Denník N

Trash metál slovenského práva: Ako oceňujeme niekoho, koho by v inej krajine nazvali zločincom

Chyby vo výchove sa prenášajú medzi generáciami. Dôkazom je aj udelenie ocenenia Petrovi Colotkovi, ktoré mu dala Právnická fakulta UK.

Autor je bývalý pracovník ÚPN

Máme tu obdobie lampiónových sprievodov. Deti v škôlkach sa tešia z lampášikov a ja som si spomenul, ako som sa z lampiónového sprievodu ako dieťa tešil tiež. Neriešil som, prečo vlastne pochodujem mestom pod balkónom národného výboru, odkiaľ nám a našim podstatne menej rozradosteným rodičom kynuli miestni komunistickí papaláši. Škoda len, že tí papaláši nám tu mávajú dodnes.

Nie, to nie je narážka na dušičkovú oktávu. Žiadne záhrobie, realita dneška. Výnimočne dobre to ilustruje nedávne ocenenie súdruha Colotku a spolu s ním ocenených vokalistov piesne o maličkej krajine, ktorú práve začínali przniť. Vlastne len kontinuálne pokračovali v predchádzajúcom komunistickom znásilňovaní.

Možno by bolo dobré pripomenúť, kým to ten ocenený súdruh Colotka vlastne bol. Predovšetkým od roku 1969 do roku 1988 bol členom predsedníctva ÚV KSČ. V tejto pozícii spolu s ďalšími približne trinástimi súdruhmi rozhodoval o všetkom, čo sa v tejto krajine stane a nestane, aj o tom, čo sa stalo a nestalo. Nie, to nie je myslené obrazne. Stačí nazrieť do zápisníc z rokovaní tohto spolku, aby človek pochopil, čo znamená totalitné vládnutie.

V Národnom archíve v Prahe môžete vidieť podpis súdruha Colotku pod uzneseniami schvaľujúcimi úlohy Zboru národnej bezpečnosti, pohraničnej stráže, vojsk ministerstva vnútra vždy na ďalší rok. Rozmenené na drobné to napríklad znamenalo, že súčasť ZNB – ŠtB – inštalovala stovky odpočúvaní, prijala celý rad opatrení proti komukoľvek, kto sa odvážil mať iný ako oficiálne povolený názor, od nezákonného preventívneho zadržania po vyšetrovania pre protištátne trestné činy.

Alebo každoročné schvaľovanie činnosti PS, kde výsledkom boli obete roztrhané pohraničnými psami, ako Hartmut Tautz v roku 1986, alebo pohŕdanie medzinárodným právom pri zastrelení utečenca Faktora v roku 1984 na rakúskom území, alebo zastrelenie dôchodcu Johanna Dicka v roku 1986 na území Bavorska a odvlečenie jeho tela do ČSSR, aby bol zločin utajený.

O tom všetkom bol Colotka informovaný a takéto systémové bezprávie udržiaval. Ale čo. Bol dekan, viedol fakultu, žije, nejaké zásluhy mať musí. Oceníme. Zrelativizujeme. Možno nechal vykachličkovať toalety, alebo vymyslel vitríny s nástenkami na fakulte. Z paragrafov síce spravil toaletný papier, ale to je vedľajšie. Prečo vlastne nazývať komunistické právo právom, keď to právo nebolo. Vlastne pardon, bolo. Bolo to právo súdruhov robiť si aj s právom, čo sa nám zapáči.

V právnom štáte, ak sa tak má volať, by malo platiť pár zásad. Ak sa teda nejaký štát chce volať právnym štátom. Zákony musia byť skutočnými zákonmi, bez svojvoľne definovaných výnimiek, bez dvojznačností a nejasností. Sudcovia musia byť nezávislí, nielen od štátu, ale tiež od všetkých účastníkov súdneho procesu. Zákon sa musí skutočne dodržiavať proti všetkým jeho porušovateľom. Zákon musí mať všeobecnú platnosť. Zákon musí rešpektovať tie zásady právnej argumentácie, ktoré prirodzene vznikajú, keď sa ľudia v snahe vyriešiť svoj spor obrátia na nestranného sudcu.

Tak nejako definoval právny štát a pozíciu práva Roger Scruton vo svojej prednáške na pôde Justičného paláca v Brne v januári roku 1990. Tá prednáška mala symbolický názov Obnovenie práva. To, ako ďaleko bolo to, čo komunisti nazývali právom, od týchto zásad, je zbytočné písať. Možno práve preto Scruton na záver prednášky priniesol niekoľko návrhov, čo vlastne spraviť, aby bolo možné v našich podmienkach právo opäť volať právom.

Tak napríklad: „Odstrániť všetkých skorumpovaných sudcov a obnoviť právne vzdelanie, ktoré bude čisto právnické a z ktorého bude politika vylúčená. Postaviť komunistickú stranu pred súd a súdiť ju a) podľa Trestného zákona za všetky preukázateľné ilegálne sprisahania, b) podľa občianskeho zákona za neoprávnené uväznenia, protiprávne zabavovanie majetku, porušovanie zmlúv a pod. Súdny proces sa podľa neho mal zamerať napríklad na odsúdenie tých, ktorí sa rozhodujúcim spôsobom podieľali na plánovaní a páchaní spáchaných zločinov.“

Tieto slová ostali len na papieri. To bude asi hlavný dôvod, prečo dnes mladý dekan Burda môže prišpendliť metál na hruď niekoho, koho by v inej krajine nazvali zločincom, a ešte sa pritom tváriť, že čo, veď ten človek má predsa zásluhy. Áno, má zásluhy na tom, že nepokradneš dnes nie je nepokradneš, že sprostú krádež a korupciu sa „nedarí“ preukázať, nieto nebodaj ešte za ne niekoho odsúdiť.

Nedávno som čítal text o prenose správania medzi generáciami. Z bežnej skúsenosti je známe, že chybná a nedôsledná výchova v rodine býva často spojená s problematickým správaním detí. Existuje prenos výchovného štýlu medzi generáciami. Isté analógie sa presadzujú aj v ďalších oblastiach života (neúcta k zákonom a predpisom a ich obchádzanie, neúcta k základným pravidlám všeobecnej slušnosti).

Z toho plynie ponaučenie, že viaceré výchovné omyly majú dlhodobé dôsledky a prenosom cez generácie pôsobia negatívne často aj niekoľko desiatok rokov, sú často podcenené, či priamo unikajú pozornosti. Píše sa v štúdii.

U nás pozornosti neunikajú. U nás sa za cielené výchovné omyly a krivenie udeľujú metále. Len sa potom všetci čudujeme, keď tu niekto prehodí platňu a namiesto tohto trash metálu začína hrať Krátky proces.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Komentáre

Teraz najčítanejšie