Zakázané umenie a nekultúra ako marketingový nástroj

Tak tu máme nový fenomén. Zakázané umenie verzia 2016. Plastici, ktorých časť sedela za hranie hudby vo väzení, alebo hoc aj Pussy Riot, ktoré si svoju uletenú performance museli odpracovať v gulagu, majú na Slovensku úžasného pokračovateľa. Ten je v tvorbe zakazovaného umenia oveľa ďalej, vydalo to dokonca na samostatnú verejnú prehliadku s výstižným názvom „Zakazované filmy Mira Rema“.

Ako milovníka absurdného humoru a hrdého majiteľa veľkého vreckového oxymoronického slovníka ma toto spojenie baví. Najnovšie tu máme utešené rozvitie v podobe zakázaného filmu voľne dostupného na webe. Autor je dokonca taký odvážny, že podobne ako Kočner nevie, kto mu namontoval do termostatu kameru, Remo nevie, kto jeho vlastný film zavesil na internet. To už hej! A z tohto je najoslavovanejšia kultúrna udalosť uplynulého obdobia.

Nestálo by mi to za zmienku a zaujímalo by ma to ako nedeľná príloha Nového času, ak by som sa nestal nechcenou súčasťou príbehu Mira Rema ako zakazovaného umelca. Rok po tragédii na Pohode som si ho totiž vybral ako režiséra filmu o festivale. Je isto obdivuhodné, že vďaka prístupu do backstage dokázal nafilmovať holý zadok Ľuba Petrušku, čím sa dostal medzi velikánov, ktorí odfotili bradavku Rihanny, či nohavičky Paris Hilton, k filmu som mal napriek tejto vrcholnej scéne mnoho výhrad.

Debatu o diele považujem za normálny ľudský, producentský a aj tvorivý proces, pričom prirodzene dokážem pochopiť istý stupeň zaťatosti. Na jednej podmienke som však musel trvať – vo filme sa objavia chalani, ktorých vyhadzujem za nafúkanie pri nástupe do práce, máme totiž na Pohode nulovú toleranciu alkoholu v práci. Šlo o zvyškový alkohol, jeden nafúkal 0,1 promile. Trval som na tom, že ako zamestnávateľ tých chalanov a zároveň ako niekto, kto umožnil natáčanie v zákulisí, nemôžem dopustiť, aby boli v dokumente ich tváre, pripadalo mi to (a pripadá) ako neférová bulvárna hra, zneužitie dôvery a niečo, čo nie je z dokumentačného ani umeleckého pohľadu dôležité. Stalo sa to jedinou podmienkou k tomu, aby sa Pohoda k filmu prihlásila ako k „oficiálnemu“ dokumentu. Miro to odmietol. Odvtedy je film niekoľko rokov zavesený na jeho stránke a prebehlo nespočet jeho verejných premietaní. Ani proti jednému som nezasiahol, aj keď si o tom myslím svoje.

Napriek tomu som sa o sebe vo viacerých rozhovoroch dočítal, že som film zakázal. A dopočul som sa k tomu pomerne šťavnaté príbehy. Pýtam sa, čo spravilo z toho filmu zakázané chutné ovocie? Jediná odpoveď je tá, že to proste pán režisér tak chcel, tak sa mu to hodilo, sedelo to do plánu, kde realita vôbec nie je dôležitá. Preto som k tvorbe tohto rebela obzvlášť opatrný.

Keďže nás, brutálnych cenzorov a zakazovačov je v prípade Mira Rema akosi priveľa a keďže poznám svoj vlastný príbeh, pripadá mi byť celá jeho „zakazovaná“ hra len trápnou pózou, selfpromom a bulvárnym marketingom. Je smutné, že tento typ proma používa niekto, kto moralizuje nad stavom kultúry na Slovensku.

Ak sa dohodnem s Rytmusom, že ho dám do dokumentu po jeho schválení a on mi ho nedá, nie je to Rytmus, kto je za burana, ak trvá na dodržaní dohody. Rytmus nie je politik, nepodlieha onej módnej „verejnej kontrole“. Miro nielenže nedodrží dohodu, ale ešte svoj nekultúrny prístup využije ako marketingový nástroj a z človeka, ktorý nechce nič iné ako dodržanie slova, spraví somára. Paradoxne, stane sa z toho účinná reklama na film, ktorý sa začína pekným morálnym posolstvom starého človeka o celebritách, aby sme potom tie celebrity hodinu sledovali a podobne ako pri pozeraní na Martinku z Turca sa cítili kultúrne „na úrovni“.

Tento článok píšem v lietadle do Tel Avivu. Začínam sa obávať, či prejdem povestne dôslednou vstupnou kontrolou. Na harddisku mám totiž „zakázaný“ film Mira Rema.