Denník N

Lekcie z ukrajinskej vojnovej školy

Ilustračné foto - TASR/AP
Ilustračné foto – TASR/AP

Ruské i západné motivácie na Ukrajine sa zdajú viac pedagogické ako strategické. O to ťažšia bude dohoda

Pokračujúci nepokoj na Ukrajine sa často porovnáva s juhoslovanskou krízou zo začiatku deväťdesiatych rokov. A skutočne tu vidieť aj veľa podobností. Ale keď príde na otázku, prečo konflikt medzi ukrajinskou vládou a Ruskom podporovanými separatistami pretrváva a prečo ani po roku stále brutálnejšieho boja nevidno riešenie, rozdiely sú omnoho dôležitejšie.

Podobnosti Putina a Miloševiča

Taktika ruského prezidenta Vladimira Putina na Ukrajine sa podobá na taktiku srbského prezidenta Slobodana Miloševiča počas rozpadu Juhoslávie. Často sa hovorí, že Putinovo zneužívanie odkazov na druhú svetovú vojnu v propagande, ktorá má za cieľ zintenzívniť ruský nacionalizmus, je presnou kópiou Miloševičovej dezinformačnej kampane, ktorá posilnila protichorvátske nálady medzi Srbmi.

Obaja prezidenti najprv posilnili etnickú rétoriku v krajinách, nad ktorými chceli uplatniť svoju moc, a potom zahájili vojenskú inváziu za účelom ochrany etnicky príbuzného obyvateľstva. Nakoniec obaja zaistili vznik samozvaných „republík“ na cudzom území.

Vzhľadom na tieto podobnosti mnohí hovoria, že by západné vlády mali napodobniť svoj prístup, ktorý viedol k ukončeniu juhoslovanskej krízy, a teda poskytnúť „smrteľnú obrannú vojenskú pomoc“ Ukrajine. Nakoniec, hovoria, Daytonská dohoda, ktorá ukončila bosniansku vojnu, bola možná až po tom, čo Američania vyzbrojili Chorvátov a bosnianskych moslimov.

Iný geopolitický kontext

Samozrejme, Putinovo Rusko však nie je Miloševičovo Srbsko. Rusko nie je malým balkánskym štátom, ktorý v dejinách zanechal len malú stopu.  Je to nukleárna veľmoc, proti ktorej akokoľvek dobre vyzbrojená Ukrajina nemá vojensky šancu. Poskytnúť zbrane Ukrajine by znamenalo väčšie krviprelievanie a Putina by to neprinútilo prehodnotiť svoj postup a podporiť trvalý mier.

Navyše, geopolitický kontext sa za posledných dvadsať rokov povážlivo zmenil. V čase juhoslovanských vojen bol Západ nielen morálne vyššie, ale vďaka víťazstvu v studenej vojne sa zdal byť neporaziteľný. Dnes mnohí vidia úpadok Západu a stále častejšie tiež spochybňujú legitimitu Ameriky ako globálneho lídra.

Strategické a pedagogické dôvody

V tomto kontexte je správne, že nemecká kancelárka Angela Merkelová oponuje vyzbrojeniu Ukrajiny. Ale mýli sa, keď predpokladá, že vyjednávanie s Ruskom môže priniesť trvalé riešenie ako Daytonská dohoda, pretože samotné konflikty sú vo svojom základe odlišné. Kým Juhoslávia zažívala lokálnu krízu, ktorá mala širšie európske dôsledky, Ukrajina sa topí v európskej kríze, ktorá má lokálne dôsledky.

Miloševič mal jasný strategický cieľ: vytvoriť Veľké Srbsko. Nakoniec chcel prekresliť regionálne hranice, či aspoň uzatvoriť dohodu, ktorá by dala autonómiu mimosrbským regiónom so srbskou väčšinou. Vyjednávania, ktoré ukončili vojny, boli možné presne preto, že sa sústredili na mapy.

Pre Putina bola v zmysle stratégie dostatočnou anexia Krymu. Už sa viac nezaujíma o prekresľovanie čiar na mape. Jeho činy primárne nevedie rozhodnutie anektovať Donbas, ktorý je pre Rusko zo strategického hľadiska zanedbateľný, odkrojiť si pozemný koridor na Krym, či zmraziť konflikt.

Putin sa mieša do Ukrajiny z dôvodov, ktoré sa do veľkej miery zdajú pedagogické. Pre pokrytecký Západ a pre Ukrajincov, ktorí túžia vstúpiť do jeho klubu, má dva odkazy.

Kde nájsť spoločný základ

Odkaz pre Západ znie, že Rusko nebude tolerovať zásah na svojom dvore. Západ si podľa Putina musí uvedomiť, že celý postsovietsky priestor s výnimkou pobaltských štátov je exkluzívne ruskou záujmovou sférou. (Zjavná kremeľská neschopnosť predvídať čínske odmietnutie akceptovať takúto predstavu zvlášť v strednej Ázii, ktorá je kľúčová pre ekonomickú víziu čínskeho prezidenta Si Ťin-pchinga, ukazuje na záhadnú chybu v Putinových strategických výpočtoch.)

Odkazom pre Ukrajinu a zvlášť jej novú vládu je, že krajina nemôže prežiť, aspoň nie v súčasných hraniciach, bez ruskej podpory. Putin chce Ukrajincom tiež ukázať, že v skutočnosti sa o nich Západ nebude zaujímať. Američania za nich nebudú bojovať a Európania neposkytnú peniaze, ktoré ich vláda tak zúfalo potrebuje.

Západné motivácie na Ukrajine sa tiež zdajú viac pedagogické ako strategické: Západ chce Putinovi ukázať, že v dnešnej Európe je násilná zmena hraníc neakceptovateľná. Dúfa, že ekonomické sankcie spolu s obeťami vojny prinútia Rusko pokorne akceptovať svoj postudenovojnový status treťoradej mocnosti. A tiež signalizuje, že každý pokus revidovať Američanmi vedený svetový poriadok je odsúdený na zánik a treba zaň tvrdo zaplatiť.

Jasné strategické ciele umožňujú vyjednávajúcim stranám pripustiť, že polovica krajca je lepšia ako nič. Ale dvom stranám, ktoré chcú jednoducho učiť jedna druhú, chýba spoločný základ, ktorý je potrebný na to, aby spolu dosiahli kompromis, ktorý by obe akceptovali. To je jedna z príčin, prečo dnešné vyjednávania o Ukrajine smerujú len k nestálemu, krátkodychému prímeriu, ktoré sa nepodobá dlhotrvajúcemu riešeniu, aké vyjednávači dosiahli po bosnianskej vojne.

 

© Project Syndicate

Stephen Holmes je profesor na New York University School of Law 
Ivan Krastev je bulharský spisovateľ, šéf sofijského Centra pre liberálne stratégie  

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Komentáre

Teraz najčítanejšie