Umenie sa nedá rozdeliť na východné a západné

O umenie východnej Európy a Ruska sa začala zaujímať ešte počas školy. Neskôr začala pracovať v jednej z mála organizácií, ktoré vo Veľkej Británii vystavujú aj umenie z našich končín. „Bolo by redukujúce porovnávať „východné“ a „západné“ umelecké scény ako jednotlivé entity. Je možné porovnávať konkrétne diela, tvorbu jednotlivých umelcov alebo kolektívov,“ hovorí LILY HALL, ktorá bola tento rok členkou poroty Ceny Oskára Čepana.

Aký dojem ste mali z päťdesiatich štyroch portfólií, ktoré ste videli vrámci prvého kola hodnotenia súťaže?
Bolo skvelé môcť vidieť a pracovať s takým širokým rozsahom tvorby. A zároveň bola výzva spolu s ostatnými členmi poroty do hĺbky hovoriť o jednotlivých dielach pri výbere finalistov v júli. Jedna z výziev poroty je samozrejme obmedzenie „čítania“ diel a celej tvorby autorov, keďže ich vidíme iba vo forme digitálnych obrazov a textov na monitore. To sú však nevyhnutné podmienky pri cene takéhoto rozsahu a v každom prípade ide o veľmi demokratický proces. Nielen pre tieto dôvody sa skutočne teším na Čepan Víkend, keď uvidím nové diela finalistov inštalované v Stredoslovenskej galérii v Banskej Bystrici. Rovnako sa teším aj na dôkladné debaty, ktoré isto budeme viesť – v rámci poroty i s umelcami.

Na Slovensku cítiť nedostatok kritického dialógu o súčasnom mladom umení. Čo podľa vás možno urobiť na podporu reflexie súčasného umenia a spätnej väzby pre umelcov?
Myslím si, že kľúčom sú vzdelanie a finančná podpora: na to, aby vznikli priestory, kde možno skúšať nové nápady, riskovať a rozvíjať kritickú diskusiu medzi rovesníkmi. V Británii je niekoľko post-graduálnych kurzov zameraných na písanie o umení na londýnskej Royal College of Art, na Goldsmiths aj na Central Saint Martins. Tie často budujú prepojenia s národnými a medzinárodnými inštitúciami, takže ich programy sú dizajnované na vytváranie prepojení medzi kritickým písaním vo vzdelávacích inštitúciách a širšou scénou súčasného umenia. Okrem inštitúcií je tu však aj množstvo printových aj online magazínov a časopisov, ktoré generujú diskusiu na rôznych úrovniach. Dôležitá je najmä rozmanitosť a snaha o vytváranie priestoru, kde môže zaznieť čo najširšie možné spektrum názorov a perspektív.

Ako a prečo ste sa začali špecializovať na umenie východnej Európy a Ruska?
Prvýkrát ma zaujalo ešte počas bakalárskeho štúdia dejín umenia a neskôr hlbšie aj počas štúdia na Royal College of Art v Londýne. Spočiatku ma zaujímal predovšetkým interdisciplinárny, internacionálny prístup k dejinám umenia, prekročenie lineárnych „západných“ prístupov. Môj teoretický výskum sa rozvinul do praxe, keď som pracovala ako kurátorka v londýnskej Calvert 22 Foundation. Je to jedna z mála neziskových organizácií v Británii, ktorá sa zameriava na prezentáciu súčasného umenia z východnej Európy a Ruska, ale venuje sa aj Balkánu, Strednej Ázii a prostredníctvom výstav, prednášok či diskusií sa snaží posilňovať medzinárodné porozumenie. Myslím si, že je dôležité, aby takéto miesta existovali a umožňovali otváranie priestoru pre vzájomnú výmenu medzi umelcami a publikom z rôznych častí sveta.

V čom spočíva príťažlivosť východoeurópskeho umenia pre medzinárodnú umeleckú scénu?
Radšej než hovoriť o jedinej medzinárodnej umeleckej scéne, je vhodnejšie uvažovať nad komplexnou, neustále sa meniacou sieťou umelcov, kurátorov, teoretikov a kultúrnych producentov, ktorí pôsobia v oblasti súčasného umenia. V rôznych momentoch sa tieto siete prekrývajú, navzájom ovplyvňujú a prepájajú. V konkrétnom momente však môžeme hovoriť len o našom vlastnom špecifickom lokálnom kontexte, a to z pozície človeka, ktorý je ovplyvnený špecifickými sociálnymi, politickými či ekonomickými podmienkami, v ktorých žije. Prudká politická a ekonomická zmena, ktorá nastala po roku 1989, vytvorila obrovský posun vo vzťahoch medzi umením z východnej Európy a Ruska a „Západom“. A kým rýchlosť zmeny ovplyvnila produkciu kultúry, otvorili sa aj širšie komunikačné kanály medzi umelcami, kurátormi, kritikmi a teoretikmi – v rámci národných hraníc aj medzi nimi. Pre mňa je pri skúmaní tejto otázky veľmi užitočným nástrojom projekt „Former West”, ktorý ostáva živou platformou kritickej reflexie kategórií “bývalý Východ” a „Západ” od roku 1989.

Je možné porovnávať umelecké scény Východu a Západu? Aké sú hlavné rozdiely medzi nimi ak ide o diela, spôsob tvorby či fungovania scény? Je ruské umenie špecifickou kategóriou?
Je to komplexná otázka a myslím, že by bolo redukujúce porovnávať „východné” a „západné” umelecké scény ako jednotlivé entity. Je možné porovnávať špecifické diela, tvorbu individuálnych umelcov alebo kolektívov pracujúcich v určitých momentoch – historicky a v súčasnosti. Národné kategórie, ako „ruské umenie”, môžu byť užitočné, kým nie sú využívané ako súčasť zapojenia práce jednotlivých umelcov do národnej politickej agendy.

Vnímate nejaké špecifické vplyvy našej politickej histórie v umeleckej tvorbe post-komunistických krajín?
Áno, je nevyhnutné, že umelci a ich práce sú ovplyvnení politickou históriou a súčasným politickým kontextom, v ktorom pracujú. Kedy, ako a pre koho sa umelci zapoja a dajú do popredia politický rozmer vo svojej práci, je pre mňa dôležitá otázka. Teším sa na to, ako si pozriem aktuálnu skupinovú výstavu A je tu zas? Slovenský štát v súčasnom umení v Kunsthalle Bratislava, kurátorovanú Katarínou Bajcurovou, Bohunkou Koklesovou a Ninou Vrbanovou.

Čo vnímate ako hlavný prínos ocenení ako je Cena Oskára Čepana? Čo si myslíte o súťažení v umení?
Takéto ocenenia vytvárajú dôležitú platformu pre kritickú debatu a reflexiu medzi rovesníkmi a predstavujú súčasné umenie širšiemu publiku – miestnemu aj medzinárodnému. Verím, že účasť na cene prinesie medzi umelcami skôr pocit spolupatričnosti než súťaživú atmosféru, a verím, že poskytne umelcom podporu v rozvoji ich tvorby, individuálne aj vo vzájomných vzťahoch, hoci napokon o niekoľko dní vyberieme iba jedného laureáta. Bude to pre nás v porote ťažké rozhodovanie.
Lily Hall (UK) je kurátorka a kritička so zameraním na súčasné umenie Východnej Európy a Ruska. Pôsobila v Calvert 22 Foundation, galériách Paradise Row, The Showroom a Jerwood Space v Londýne. Spolupracuje na kolaboratívnom multidisciplinárnom projekte They Are Here, prispieva do magazínu Art Licks. Spolupracovala sj s Re-Shoot, Tate Modern, Witness, Camden Arts Centre, Their Wonderlands v Grey Area, Brighton a následne MAC Birmingham.