Denník N

Východoeurópsky boj o Oscara

Nie je náhoda, že poľskú Idu i jej rivala, ktorým bol ruský film Leviatan, doma kritizovali ako antipoľské a antiruské diela

Ak malo nedávne udeľovanie Oscarov nejakú výpovednú hodnotu, tak sú západní kritici a publikum fascinovaní východnou Európou: tri z piatich filmov, nominovaných na ocenenie za najlepšiu snímku v cudzom jazyku, boli z tohto regiónu a film Wesa Andersona Grandhotel Budapešť, ktorý súťažil o cenu za najlepší film, ale vyhral len v niektorých menej dôležitých kategóriách, sa odohrával vo fiktívnej východoeurópskej krajine menom Zubrowka.

Môžeme len dúfať, že záujem západniarov neskončí len pri kinematografii, ale ponoria sa hlbšie aj do zamotanej histórie a často tragickej súčasnosti tohto regiónu.

Nie je náhoda, že Idu, film poľského režiséra Pawla Pawlikovského, ktorý nakoniec v kategórii inojazyčných filmov vyhral, a jej najsilnejšieho rivala Leviatana, ktorý natočil ruský režisér Andrej Zvjagincev, doma kritizovali ako antipoľské a antiruské diela. Napriek impozantnej východoeurópskej kinematografickej tradícii nezískali v poslednom čase tamojšie filmy veľa ocenení z festivalov ani veľa peňazí z kinosál. A tak sa každá snímka, ktorá vyhrá cenu na niektorom z veľkých filmových festivalov, čo sa pred Oscarmi podarilo Ide aj Leviatanovi, stáva reprezentantom krajiny, kde vznikla. Problémom však je, že predstava, ako má táto reprezentácia domoviny vyzerať, je v domovine iná. 

Každému prekáža niečo iné

Ida je zvlášť komplikovaným prípadom. Príbeh Wandy, jednej z dvoch hlavných postáv, je založený na skutočnom príbehu Heleny Wolinskej – Brus, stalinistickej prokurátorky z inscenovaných politických procesov zo začiatku päťdesiatych rokov. Pawlikovski sa s ňou stretol v Oxforde v osemdesiatych rokoch.

Filmová Wanda, bývalá sudkyňa a prokurátorka z čias procesov, vezme svoju neter Annu, novicku v katolíckom kláštore, na výlet na vidiek, aby jej ukázala, ako jej židovská rodina v časoch druhej svetovej vojny zahynula. Ukáže sa, že Anninu matku a otca zabil v čase, keď bola Anna ešte dieťa menom Ida, poľský sedliak, ktorý chcel získať ich dom a kúsok zeme.

Každému na tomto príbehu prekáža niečo iné. V jednom rozhlasovom programe obvinil komentátor a televízny moderátor Roman Kurkiewicz film z toho, že oživuje staré poľské antisemitské klišé a trivializuje holokaust: „Niekto môže byť dobrou židovskou ženou, len keď je katolíckou mníškou.“ A potom je tu, samozrejme, Wanda, židovská komunistka, ktorá prelievala poľskú krv.

Na druhej strane stojí otázka, či film poľský antisemitizmus nezveličuje. „Toto je prvý film tohto kalibru a triedy, kde vidíte holokaust, ale žiadnych Nemcov,“ napísal na serveri Wpolitice.pl poľský europoslanec Janusz Wojciechowski. Neboli to SS alebo Wehrmacht, ktorí zabíjali Židov, ale bol to zlý, hnusný, primitívny, špinavý, chamtivý a hlúpy poľský roľník.“ Nacionalistická nadácia Reduta Dobrego Imenia (Hradba dobrého mena) iniciovala petíciu proti filmu s odôvodnením, že dielo ohovára tých Poliakov, ktorý počas nemeckej okupácie riskovali životy, aby pomohli Židom.

Zjednodušovanie pre západného diváka

Odhliadnuc od kritiky zľava aj sprava sa objavili aj nevyhnutné obvinenia z cynického a nadmerného zjednodušovania histórie v záujme exportu filmu, ktoré sa objavili aj v prípade Leviatana. Podľa filmového kritika Wieslawa Kota festivalové víťazstvá Idy „znamenajú, že musíme zjednodušovať našu históriu, nahrubo ju osekať, prispôsobiť ju a naformátovať pre západného diváka.“

Na politickú kritiku Pawlikowski reagoval nahnevane a tvrdil, že má spojitosť s blížiacimi sa poľskými parlamentnými voľbami. „Keby to bol len malý artový film, ľudia by naň chodili a užívali si ho na tejto úrovni,“ povedal v rozhovore pre The Atlantic režisér. „Lenže stala sa z neho veľká politická záležitosť, pretože to je to, čo rozruch okolo Oscarov robí s ľudským mozgom.“

Mne osobne to znie falošne: Pawlikowski strávil väčšinu svojho života mimo Poľska a ak chcel zostať politicky neutrálny, mohol sa vyhnúť subjektu nedávnej poľskej histórie. V skutočnosti je Ida jeho prvým filmom, ktorý sa odohráva výlučne v Poľsku a navyše v časoch, ktoré môžu vzbudiť bolestné spomienky – na začiatku šesťdesiatych rokov, keď bola krajina dôkladne sovietizovaná.

Dobre známe územie

Niekto môže Idino víťazstvo pripisovať rýdzej kinematografii, tichej vášni, ktorá prestupuje celým chmúrnym a vysoko štylizovaným filmom. Ale v čase, keď ruský útok na Ukrajinu priniesol dvadsiate storočie späť na stránky novín, muselo byť faktorom aj niečo iné. Zaujímavé je aj to, že Ide dali akademici prednosť pred Leviatanom, ktorý zobrazuje zúfalstvo ľudí, nútených bojovať proti súčasnej ruskej skorumpovanej byrokracii, i pred gruzínsko-estónskou snímkou Mandarínky, ktorá je spomienkou na občiansku vojnu v Abcházsku z roku 1992.

Sofistikovaní západní diváci majú jasný záujem o umelecké spracovanie kultúrneho a historického pozadia dnešných kríz, o pohľad na korene toho, čo sa pokazilo. Zdá sa však, že sú pripravení oceniť len filozofickejšiu, menej doslovnú reflexiu tohto kultúrneho a historického kontextu. Holokaust a stalinské čistky sú už dobre známym územím. Ruský režisér Nikita Michalkov, dnes jeden z hlavných obhajcov kremeľskej politiky voči Ukrajine, získal Oscara v roku 1994 za antistalinský film Unavení slnkom. Ida, vzor vizuálnej dokonalosti, tento známy terén neopúšťa.

Zrazu to dá zmysel

Dnešné tragédie regiónu majú korene hlboko v dvadsiatom storočí a poľské reakcie na Idu sú najlepším príkladom toho, že krvavé časy ešte zďaleka nie sú zabudnuté. Pre tých, ktorí chcú porozumieť tomu, ako dnešné udalosti vo východnej Európe ovplyvňujú ich život, je dôležitejšie pochopiť, ako sa minulosť transformovala do dnešných udalostí: stroj stalinských represií do ťažkopádneho a neľútostného putinovského systému, sekundárne epizódy druhej svetovej vojny do juhoslovanských a postsovietskych vojen.

Ak sa niekomu páčila Ida, mal by si pozrieť aj ďalšie dva východoeurópske filmy, ktoré súťažili o cenu pre najlepší cudzojazyčný film. Nie je to práve príjemné kino a zobrazenie Ruska, Poľska a Gruzínska sa môže zdať zjednodušujúce, ale nakoniec na tom nezáleží. Som si takmer istý, že po zhliadnutí všetkých troch filmov musí západný divák cítiť emocionálny impulz prečítať si niečo o pozadí zobrazovaných udalostí. Potom začnú dávať správy z bývalých komunistických krajín väčší zmysel.

 

© Bloomberg

Autor je komentátor Bloomberg View

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Komentáre, Kultúra

Teraz najčítanejšie