Trumpovo víťazstvo dokazuje, že USA už nie sú výnimočné
USA sa nikdy neporovnávali s mladými demokraciami v strednej a východnej Európe. Už je načase.
Donald Trump uspel, pretože použil mix, ktorý bol efektívny vo východnej Európe od začiatku storočia: kombináciu silného nacionalizmu a protikorupčnej agendy.
Víťazná párty
V utorok o siedmej večer sa v hoteli vo floridskom Orlande zišla desiatka republikánov z okresu Osceola. Zhŕkli sa okolo televízora naladeného na Fox News. Boli to prví návštevníci udalosti, ktorá bola označená ako víťazná párty – tamojší republikáni sa chystali oslavovať nejaké víťazstvá ľudí zo spodnej časti volebného lístka –, ale títo ľudia sa viac zaujímali o prezidentský súboj.
Vyzerali nafúkane a boli veľmi presvedčení, že Trump dopadne dobre. „Chystá sa prevrhnúť stôl,“ povedal po prvých zverejnených výsledkoch sivovlasý džentlmen v čiapke Air Force. Opäť si pripili pivom. „Na múr,“ povedala žena s olivovou pleťou, ktorá vysvetlila, že ona sama bola imigrantka z Rumunska.
V skutočnosti toto presvedčenie necítili. Ako sa menili čísla na obrazovke, na ich tvárach sa objavilo napätie a reč ich tela vyjadrovala hnev. Z vreciek vyťahovali mobily, prezerali si rôzne volebné mapy a diskutovali o ceste svojho kandidáta k víťazstvu, čo bolo v tom čase stále nepravdepodobné.
O tri hodiny neskôr sa jedna žena v kovbojskom klobúku postavila na stoličku a zakričala: „Práve oznámili, že Floridu získal Donald Trump.“ A potom mávala gumenou maskou Hillary Clintonovej, ako keby to bola odťatá hlava demokratickej kandidátky. Nastala veľká veselosť. Nakoniec, ukázalo sa, že to bola skutočne víťazná párty.
To už radšej mafia
Mnohí povedia, že Trumpovo víťazstvo poháňali rasizmus a xenofóbia. Ale je to komplikovanejšie.
Protrumpovské zhromaždenie v Orlande nebolo úplne biele ani úplne mužské. Deň predtým mi Trumpova podporovateľka a konzultantka tamojšieho vedenia mesta Bertica Cabrera Morris povedala, že republikáni v skutočnosti nepokazili svoj prístup k Hispáncom, ale naopak, dajú jej kandidátovi veľa hlasov. Nemohol som tomu uveriť, ale ukázalo sa, že mala pravdu: V hotelovej miestnosti bolo počuť aj španielčinu. A veľkú časť zúčastnených tvorili ženy. Skrátka, dosť Latinos a dosť žien neuverilo Trumpovým slovám, ktoré boli voči obom týmto skupinám zvlášť útočné.
Je to, samozrejme, len anekdotický dôkaz a taký je aj fakt, že počas mojich tohtoročných ciest po Spojených štátoch som stretol oveľa viac ľudí, ktorí prejavovali nadšenie z Trumpa než ľudí nadšených z Clintonovej. Ale máme niečo viac ako anekdotické dôkazy?
Väčšina agentúr, politológov a komentátorov sa zjavne mýlila tak, že všetko, čo povedali za posledný rok, by si zaslúžilo ignorovať. Je mi ľúto, že som na rozdiel od niektorých ľudí, ktorých som stretol, nemal odvahu urobiť to. Bol to napríklad právnik z Las Vegas Robert Barnes, ktorý od primárok konzistentne predpovedal Trumpovo víťazstvo a ktorý teraz zarobil stovky tisíc dolárov pre seba a svojich klientov, pretože radil staviť na Trumpa. Náznaky, ktoré videl on a iní stávkujúci – mnohé z nich boli skôr nevedeckej povahy – sa ukázali validnejšie než arogantné názory a autoritatívne vyzerajúce kalkulácie výskumníkov verejnej mienky, akademikov, politických profesionálov a dlhoročných komentátorov.
Mal som počúvať Barnesa a desiatky obyčajných Američanov, ktorí mi vysvetľovali, prečo dávajú prednosť Trumpovi pred Clintonovou. Len malá časť z nich naznačovala, že sú xenofóbni. Väčšina z nich bola nešťastná zo svojej ekonomickej situácie, zvlášť z rastúcich platieb do systému zdravotného poistenia Obamacare a z neistoty ohľadne svojich príjmov. A každý z nich považoval Clintonovú za skorumpovanú. Ako to povedal jeden Trumpov stúpenec v Orlande vo volebnú noc: „Bol by som radšej, keby americkú vládu riadila mafia než Clintonová, nie je totiž taká krivá.“
Vtedy na východe
To mi malo povedať niečo dôležité, alebo skôr, malo mi to pripomenúť niečo, čo som poznal z inej časti sveta.
Trump pravdepodobne vyhral, pretože ku koncu kampane nebol len nacionalistickým populistom, ako sú ľudia, ktorí v poslednom čase dosahujú stále väčšie úspechy v Európe. Stal sa tiež protikorupčným križiakom. Šikovne využil príležitosť, ktorú mu poskytol projekt WikiLeaks, ktorý v utorok v noci tvítoval, že „Američania nemajú radi korupciu.“
Po roku 2000 zaznamenali protikorupčné strany v strednej a východnej Európe veľké volebné úspechy a stali sa súčasťou (a niekedy aj tou hlavnou) vládnych koalícií v mnohých krajinách: v Poľsku, na Slovensku, v Estónsku, Lotyšsku, Slovinsku či v Bulharsku. Len málo z týchto strán prežilo svoje druhé či nebodaj tretie voľby. Najúspešnejšia z nich – poľské Právo a spravodlivosť – dnes vedie krajinu, pretože umne skombinovala antikorupčnú agendu s nacionalistickým populizmom.
Smelí vojaci
Táto kombinácia pokúšala aj množstvo postsovietskych politikov. Bývalý gruzínsky prezident Michael Saakašvili ju zdokonaľoval po tom, čo v jeho krajine prebehla v roku 2003 jedna z východoeurópskych farebných revolúcií, a potom, čo zmenil krajinu a jeho odstavili od moci, ju priniesol na Ukrajinu. Tento týždeň rezignoval na post ukrajinskej Odeskej oblasti, aby vybudoval silnú stranu a bojoval za predčasné parlamentné voľby. Svoju rezignáciu ohlásil Trumpovským štýlom v sebaľútostnom a pomstychtivom prejave. Z toho, že sa mu v jeho regióne nepodarilo zmeniť zvyky a verejné služby, obviňoval korupciu v administratíve prezidenta Petra Porošenka a vo vláde. Povedal, že prezident osobne podporoval korupčné „kriminálne klany“ v Odese a prisahal, že „začne nové kolo tohto boja.“
„Som vojak, ktorý postupuje vpred, dokiaľ môže, a tak dlho, ako musí,“ povedal bývalý gruzínsky prezident. „Tak dlho, ako dlho treba na totálne víťazstvo, tak dlho, až bude Ukrajina vyčistená od tohto odpadu, od tejto korupčnej špiny.“
Keď som sledoval jeho prejav, očakával som, že obecenstvo už-už začne skandovať „Vysušiť ten močiar!“, ako to robili davy na posledných Trumpových predvolebných zhromaždeniach. S tým, ako bude postupovať Saakašviliho kampaň, sa teraz toto heslo môžu naučiť aj Ukrajinci.
Je veľmi ironické, že to bolo Rusko, ktoré poskytlo prostredníctvom WikiLeaks Trumpovi muníciu. Tam je antikorupčný a nacionalistický populista Alexej Navaľnyj pravdepodobne najsilnejšou postavou obkľúčenej opozície, ktorá stojí proti režimu Vladimira Putina. Putin, ktorý nie je nativistom a ktorého úzky okruh je notoricky známy svojou skorumpovanosťou, je zaprisahaným nepriateľom nacionalistických protikorupčných hnutí v bezprostrednom ruskom okolí a je ich cieľom číslo jeden. Poľské Právo a spravodlivosť je tiež silne protiputinovské.
Čas na skromnosť
Tým, že vyhral americké prezidentské voľby so zreteľne východoeurópskym receptom, Trump ukázal, že neexistuje veľký rozdiel napríklad medzi Američanmi a Poliakmi či Američanmi a Gruzíncami. Je rovnako ľahké apelovať na ich národnú hrdosť, spájať ju s ich ekonomickými ťažkosťami a ich chápanie korupcie na vysokých miestach je tiež celkom podobné.
V auguste Navaľnyj publikoval článok, kde porovnával stále drahšie rezidencie Clintonovcov s oveľa väčšími palácmi vysokých ruských predstaviteľov. Poukázal na dôležitú vec, ale pre antikorupčného voliča vo východnej Európe, vyškoleného viac ako desaťročím politiky, ktorá pôsobí ako vyšetrovanie a útok, vyzerá Clintonová aj tak skorumpovaná. Jej horibilné príjmy za prednášky by na Ukrajine či v Gruzínsku ostro napádali ako formu korupcie. Clintonovej neschopnosť narysovať jasnú čiaru medzi charitatívnym poslaním Clintonovskej nadácie a ich privátnym biznisom, ktorý vyzerá podozrivo ako obchod s vplyvom – by v týchto krajinách pošpinila jej reputáciu pravdepodobne ešte viac ako v Spojených štátoch.
Nezáleží na tom, či bola Clintonová skorumpovaná aj v skutočnosti alebo či bola skorumpovaná ako postsovietski politici: všetko je to o optike. „Ak by boli verejnými činiteľmi celý život, prečo sú takí bohatí?“ táto otázka by v mladých demokraciách bola mocnou zbraňou namierenou proti nim. Na Ukrajine, kde v roku 2014 nacionalistická protikorupčná revolúcia odstavila predchádzajúceho prezidenta, sa krátko po tom, čo boli zverejnené majetkové priznania, ktoré ukazujú, že miestni politici vlastnia stovky miliónov dolárov v hotovosti, ľudia začínajú pýtať znovu.
USA sa nikdy neporovnávajú s mladými demokraciami v strednej a východnej Európe, pretože tá istá arogantná americká elita, ktorá tohto roku dopadla tak zle, bola veľmi hrdá na americkú politickú tradíciu. S tým, ako tradícia skolabovala, museli niektorí členovia komentátorskej triedy priznať, že v skutočnosti nerozumeli svojej krajine. „Amerika, ktorú sme takmer nepoznali,“ tvítoval ekonóm Paul Krugman. „Túto krajinu som posudzoval nesprávne.“
Je načase opustiť aroganciu. Spojené štáty sú v mnohých významných ohľadoch krajinou ako mnohé iné. Všetko, čo sa môže prihodiť tam, sa môže prihodiť aj v Amerike. Teraz sa prihodil Trump.
© Bloomberg
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
