Denník N

Zatkli ho ako študenta, odsúdili, prešiel tábormi a k písaniu sa dostal až ako 40-ročný

Foto – Post Bellum
Foto – Post Bellum

Rudolfa Dobiáša zatkli ako mladého skauta, pretože roznášali protištátne letáky.

Rudolf Dobiáš sa narodil 29. septembra 1934 v Dobrej pri Trenčíne. Pochádza z roľníckej rodiny a vyrastal ako jedináčik. Základnú školu navštevoval v období Slovenského štátu, potom ho prijali na osemročné gymnázium, ktoré úspešne ukončil v roku 1953.

V tom čase nemal o komunizme žiadne teoretické vedomosti, len si vytvoril názor, že predstavuje čosi negatívne. „Rok 1948 som nejako zvlášť nevnímal, pretože na dedinách nebolo, alebo bolo veľmi málo robotníkov. Napriek tomu, že som ako chlapec toho veľa nevedel, tak niektorí starší ľudia už o tom vedeli viac.“

V roku 1945 bol v tomto regióne založený skauting, a tak sa mladý Rudolf stal skautom a zároveň družinovým radcom.

Ceny Pamäti národa

  • 17. novembra preberie Rudolf Dobiáš spolu s Ludmilou Váchalovou, Jitkou Malíkovou a Antonom Tomíkom cenu Pamäti národa,
  • Post Bellum ocení aj Jana Bradyho,
  • priamy prenos z pražského Národného divadla môžete sledovať od 20.00 h na Dvojke a na ČT 2. 

Oddiel bol aj v Trenčianskej Teplej. „Bol tam aj dievčenský skautský oddiel, a tak sme robili rôzne aktivity, aj na tábory sme chodili, aj sme sa zúčastňovali takých cirkevných slávností ako Božie telo, alebo pri Božom hrobe stála stráž, chlapci i dievčatá.“

Napokon Skauta premenovali na Junáka a toho potom pričlenili k Zväzu slovenskej mládeže, ktorý už bol socialistickou mládežníckou organizáciou.

Hoci vedenie skautingu oficiálne odsúdili, aj ako „zrušení“ sa skauti pod vedením Jána Huňu snažili zostať činní, napríklad vydávali letáky.

„Vyzývali ľudí, aby nevstupovali do družstva, vyzývali žandárov a príslušníkov Zboru národnej bezpečnosti, aby neprenasledovali, čo ja viem – veriacich a kňazov, lebo v tom čase už boli zrušené a rozpustené kláštory, internovali a zatýkali kňazov aj rehoľníkov.“

Vedúci ich združil do ilegálnej skupiny a v roku 1953 sa jedna ich karikatúra dostala do školskej čítanky. „Bola to jednoduchá, poviem, insitná kresba takého pekla, kde čerti stoja okolo dvoch kotlov a v jednom kotle je Gottwald, v druhom Stalin.“

Túto kresbu však našiel učiteľ a oznámil to Štátnej bezpečnosti, ktorá následne pri prehliadke zaistila viac podobných letákov a zatkla Jána Huňu.

 Post Bellum je nezávislou občianskou iniciatívou, ktorú financujú predovšetkým drobní darcovia. Pomôžte i vy! Staňte sa členmi Klubu priateľov Príbehov 20. storočia

Ak aj vy máte tip na zaujímavého pamätníka, napíšte na pamatnici@postbellum.sk.

Rudolfa Dobiáša prijali na Filozofickú fakultu, odbor slovenský a ruský jazyk, a začal publikovať svoje prvé básne. Po troch mesiacoch štúdia ho však doma navštívili príslušníci ŠtB.

„Bolo to 23. decembra, išiel som dozadu na dvor, kde sme mali dreváreň, niesol som drevo a vtedy prišli dvaja páni, ktorí sa ma pýtali na meno. A oni ma zatkli. Bol som v teplákoch, vo flanelovej košeli, pulóver som mal na sebe a nejaké baganče. Urobili u nás prehliadku v komore a v byte, zobrali mi nejaké básničky. A mňa zobrali, samozrejme, takého, ako som bol.“

Previezli ho do Bratislavy na Račiansku a ešte v tú noc ho vypočúvali piati príslušníci ŠtB. Prežil tvrdé podmienky väzby a vyšetrovania cez deň i v noci, ktoré trvali niekoľko hodín, pričom sa obmieňali jednotlivé protokoly tak, aby človeka čo najviac zmiatli.

„Zahnali ma do kúta, svetlá a tie otázky, a teraz z jednej, druhej, tretej strany. No neviem doteraz, ako sa mi podarilo tak skonsolidovať, že som to zniesol.“

Po čase však nastala výmena referentov a bolo cítiť všeobecnú úľavu; Dobiáš mal prístup ku knihám, hoci len tým ideologicky ladeným. Mali povolené vychádzky v betónových kójach a niektorí referenti boli ústretovejší.

„Raz ma jeden zobral na vychádzku a vybral z vrecka dva okrúžteky chleba, že ich zobral v jedálni, a dával mi ich tak, aby to nikto nevidel. Doteraz neviem, nerozlúštil som toto tajomstvo, či to bola len vypočítavá ponuka vyšetrovateľa, aby ukázal, že so mnou spolucíti, alebo či to bol taký úprimný súcit s človekom, ktorý je hladný a bezmocný.“

Foto - Post Bellum
Foto – Post Bellum

Nepriateľmi národa bez prípravy

V priebehu januára zatkli celú skupinu Rudolfa Dobiáša, v júni už boli uzavreté protokoly pre súd a čakalo sa na proces. Ešte počas vyšetrovania dostal rozhodnutie o vylúčení z vysokej školy. Pred súdom boli zatvorení v izolácii a proces bol verejný; všetkých odsúdili za velezradu.

Odsúdili ich ako dve skupiny. „Dospelí plus dvaja študenti sme boli odsúdení na desať rokov. Nový vedúci skupiny Ján Sýkora bol železničiarsky posunovač, dostal dvadsaťdva rokov, ďalší roľník dvadsať rokov, dvaja sme dostali osemnásť rokov. Teda ja a ešte ten jeden, taktiež robotník. Ivan, študent vysokoškolák, dostal sedemnásť rokov, potom tam bolo ešte dvakrát pätnásť rokov. No a potom chlapci, tí dostali len trest za združovanie proti republike – od troch mesiacov do štyri a pol roka.“

Na súd sa nikto z nich nemohol pripraviť, nemali k dispozícii protokoly ani obžalobu a obhajca sa s nimi stretol deň pred procesom.

„Robotníkov obvinili z toho, že zradili robotnícku triedu. Roľníka vyhlásili za kulaka, takže mali aj jedného kulaka. Pýtali sa nás, či sme sa nehanbili brať štipendium od štátu, robotníci to dávali nám.“

Vyhlásili ich za nepriateľov národa, obvinili z toho, že sú prívržencami Slovenského štátu a náboženskými fanatikmi.

Z tábora do tábora

Transportovali ich do Slavkovska do centrálneho tábora Ostrov, odkiaľ ich rozmiestnili do jednotlivých táborov. Uznali ich za schopných fárania do baní a Rudolfa poslali do tábora Svätopluk. Fáral na bani Barbora.

„Chodili sme do nej takým dlhým koridorom, asi kilometrovým. V Slavkovsku boli kruté zimy, snehu tam bolo vždy a ten koridor bol klzký a obkľúčený drôtmi. Vedľa išli stráže a psy, a my sme sa dostali na šachtu. Vstávali sme o štvrtej ráno, o piatej sme vychádzali a išli na šachtu, tam sme prišli asi za hodinu. Po práci sme vyfárali a mokrí zase naspäť cez koridor. Zmrznutí, mnohokrát deravé gumáky sme mali.“

Foto - Post Bellum
Foto – Post Bellum

V máji 1955 ho previezli do tábora Vojna na Příbramsku, kde sa stretol so zaujímavou spoločnosťou, v prostredí ktorej začali ožívať jeho literárne sklony a ktorá ho udržiavala na určitej úrovni.

„V tábore Vojna okrem toho, že som už pracoval na hĺbení, bola taká pokojnejšia a povedal by som, že intelektuálnejšia atmosféra. Takmer všetko tam boli vzdelaní ľudia: kňaz, ekonóm, literárny kritik, začínajúci básnik, medik, nedoštudovaný dramaturg. Mali blízko k literatúre, dalo sa s nimi o nej rozprávať, aj o poézii.“

V tom čase sa vrátil k písaniu a ilegálne napísal zbierku, ktorú nazval Akvárium, a pokúsil sa ju cez známeho poslať strýkovi, čo sa však nepodarilo.

Pestrý väzenský život

Bol účastníkom známeho „nudlového štrajku“, počas ktorého väzni držali hladovku. Potom museli istý čas neustále fárať, aby dobehli zameškanú ťažbu.

V roku 1958 sa atmosféra zlepšila, na nedeľných väzenských vychádzkach sa objavili aj kňazi, slúžila sa omša a začali žiť aj duchovným životom.

Okrem iného Dobiáš dostal aj ponuku na útek, ktorú však odmietol a neskôr zistil, že hlavného aktéra chytili, potrestali a umiestnili do Leopoldova.

V roku 1959 oddelili kriminálnych väzňov od politických a urobili takpovediac „tábor v tábore“.

Na slobode

V roku 1960 sa Dobiáš ocitol na slobode. Istý čas pracoval ako figurant u zememeračov, potom dostal povolávací rozkaz a narukoval k technickým jednotkám.

„Robili sme na stavbách, na cestách, chvíľu sme predlžovali nejakú trať, robili sme cestu v nejakom muničnom sklade. Všetko také tajné miesta nám dali, lebo sme boli celá rota bývalých muklov. To bolo na tom aj pekné, aj zábavné, lebo sme sa tam mnohí zase stretli.“

Založili si ochotnícky divadelný krúžok, zúčastňovali sa rôznych súťaží, so študentmi z miestneho konzervatória inscenovali estrády či skeče, neskôr sa presunuli aj do divadla.

V roku 1962 mu umrela matka, a tak si začal hľadať stále zamestnanie. Pri žiadostiach sa však stretol s odmietaním pre svoju väzenskú minulosť, a dokonca sa nemohol uplatniť ani v baníctve, hoci toto povolanie aktívne vykonával.

Nakoniec sa predsa len zamestnal v bani Cígeľ, ktorá robila hromadný nábor, a v Bratislave si popri tom spravil chemickú nadstavbu. Zmaturoval v roku 1968 a postupne opäť začal písať.

„Sem-tam niečo som napísal do novín pod značkou, do okresných alebo do krajských novín o výstavách, o maliaroch. Zaujímalo ma výtvarné umenie, aj nejakú básničku som tam ešte publikoval, potom do rozhlasu som niečo poslal, epigramy a aforizmy pod pseudonymom.“

Vstup do literatúry

Keď Slovenský rozhlas vypísal súťaž na rozprávkové hry, za jednu svoju rozprávku získal Rudolf Dobiáš cenu a následne sa umiestnil aj v súťaži Literárneho fondu so svojimi poviedkami pre mládež.

Podarilo sa mu získať dobrý kádrový profil a od Literárneho fondu získal cenu za svoju zbierku poviedok Veľké biele vtáky. V tomto období vysielali jeho rozprávku Štyria bratia.

„Vtedy sa zrazu moji v úvodzovkách priatelia akosi prekvapili a zaúčinkovali. Jeden z nich, bohužiaľ, môj bývalý spolužiak, volal ministrovi Koišovi, vtedy bol námestníkom ministra Balka, že ako to, že takéhoto človeka rozhlas vysiela? Našťastie, dramaturgička Emília Drugová, veľmi dobrá žena a jedna z najlepších, aké som poznal v rozhlase, sa ohradila, že prečo by sme ho my nemohli vysielať, keď dostal od Literárneho fondu cenu za knižku? Takže keď prešla v Literárnom fonde, tak prečo by som nemohol ja byť aj v rozhlase?“

Neskôr ho spolu s Máriou Ďuríčkovou napadli v časopise Ateizmus, že cez rozprávky hlásajú idealistický svetonázor; odborníci na detskú literatúru ich však na zvolanej konferencii obhájili.

Na voľnej nohe

Jeho deti mali pre náboženskú výchovu problémy pri prijímaní na strednú školu, najmladší syn sa preto dokonca nemohol dostať ani do škôlky.

Obdobie s kádrovým profilom bolo preňho napokon rozhodujúce.

„Už taký posmelený, zaštítený papierom, som dal do Spisovateľa zbierku básní, aj mi vyšla niekedy v sedemdesiatom šiestom. Viem, že som ju dal do vydavateľstva ako štyridsaťročný.“

Odišiel zo závodu a začal sa venovať písaniu; spracoval rozhlasové hry, scénky, dramatizácie svetových autorov či niektorých kníh do detského vysielania, písal vlastné hry a rozprávky.

V roku 1980 si dal urobiť výmaz trestu, takže sa naňho malo pozerať ako na netrestaného. V roku 1989 sa dostal do Slovenského denníka, chvíľu pracoval vo Faktoch. Nakoniec odišiel do predčasného dôchodku.

Po roku 1989, keď mu to už situácia umožnila, sa vo svojej tvorbe orientoval na obdobie totality. Na pokračovanie napísal knihy Triedni nepriatelia I. a II. Zachytáva v nich reálne príbehy konkrétnych ľudí, ktoré považoval za ideálne na literárne spracovanie.

Stál aj pri zrode prvého časopisu Svedectvo v roku 1990, a keď neskôr začal vychádzať časopis Naše svedectvo, pôsobil v jeho redakcii.

„Ten režim má svoje historické korene, historické pozadie, bol nám tu vlastne zavlečený. Keby sa rešpektovali morálne zákony, tak by ešte bol znesiteľný, ale ľudia sa mu úplne oddali.“

 

 Post Bellum je nezávislou občianskou iniciatívou, ktorú financujú predovšetkým drobní darcovia. Pomôžte aj vy! Staňte sa členmi Klubu priateľov Príbehov 20. storočia alebo pošlite jednorazový dar na účet 2935299756/0200.

Pridajte sa k nám! Čím viac nás bude, tým väčšie spomienkové dedičstvo zachováme pre naše deti.

Aj s vašou pomocou môžeme kontaktovať pamätníkov!

Príbehy 20. storočia je projekt neziskovej organizácie Post Bellum (www.postbellum.sk). Združuje stovky prevažne mladých ľudí, ktorí zbierajú spomienky pamätníkov. Nahrávajú rozhovory, digitalizujú fotografie, denníky, archívne materiály a ukladajú ich do medzinárodného archívu Pamäť národa (www.memoryofnations.eu).

Ak aj vy máte tip na zaujímavého pamätníka, napíšte na pamatnici@postbellum.sk. Podporte nás svojimi nákupmi cez e-shop prostredníctvom portálu www.podporte.sk. Nestojí vás to ani cent navyše a je to úplne jednoduché. Iba nakupujete ako obyčajne a súčasne konáte dobrý skutok.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Príbehy 20. storočia

Slovensko

Teraz najčítanejšie