Nechce sa v galérii pred nikým skrývať

Spomína si, ako rád chodil do pracovne, v ktorej jeho otec sedel za rysovacou doskou a kreslil. To on ho naučil, že všetko sa dá nakresliť v priestore. Dodnes pri ňom stojí, ak potrebuje pomôcť s nejakým väčším, konštrukčne náročnejším dielom. „Otec stavia mosty, vie presne, ako má prebiehať realizácia, vie, že potrebujeme časový harmonogram, a ovláda všetky technické parametre,“ hovorí Juraj Gábor.

Mal rád rysovanie aj matematiku, a preto si v detstve myslel, že bude architektom. Že to je to, čo ho bude baviť. Veľa kreslil a chcel sa pritom vyrovnať otcovým kresbám, neskôr skúšal aj maľovať, no začal s temperkami a tie mu celé maľovanie iba znechutili, až kým mu učiteľ Ján Kostúr na základnej umeleckej škole nedal do rúk obyčajné vodovky. Tohto učiteľa dodnes považuje za jedného z najdôležitejších ľudí vo svojom živote.

Dnes maľuje rád, rád „ťahá štetec“, ale hovorí, že maliari by sa asi urazili, ak by sa nazval maliarom. Jednoznačné to však nemá ani pri otázke, či je sochár. Rozmýšľa síce v priestore, ale niekedy mu na vyjadrenie stačí fotka vložená do rámu, video alebo kresba. Obdivuje ľudí, ktorí ostávajú pohrúžení do jedného média, roky sa mu venujú a zdokonaľujú sa v ňom. On používa vždy to, čo sa mu práve hodí. Dôležitejšie než zvolené médium je „tu a teraz“ a vzťahy, o ktorých Juraj Gábor hovorí. „Zaujímajú ma vzťahy medzi ľuďmi, a tým pádom aj medzi ľuďmi a prírodou, lebo tá je súčasťou človeka a naopak.“

Prečítajte si

Okrem policajtov sú dnes v resocializačnom centre Čistý deň aj…

Dôvera

To je aj prípad Zrakovej pyramídy – dreveného objektu zasadeného v lúke nad Súľovom, s výhľadom na Súľovské skaly. Juraj Gábor ho dokončil vlani na jar. Keď sa pozeráte skrz malý priezor v najužšej časti ležiacej pyramídy, drevený objekt vám z okolitej prírody vysekne iba jeden jediný obraz, jeden lúč pohľadu. Ale nič také Juraj Gábor neprikazuje, naopak, dívať sa predsa môžete ako a kam len chcete.

„Veľa som rozmýšľal nad tým, ako je možné, že niečomu uveríme, až keď pred sebou vidíme nejakú hmotu. Až keď je to pred nami a narazíme do toho. Prečo nás nebaví dívať sa len tak, bez toho, aby nás na to niečo muselo upozorniť,“ hovorí Gábor. Uvažuje nad tým aj v rovine umenia, koľko toho umelec musí urobiť, aby ho divák počul. „Možno by som veľké objekty ani nerobil, ale zdá sa mi, že máme akosi prirodzene zakódované, že keď je pred nami čosi veľké, je to pre nás ľahšie uveriteľné.“

Napokon, je to podľa neho práve dôvera, ktorá pri vnímaní umenia zohráva kľúčovú úlohu. „Kedysi som veril, že keď je na námestí nejaká socha, tak prešla výberom. Veril som, že je to výsledok názoru odborníkov, to najlepšie možné riešenie zadania. Dnes viem, že to tak vôbec byť nemusí, že to bol len môj idealizmus. I tak sa mi ale zdá, že netreba byť skeptický. Že má zmysel dôverovať aj tomu a tým, čo nedôverujú vám,“ hovorí Juraj.

Berie to doslovne aj pri svojich dielach. Vraví, že je preňho zážitkom počúvať tie rôznorodé reakcie ľudí, ktoré k nemu prichádzajú, napríklad aj v súvislosti s pyramídou. „Každý k nej príde s vlastným príbehom, s inou výbavou. A ja každému z nich dôverujem, veď ako by som mohol neveriť tomu, čo zažili? Všetko sa to v nich otláča. A tak je možné, že príde ktosi a povie, že je to len akási búda, že doma má lepšie urobený plot, lebo si na ňom dal záležať a každú latku pekne ohobľoval, kým ja som ich nechal surové. Hodnotí to na základe toho, čo pozná, a to je predsa v poriadku,“ hovorí Gábor.

Dielo je rozhovor

Podobne veľkú realizáciu robil nedávno aj v pražskej galérii Kostka, pred pár rokmi radikálne zasiahol do Priestoru pre súčasné umenie v Lučenci. Ale pri samotnej práci vraj nerozlišuje, či je dielo určené do verejného priestoru, alebo do galérie, kam prirodzene chodí iná skupina divákov. „Hlavné je, aby to bolo zo mňa. Chcem to urobiť naplno. Môj prístup je rovnaký, nechcem sa v galérii pred nikým skrývať,“ hovorí Juraj Gábor.

Uvedomuje si však, že galéria divákov selektuje, že mnohých nechá nekompromisne vonku, lebo netušia, že sa „toho“ tiež môžu zúčastniť. „Galérie majú problém, my máme problém. A ten problém spočíva v tom, že nedôverujeme ľuďom. Neberieme do úvahy, že ich pohľad, spôsob, ako sa pozerajú na naše diela, by pre nás mohol byť prínosný. A naša nedôvera je aj príčinou toho, že nie sme ochotní hľadať jazyk, ktorému by sme im priblížili, o čo nám ide. Neznamená to podliezať latku, akoby sa niekto mohol nazdávať. Ide o to tráviť dostatok času aj tým, aby sme to, čo urobíme, vysvetlili na rôznych úrovniach a potom dali priestor druhej strane. Mali by sme počúvať, aký názor, príbeh, nám povedia diváci. Ale my nerobíme ani jedno ani druhé – nevysvetľujeme a ani ich nepočúvame, iba sa chceme prezentovať,“ hovorí Juraj Gábor.

On patrí k tým, čo vysvetľujú radi. Možno aj preto, lebo je presvedčený, že sa to dá. Že vždy sa dá nejaké dielo vysvetliť na rôznych úrovniach tak, aby nikto nebol ochudobnený, ba ani človek, ktorý na výtvarnej scéne nie je doma. Napokon, má s tým aj viac skúseností, nielen z pozície umelca vystavujúceho v galérii.

Istý čas pôsobil v nitrianskej Bunke pre súčasné umenie, ktorá sídlila v centre mesta pri námestí i priamo na pešej zóne ako provizórny, alternatívny priestor umenia, ale aj v projekte Opustená (re)kreácia v Trenčianskych Tepliciach. Potom trávil rok v produkčnom tíme projektu Banská St a nica Contemporary na banskoštiavnickej stanici, a nielen počas predaja cestových lístkov na vlak vysvetľoval cestujúcim, že veľký naklonený objekt – panelák od Tomáša Džadoňa, ktorý bol práve v tom čase v staničnej hale, nemusí byť hneď len niečo čudné a škaredé. „Zdá sa mi, že vždy sa mi podarilo aspoň čiastočne zmäkčiť názor ľudí, ktorí prichádzali. Každý však počúva na niečo iné,“ hovorí Gábor.

Všetko sa dá vysvetliť

Za jeden z omylov, ktorý porozumeniu medzi umelcami a divákmi nepomáha, považuje fakt, že existuje akési povedomie o tom, že dielo má len jednu správnu interpretáciu a ak ju netrafíte, skrátka tomu nerozumiete. „A pritom je to často skôr o tom, že umelci nedávajú žiadne definitívne odpovede, žiadne riešenia, tiež sa iba pýtajú, ako by to mohlo byť. Akurát, že občas nepočkajú, čo im na to diváci hovoria, a tak to nemôže fungovať.“

K odpovediam a reakciám môže podľa neho dochádzať rôznymi spôsobmi. Nemusí to byť iba slovne. „Snažím sa vo svojich dielach vytvárať situácie, príležitosti, do ktorých sa dá zapojiť prostredníctvom rôznych zmyslov. Každý je vnímavejší na čosi iné – na zvuk, obraz, vôňu, hmat, a s tým všetkým sa snažím pracovať.“

Svedčí o tom aj záber jeho diel. Pohybuje sa v škále od úplného minimalizmu po maximalizmus. A tak, ako je otvorený voči rozsahu, ostáva úplne otvorený aj voči médiám, konceptuálny základ podporuje finálny objekt a opačne. Všetko so všetkým súvisí, nech sa to na prvý pohľad zdá akokoľvek nezlučiteľné. Juraj Gábor to tak však robil vedome od začiatku. V čase, keď chodil do progresívneho ateliéru Intermédií a multimédií, sa prihlásil aj do ateliéru maľby Jána Bergera, označovaného za najviac klasický, tradičný, skrátka, úplný opak. Venoval sa aj realistickej kresbe, zaujímalo ho, ako preniesť videné na papier, ako byť dobrým pozorovateľom.

„Keď sa človek učí nakresliť realistický portrét, tak zistí, že ak na viečku o milimeter zodvihne líniu, môže tým zmeniť celý charakter človeka. A túto vedomosť môžete uplatniť hocikde inde,“ hovorí Gábor. „Pre niekoho sú realistická kresba a abstrakcia úplné protipóly. Mne sa zdá, že sú od seba tak vzdialené, až sú si vlastne blízko. Takto to vidím a myslím, že týmto smerom sa bude uberať aj moja ďalšia tvorba.“