slovenského národného povstania. Ako si naňho spomínate?

Ďura Špitzera som mala veľmi rada pre jeho úžasný zmysel pre humor. Bol to veľmi vzdelaný, inteligentný človek, umelec, ktorý si rovnako ako ja prial slobodu, rovnosť a bratstvo. V mene tohto priania však prekročil hranicu, ktorú som ja neprekročila a veľmi ťažko za to zaplatil. Keď ho po roku 1968 vyhodili zo strany, čakal každý deň, že poňho prídu. To, že ho aj odpočúvali sa ukázalo, keď v dome zavádzali nový výťah. Každé ráno vstal o piatej a písal. Keď som bola v Bratislave a šla s ním po meste, tak ho na každom rohu zastavovali ľudia a pýtali sa: Ďurko, ako sa máš? Rovnosti sa veľa nedočkal, pretože bol Žid, a až ku koncu svojho života uznal, že ním síce nechcel byť, ale že ním je. Ja som ten problém nemala. O to sa postarali moji rodičia. Naučili ma ľudskej dôstojnosti.

Ako sa z Dánska pozeráte na to, že na Slovensku sa do parlamentu dostali radikálni pravicoví extrémisti a xenofóbne, antisemitské prejavy prežívajú v súčasnosti renesanciu v celej Európe. Čo môžeme proti tomu urobiť?

V Dánsku sa o Slovensku píše veľmi zriedka. Považujem to za nedostatok, ktorý prehlbuje vzdialenosti medzi európskymi krajinami a zakrýva dôležitosť vývoja jednotlivých štátov pre budúcnosť celej Európy. Robiť proti fašizoidným hnutiam sa dá len to, čo už robíte – informovať, budiť, vysvetľovať, svedčiť v médiách, na besedách a zhromaždeniach každého druhu, filmom, dokumentmi, hudbou, satirou, voľbami – ale tak, aby nekončili víťazstvom diktátorov, tak ako sa už stalo a všade okolo nás sa stále stáva.

Budem mať 95 rokov. V mojom živote sa už všetko udialo a som rada, že sa mi podarilo konvertovať všetky, aj tie najhoršie zážitky, na životnú skúsenosť. Keď cítim smútok nad zahaľovaním skutočnosti politickou korektnosťou, nad úpadkom duchovných hodnôt, nad povrchným bažením po lacnej zábave, nad ohrozením demokratických slobôd, nad rastom šovinizmu, nad mocenským egoizmom, nad náboženským fanatizmom a terorom, nad hlúposťou, nečestnosťou a neľudskosťou, tak ten môj smútok cítim najviac za svoje deti a vnúčatá, za budúce generácie a za neschopnosť človeka byť vďačný za úžasný dar života.

Aký máte dnes vzťah k Liptovskému Mikulášu?

Mikuláš ma formoval, nasťahoval sa do mňa a bude vo mne žiť, kým žijem ja. Ten starý, demokratický, kultúrou preniknutý, tolerantný Mikuláš v Liptovskej Kotline, pri Váhu a medzi horami. Vzala som si ho so sebou, keď som ho musela opustiť. A stále sú v ňom moji mŕtvi rodičia a súrodenci, domy, ulice, brány, cintoríny, ktoré by som dnes musela hľadať medzi tým, čo všetko tam narástlo. A asi by som toho už moc nenašla. V Mikuláši som bola naposledy v osemdesiatych rokoch, keď sme štyri roky bývali vo Viedni. Mám tam ale priateľov, ktorí mi rozprávajú o Sekerke, ako to vyzerá okolo koľajníc, či prší alebo svieti slnko, a že sú zase salaše, kde dostať čerstvú bryndzu. A ja myslím na to, že sme z okien videli na jednej strane Ďumbier a na druhej Kriváň, kde sme na salaši u baču píjavali žinčicu a či ešte niekto v Mikuláši vie zaspievať pieseň o starom bačovi.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Rozhovory

Kultúra

Teraz najčítanejšie