Jindřich Štreit alebo Umenie fotografie

Fotografia, samozrejme, nie je umenie. To si ujasnime hneď na začiatku. To, čo ňou pôvodne nazývali, vzniklo ako chemický objav. Alebo skôr rada Johna Herschela bezradnému Henrymu Foxovi Talbotovi, ako fixovať jeho chabé pokusy so zachytením obrazu na svetlocitlivú vrstvu. Poradil mu to, čo sa donedávna nazývalo ustaľovač. K tomu všetkému prišlo preto, lebo Henry Fox Talbot nevedel kresliť a nedokázal to ani pomocou camery obscury. Jeho kresby sú zachované a sú vskutku mizerné. Lenže to všetko je už pomaly zabudnutá minulosť.

Ták, to sa teším, ako mi to pekne vyšlo, určite som potešil všetkých vo svorkách sa pohybujúcich ťažkými optikami ovešaných milovníkov kresby svetlom, ktorí, miešajúc sa s turistami ozbrojenými svojkovými tyčami, blúdia mestom počas mesiaca novembra, vliezajúc do každej budovy, kde je na plagáte anonsovaná táto zvláštna zábava záhaľčivých, ktorá už dávno prerástla na celosvetovú trvalú epidémiu.

Srdečne vás pozdravujem, moji drahí lapači tieňov.

Prvý raz som Jindřicha Štreita zrejme stretol na výstave v Plasoch. V osemdesiatom prvom roku minulého storočia sa v opustenom kláštore Plasy pri Prahe konala prelomová výstava československej fotografie. Pripravila ju Anna Fárová a na vernisáži bol aj Henry Cartier-Bresson. Bol som vtedy prekvapený, že ten nenápadný starší pán je svetoznámy fotograf – legenda a vlastne predchodca smeru fotografie, ktorý v Plasoch Anna Fárová prezentovala.

Jindřicha si zapamätáte navždy. Chlapík s tvárou fauna fotiaci v osemdesiatych na Chmelnici drsných punkerov, ktorí mu poslušne a radi pózovali. Organizátor úžasných výstav, ktoré robili so svojou ženou Agnes v hudobnej škole u nich na Sovinci. Za všetky spomeniem spoločnú výstavu Olbrama Zoubka a Jozefa Jankoviča.

A hlavne fotky ľudí, stovky úžasných fotiek ľudí. Vtipné a tragické zároveň, ako život sám. So všetkou jeho krásou a škaredosťou. S totálnou angažovanosťou toho, kto sa díva a pomocou aparátu vyberá kompozíciu a svetlo. Vedie ho oko, ruka a srdce. Oko, ktoré vidí, ruka ponúkajúca priateľstvo a srdce, ktoré súcití. Áno, Jindřich Štreit vidí svet okolo seba ako svoj domov a ľudí v ňom ako svojich blížnych.

Ak by ste mali tento mesiac čas, určite sa choďte pozrieť na roh Lazaretskej a Grösslingovej do Galérie 19 na výstavu Jindřich Štreit Domov (Bez) Domova. Obrazy tých, na ktorých všetci zabudli.

Autor použil farbu, čo doteraz nerobieval. Jemne v duchu starých majstrov, s poznaním, že farba je svetlo a vyfarbuje svet ľudí bez domova. Chlapík tlačí v snehu káričku so psom a ja myslím na Breughelových lovcov v snehu vracajúcich sa domov. Orwellovsky zaslúžené tváre Štreitových hrdinov ako tváre svätcov na Caravaggiových obrazoch, ináč to sú tí istí. Oddychujúci chudáci vo svojich biednych pelechoch, svetlo a tiene, ako keby kráľovstvo prichádzalo. Poslední sa stali prvými. Svet ľudí, ako ho dokáže ukázať len Jindřich Štreit.

Mal som šťastie byť na vernisáži tejto výstavy v Ostrave, takže sa pôjdem pozrieť do Galérie 19
s vami, možno tam bude aj niečo viac ako v Ostrave.

A, samozrejme, vydal k tomu aj knihu. Teda knihu. To je kniha, objekt a výstava v jednom. Paráda plná obrazov. Nádherne vytlačená a graficky spracovaná. Obraz zachyteného života.

Viete čo?

Umenie si môžete nechať!

Aj fotografie.

Mňa zaujímajú obrazy.

Naozajstné obrazy! Také, ktorým verím.

Takže.

Jindřich Štreit alebo naozajstné obrazy.