Denník N

Čo nám návšteva dalajlámu pripomenula o premiérovi Ficovi

Ilustrácia – Vizár
Ilustrácia – Vizár

Politik, ktorý obhajuje národné záujmy a ignoruje morálne hodnoty, má demoralizujúci efekt na spoločnosť a nie je schopný inšpirovať ľudí, aby nasledovali svoje lepšie „ja“.

Autor je teológ a etik

Kritizovať vysokých ústavných činiteľov by sa nemalo unáhlene alebo ľahkovážne, obzvlášť, ak sa do úlohy kritika postaví teológ. Hoci relatívne často píšem o témach z oblasti náboženstva, etiky a verejného života, v mojich textoch sa zriedka objavujú mená politikov alebo ich priama konfrontácia. Tento text je iný. Pridržiavam sa však aj v ňom rady popredného harvardského teológa a svojho bývalého profesora Harveyho Coxa, ktorý považoval za dôležité „opisovať presne, chváliť veľkoryso a kritizovať férovo“.

Politické názory Jean Bethke Elshtainovej – mojej bývalej školiteľky na Chicagskej univerzite – sa od Coxových v mnohom líšili, ale obaja boli presvedčení o tom, že etika má v politike rozhodne svoje miesto. Inými slovami, odmietali Machiavelliho politický realizmus, ktorý oddeľuje etiku od politiky. Krátko po sérii teroristických útokov z 11. septembra 2001 sa Elshtainová spolu s niekoľkými ďalšími osobnosťami zúčastnila stretnutia s prezidentom Georgeom W. Bushom. Na jej poznámku, že učí „politickú etiku“, prezident Bush zareagoval žartovne, „taká vec existuje?“.

Zastávam názor, že americkí prezidenti vo všeobecnosti veria v dôležitosť neoddeľovania ušľachtilých ideálov od národných záujmov. Nejeden politický realista by sa toto tvrdenie snažil vyvrátiť a v tom lepšom prípade by ma obvinil z naivity vychádzajúcej z neschopnosti rozlíšiť politickú rétoriku od politickej reality.

Aj keby to bola pravda, nič to nemení na skutočnosti, že politik deklarujúci ideály – čo americkí prezidenti často robia – je pre spoločnosť lepší ako ten, ktorý ideály spochybňuje. Navyše, ak sa jeho činy nezhodujú so slovami, pokrytectvo bude zrejmé a občania majú možnosť na neho apelovať, aby sa ideálom viac priblížil. Čo však v prípade politikov, ktorých politickou bibliou je Machiavelliho spis Vladár alebo iné dielo politickej realistickej školy?

Ignoroval etiku

Realizmus premiéra Roberta Fica bol opäť raz evidentný v jeho reakcii na rozhodnutie prezidenta Andreja Kisku stretnúť sa s tibetským duchovným vodcom dalajlámom. V relácii 30 minút s Robertom Ficom (TA3, 23. 10. 2016) premiér zredukoval „národný záujem“ Slovenska na „dobré obchodné vzťahy s Čínou“, ignoroval etickú dimenziu návštevy dalajlámu a v súvislosti s prezidentom Kiskom poznamenal, že „je veľmi zlé, ak niekto osobný imidž dáva do popredia pred národnými záujmami“.

Došlo k obvineniu, že prezident nekonal na základe morálneho presvedčenia v súlade so svojím svedomím, ale úzko chápaného vlastného záujmu. Nemenej problematickým je výrok premiéra, že „do tohto tlačia prezidenta jeho poradcovia“.

S podobnými vyjadreniami na tému obrany národných záujmov a bez zmienky o etike sme sa u premiéra Fica stretli aj v minulosti. V súvislosti so situáciou na Ukrajine vyslovil názor, že „máme právo povedať komukoľvek, že porušil medzinárodné právo, ale hľaďme na vlastné národnoštátne záujmy“. Svoju cestu do Ruska odôvodňoval slovami: „Ak pôjde o národné záujmy Slovenska, nezastaví ma nikto. Do Ruska bolo treba ísť, keďže objem ekonomických a hospodárskych vzťahov klesá.“ V spojitosti s migračnou krízou sa vyjadril, že „ak ide o životy ľudí a bezpečnosť štátu, žiadna etika ma nezaujíma“.

Ak niekto premiérove kontroverzné vyjadrenia kritizuje, označí ho za „ľudskoprávneho svätuškára“, „intelektuála“, ktorému nezáleží na ekonomických záujmoch Slovenska, alebo ho obviní z pokryteckého moralizovania. Táto politická stratégia má za cieľ znevážiť, zdiskreditovať a v konečnom dôsledku odzbrojiť ideologických oponentov a vyhnúť sa vecnej konfrontácii s prezentovaným morálnym apelom.

Obrana legitímnych národných záujmov – vrátane ekonomických – je nepochybne kľúčovou úlohou politika a presne to by od neho občania mali očakávať. Dajme teraz nabok otázku, že národné záujmy môžu byť nesprávne pochopené a to, čo je označované za národný záujem, môže byť v skutočnosti v nesúlade s ním. Problémom realizmu premiéra Fica nie je ani tak to, čo zastáva, ako to, čo ignoruje: dôležitosť ideálov a hodnôt v politike.

Politickí realisti

Každá politická teória predpokladá určitý pohľad na ľudskú povahu a realizmus ju vníma pesimisticky. Machiavelli píše, že „ľudia sú vo všeobecnosti nestáli, nevďační, pokryteckí, zbabelí a ziskuchtiví“. Nie je teda náhoda, že niektorí realisti – ako sme videli aj v prípade kritiky premiéra Fica na adresu prezidenta Kisku – takmer automaticky a bez akýchkoľvek dôkazov predpokladajú, že človek koná zo sebeckých motívov.

Nielen kresťanská antropológia, ale aj ľudská skúsenosť nám však ukazuje, že človek je omnoho komplexnejšie stvorenie a má v sebe kapacitu potláčať vlastný záujem v prospech všeobecného dobra, a to aj v kontexte politického života.

Politickí realisti – a myslím si, že aj premiér Fico – obvykle zdieľajú s Machievellim nasledovné východisko: „Mnohí si utvorili predstavu republík a vladárstiev, aké nikto nikdy v skutočnosti nevidel a nepoznal. Medzi skutočným spôsobom života a tým náležitým je totiž taký veľký rozdiel, že kto kvôli náležitému životu opustí skutočný, ide skôr za svojou skazou ako za spásou. Vyznávač dobra musí medzi mnohými zlými nevyhnutne padnúť. Ak sa chce preto vladár udržať, musí sa naučiť schopnosti nebyť dobrý a okrem toho sa musí naučiť dokázať túto schopnosť uplatňovať alebo neuplatňovať, ako si to okolnosti vyžadujú.“

V politike premiéra Fica nachádzame viaceré prvky machiavellizmu a za cenu určitého zjednodušenia možno povedať, že je ideálnym politikom machiavelského typu. Na Slovensku ešte nikdy nebol a pravdepodobne dlho nebude politik, ktorý by rozumel princípom získania a zachovania moci tak dobre ako premiér Fico.

Práve nedávno ukončený šesťročný politický príbeh jedného mimoriadne schopného človeka nám pripomína, aké náročné je založiť politickú stranu, vyhrať voľby a dlhodobo sa udržať na politickom výslní. Machiavelli veril, že ľudia dokážu kontrolovať polovicu diania a druhá polovica je v rukách „vrtkavej šťasteny“. Ak je to pravda, politická kariéra Roberta Fica ukazuje, že sa mu podarilo získať aj jej priazeň.

Premiér Fico je často objektom kritiky a z pohľadu vonkajšieho pozorovateľa sa kritika neraz zdá byť zaujatá a kontraproduktívna. Niektoré antikampane hraničili nielen s dobrým vkusom, ale možno prekročili aj hranicu morálky. Môžeme polemizovať, či prečiarkovanie Ficovej tváre červenou farbou bolo ešte záležitosťou estetiky, alebo už etiky. Odpoveď je však jasná v prípade nechutných blogov a príspevkov na sociálnych sieťach uverejnených v čase, keď Robert Fico trpel vážnymi zdravotnými problémami. Previnilci by sa mu mali úprimne a verejne ospravedlniť – teraz, nie v deň štátneho pohrebu.

Nákazlivá choroba

Ak si premiér Fico a jeho vláda zaslúži pochvalu, médiá, opoziční politici i jeho nevoliči by pochvalou nemali šetriť. Ideologické rozdielnosti by nikdy nemali stáť v ceste pravde, najmä u tých, ktorí tvrdia, že sa snažia prinášať do politiky ideály a hodnoty. Že to možné je, ukázal aj tento denník v máji minulého roku, keď opísal „14 vecí, za ktoré sa dá vláda pochváliť“.

Hoci je Machiavelliho videnie politiky užitočným korektívom pred naivným idealizmom, ktorý vychádza z príliš optimistického pohľadu na ľudskú povahu, tento druh realizmu treba odmietnuť. Cynizmus je totiž nákazlivou chorobou. Politik, ktorý obhajuje národné záujmy a ignoruje morálne hodnoty, má okrem iného demoralizujúci efekt na spoločnosť a nie je schopný inšpirovať ľudí, aby nasledovali svoje lepšie „ja“ v čase, keď v rebríčku vnímania korupcie patrí Slovensku v rámci štátov OECD nelichotivé druhé miesto. Nemalo by tiež byť „národným záujmom“ premiéra Fica tento obraz meniť?

Slovensko, aj každá iná demokratická krajina, potrebuje politických lídrov, ktorí odmietnu falošnú dichotómiu realizmu a idealizmu. Potrebujeme viac realistických idealistov alebo idealistických realistov, ktorí budú apelovať – slovami Abrahama Lincolna – na „lepších anjelov našej povahy“. Premiér Robert Fico, ale aj niektorí opoziční lídri, žiaľ, medzi takých politikov nepatria.

Nezávislosť médií na Slovensku nebola od roku 1989 nikdy vo väčšom ohrození, ako je teraz. Ak nás chcete podporiť nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom. Vopred ďakujeme🤞

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Dalajláma na Slovensku

Komentáre

Teraz najčítanejšie