Michal Truban: Možno žiadna strana nevznikne, na Kisku sa nespoliehame

Michal Truban hovorí:

• čo si myslí o Richardovi Sulíkovi a SaS
• aká je úloha prezidenta Andreja Kisku v politike
• o svojom vzťahu k hakerom
• o ľuďoch, ktorí tunelujú štátne IT zákazky
• o Trumpovi a Ironmanovi

Kým je dnes Michal Truban? Podnikateľom, aktivistom, spisovateľom alebo už budúcim politikom?

Momentálne z každého trochu. Je to ako v triatlone, aj tam sa dá pýtať, či je človek bežec, plavec alebo cyklista, ale v skutočnosti musí byť tak trochu všetkým. Pochopil som, že nie som typ človeka, ktorý by sa vedel zahĺbiť len do jednej veci, napríklad iba do behu. Vždy som mal rád viac vecí naraz. Tak to mám teraz aj v živote. Z každej oblasti riešim trochu.

A tá politika tam už hrá nejakú rolu? Alebo by ste to ešte nenazývali politikou?

Neviem. Už keď sme prišli s iniciatívou Slovensko.digital, vraveli nám, že robíme politiku. Aktivizmus, ktorému sa venujem, majú niektorí ľudia tendenciu takto označovať. Osobne nemám nič proti tomuto termínu. Skôr sa mi nepáči, že sa u nás z politiky stalo také zahanbujúce slovo, že sa ho všetci stránia. Odpoviem takto – do môjho života sa dostáva viac a viac politiky, ale stále je to iba na začiatku.

Spolu s Ivanom Štefunkom patríte k prvým známym tváram, ktoré sa prihlásili k združeniu Progresívne Slovensko. Ako ste sa k tomu dostali?

S Ivanom sa poznám dlhé roky. Naše prvé stretnutie sa odohralo na StartupCampe, ktorý bol o startupoch, no my sme skončili na pive hádkou o politike. Mal som vtedy veľmi liberálne, až libertariánske názory, on rozmýšľal viac ľavicovo. V debatách o politike a o tom, ako funguje svet, sme pokračovali ďalších päť-šesť rokov, až doteraz. K Progresívnemu Slovensku som sa teda dostal cez neho.

A teraz to máte ako, bavíte sa alebo sa naďalej o politike hádate?

Zdá sa mi, že sme sa k sebe názorovo veľmi priblížili, a vo väčšine vecí sa dnes zhodneme. Ja som opustil svoje striktné a trochu extrémne názory o tom, že štát má byť čo najmenší a každý sa má starať sám o seba. Aj vďaka Slovensko.digital som postupne pochopil, že nie všetky problémy si trh vyrieši sám. S Ivanom máme spoločný cieľ, cítime, že sa krajina musí posunúť dopredu. Nebavíme sa už o tom, či sa to má dosiahnuť sprava, alebo zľava, ale otvorene hľadáme tú najlepšiu cestu.

Ustúpil aj Štefunko z nejakých svojich názorov z minulosti? Keď sa začalo písať o Progresívnom Slovensku, médiá vďaka jeho postave hovorili o novej ľavicovej strane. Ľudia okolo združenia sa však nálepke „ľavicová“ bránia. Ako to teda je, posunul sa aj on viac k stredu?

Ja si môžem myslieť, že hej, v mladosti je každý trochu radikálnejší, ale nechcem hovoriť za niekoho iného. Z môjho pohľadu sa striktné delenie na ľavicu a pravicu v mnohom prekonalo. Vidieť to na svete startupov. Dnes je v tejto oblasti trendom, aby súkromný a verejný sektor spolupracovali. Ukazuje sa, že projekty, ktoré sú založené na takomto partnerstve, dokážu byť úspešné.

Čo Progresívne Slovensko v tejto chvíli robí?

Cieľom združenia je pripraviť víziu Slovenska. Ako by táto krajina mala v dohľadnom čase, ale aj dlhodobo vyzerať. Tá sa musí robiť cez ľudí, ktorých v tejto chvíli oslovujeme. Je veľmi zložité a ťažké zapojiť do tohto procesu správne osobnosti, najmä ak to chcete spraviť dobre. Rozbeh je teda pomalší, ale ja optimisticky dodávam, že základy budú o to pevnejšie. V tejto chvíli prebiehajú stretnutia a myslím si, že čoskoro budeme vedieť povedať viac.

Kľúčová otázka, s ktorou sa budete stretávať najčastejšie, je, či sa Progresívne Slovensko zmení na politickú stranu. Stane sa to, a keď, tak kedy?

Kedy, to nikto nevie. Reálne sa to bude môcť stať len vtedy, keď sa vypracuje vízia pre túto krajinu a bude tam dostatok ľudí, ktorí by ju mohli uskutočniť. Je veľký rozdiel medzi tým, že sa dá niečo na papier, a že sa to reálne splní. Ak si v jednom momente povieme, že najlepšou cestou, ako pomôcť Slovensku, je preklopiť občianske združenie do politickej strany, tak to spravíme. No vôbec to nie je tak, že sa to určite stane. Nikto z nás sa netrasie na politickú kariéru a úplne v pohode sa môže stať, že žiadna strana nevznikne.

Ako veľmi to závisí od toho, či sa vám podarí nájsť človeka, ktorý by bol lídrom a tvárou takejto strany?

Nemyslím si, že to od toho závisí. Na Progresívnom Slovensku sa mi páči, že to nie je aktivita jedného človeka, ktorý to celé financuje a dá tomu aj svoju osobnú víziu. Je to aktivita ľudí s pomerne malými alebo manažovateľnými egami, kde nikto nechce byť tým, na kom to stojí a padá. Ak sa bavíme o politike, toto vnímam ako jeden z veľkých problémov súčasných politických strán. Väčšina z nich je o jednom lídrovi, ktorý v sebe spájal človeka, čo pozbieral peniaze, aj človeka, ktorý tej strane vtlačil svoju víziu. Ak sa chcel niekto ďalší do takejto aktivity zapojiť, musel buď poslúchať, alebo tam inak nemal miesto. Progresívne Slovensko chce byť platformou pre väčší počet ľudí.

Viete si sám seba v budúcnosti predstaviť ako poslanca parlamentu?

To neviem, takto zatiaľ nerozmýšľam. Veľakrát ma už volali do politiky, a nikdy som si to zatiaľ predstaviť nevedel.

Kto vás volal?

Tak, boli to skôr pravicové strany…

Aj SaS?

Aj odtiaľ som mal ponuku.

Čiže Richard Sulík vám pred voľbami ponúkol miesto na kandidátke?

Áno. Ale takú ponuku zrejme dávali veľa ľuďom.

Otázka je, prečo ste to vtedy neprijali.

Pretože mi prekážalo, že je to typ strany, o akej som hovoril pred chvíľou – naviazaná na jedného človeka a jeho predstavu o svete. Nebol som na to vtedy ani pripravený a prekážali mi aj ďalšie veci. Postretávali sme sa, chcel som vedieť, ako takýto proces oslovenia funguje, ale nešiel som do toho. Ja sa púšťam do vecí vtedy, ak mám pocit, že môžem niečo zmeniť, nie preto, aby som sa niekam dostal. Viem, že by som mal asi veľkú šancu sedieť teraz v parlamente, ale to nie je mojím cieľom.

No SaS ste volili. Z výberu, ktorý v marci bol, vám zrejme bola najbližšie.

Áno, ja som o tom napísal aj pomerne dlhý blog, kde som vysvetlil, ako som k tejto voľbe prišiel.

Napísali ste, že SaS, ktorá mala vtedy preferencie okolo päť percent, by sa mala dostať do parlamentu a že má dobrý ekonomický program. Zároveň ste dodali, že „SaS je liberálna, ale tá solidarita sa niekde po ceste stratila. Ich videá nemôžem pozerať, lebo sa za nich cítim trápne.“ Ako svoju voľbu hodnotíte spätne?

Nie som s ňou stopercentne spokojný, ale oveľa viac by som bol sklamaný, ak by som volil Most-Híd alebo Sieť.

Pre ich účasť vo vládnej koalícii?

Možno ani nie tak pre samotnú účasť v koalícii, ale skôr preto, ako rýchlo tam išli, čo všetko vyrokovali a ako sa správajú teraz. Ja by som dokázal pochopiť ich rozhodnutie, ak by mali ambíciu niečo reálne zmeniť, ale to, ako teraz postupujú, je ospravedlniteľné ťažko. SaS ma hnevá viac a viac, rôznymi vyjadreniami a postojmi, ale oveľa viac by ma hnevalo, keby som v marci volil Most-Híd či Sieť. Treba povedať, že SaS slúži ku cti, že do takejto koalície nešla a nezradila svojich voličov. No ich súčasná komunikácia sa mi nepáči a nepovažujem sa za sympatizanta tejto strany.

Kam smerujú vaše výhrady voči SaS?

Prekáža mi najmä radikalizácia ich postojov. SaS by aj ako opozičná strana mohla spoločnosť skôr stmeľovať a kultivovať politiku. Dnes predstavitelia SaS svojou rétorikou nadbiehajú Borisovi Kollárovi a pomáhajú radikalizácii a populizmu.

Ponúkol vám miesto na kandidátke ešte niekto iný okrem SaS?

Tých ponúk bolo viac, ale nechcem o nich ďalej hovoriť.

Kto je dnes najsilnejšou politickou osobnosťou Slovenska?

Jednoznačne Andrej Kiska.

Sledujete špekulácie ľudí zvonku, či sa Kiska s Progresívnym Slovenskom spojí? Čo na ne hovoríte?

Tie špekulácie sú logické, lebo veľa ľudí z IT komunity sa s prezidentom pozná a v mnohom sme si názorovo blízki. No Progresívne Slovensko sa nespolieha na prezidenta. Nie je to projekt, ktorý si on tajne založil. Kiska si robí svoje veci, a práve preto je jedným z najlepších politikov, lebo sa takýmto zákulisným ťahom nevenuje.

Ktokoľvek sa dnes, v časoch Facebooku, angažuje vo verejnom priestore – a možno nemusí byť ani politikom – akoby musel rátať s tým, že naňho môže niekto niečo vytiahnuť, napríklad z minulosti. Spýtam sa rovno – môže mať niekto niečo aj na vás?

Keby som sa niečoho takého bál, neangažoval by som sa ani v iniciatíve Slovensko.digital. Myslím si, že tam to riziko bolo ešte oveľa väčšie.

Pred Websupportom ste založili web blackhole.sk, komunitný portál pre ITčkárov, ktorý sa venoval aj bezpečnosti, hakerom a podobne. Ako blízko ste mali k hakerstvu vy sám?

Nemám problém o tomto hovoriť, podrobne sa tomu venujem aj vo svojej knihe. V blackhole.sk som bol redaktorom, organizoval som rôzne akcie pre IT komunitu, ale nikdy som nebol najväčší geek. Vedel som síce programovať, ale aj keď som zakladal Websupport, našiel som si k sebe človeka, ktorý bol technicky zdatnejší. Aj preto nehrozilo, aby som dokázal niečo nelegálne haknúť.

Keď policajti pred desiatimi rokmi vyšetrovali kauzu okolo preniknutia do webu Národného bezpečnostného úradu, chráneného legendárnym heslom nbusr123, načas zhabali aj servery Websupportu. Vo svojej knihe sa k tomu vraciate, skúsme však teraz jednoducho – mali ste s tým niečo spoločné?

Jasné, že nie. Policajti nám síce zobrali servery, ale rýchlo nám ich aj vrátili. Nenašli nič, lebo nemali čo nájsť. Bolo vidno, že nerozumeli tomu, čo je webhosting, a že máme nejakú firmu, ktorá poskytuje hosting pre tisícky klientov. Dobehli do jednej serverovne, odkiaľ všetko pobrali, a druhú, so servermi, na ktorých bol napríklad aj blackhole.sk, nechali tak. Keď som sa vyšetrovateľov pýtal, na základe čoho si vyberali, čo zobrať a čo nie, videl som, že nechápali, kde je sever.

Ako sa to vlastne vtedy vyriešilo?

Ten zásah bol večer vo všetkých správach a na druhý deň nám všetko vrátili, aj keď formálne mali myslím 30-dňovú lehotu, počas ktorej si mohli techniku nechať. No radšej všetko vrátili. Toto sa nám stávalo od našich začiatkov. Spomínam si, ako k nám ešte v časoch, keď som bol na internátoch, chodili policajti so súdnymi príkazmi, lebo hľadali niekoho, kto natočil, ako ublížil nejakému mačiatku, a dal to na web, ktorý bežal na našom hostingu.

To sa zrejme dialo pred tými pätnástimi rokmi.

Áno. To máme dodnes takú srandu, že počas toho zásahu pre NBÚ zobrali aj switch, kde, samozrejme, žiadne dáta nie sú.

Websupport vznikol v roku 2002. Bolo v tom čase ťažké začať podnikať?

Ťažko sa to porovnáva, lebo tie ťažkosti boli z veľkej časti spôsobené tým, že sme boli študenti a nemali sme skúsenosti. Bol som chalan, ktorý nechápal základné veci. Keď som zakladal firmu, do kolónky s názvom firmy som napísal „Websupport s.r.o.“, aj keď tam mal byť len čisto názov, bez skratky spoločnosti s ručením obmedzeným. A tak mi ten formulár vrátili s tým, že nemôže existovať firma „Websupport s.r.o., s.r.o.“ Nevedel som poriadne, čo je faktúra, DPH a podobne. Nevnímal som teda, či niečo je, alebo nie je zbytočná byrokracia, pre mňa bol svet skrátka zložitý ako taký. No určite sa veci za tých pätnásť rokov posunuli dopredu, aj keď si nemyslím, že je to tu nejaké veľmi dobré. Vždy však hovorím, že pre podnikateľa nie sú najťažšie prekážky od štátu. Pre podnikateľa je najťažšie udržať firmu na trhu a prežiť.

Biznismen vo verejnom priestore, to je v našich končinách ešte stále dobrý príbeh, ale môže mať aj tienisté stránky. Pri Trumpovi v USA sa napríklad rozoberalo, či platil dane. Čo vy? Neoptimalizovali ste, ako sa to zvykne hovoriť?

Neoptimalizoval, dokonca už máme tri alebo štyri roky účtovníctvo, ktoré je nezávisle auditované. Nemám problém s tým, aby som ukázal svoje daňové priznanie alebo otvorene hovoril o príjmoch svojich firiem. Websupportu často vyčítajú, aké malé dane v porovnaní s obratom platí. No tie zisky sú také, posledné tri roky sme veľa peňazí reinvestovali a kupovali nové vybavenie. Nie je to tak, že by sme si nejako vyberali prachy z firmy.

V štátnom IT sa dlhé roky míňali stámilióny eur v podstate bez toho, aby to verejnosť vzrušovalo. Kedy ste si vy osobne povedali, že to, čo sa deje v IT biznise, už presahuje mieru?

Ja som dlho bral IT ako novú formu podnikania a nepripúšťal si, že tam môže byť nejaká korupcia. Tú som si spájal s 90. rokmi, s biznisom, ktorý sa robil vtedy. Neprišlo mi, že v IT môže niekto robiť niečo nekalé. No keď sa pohybujete v tejto komunite, časom sa dopočujete o tom, ako bolo čo predražené a podobne. Vyvrcholilo to vtedy, keď aj k nám do firmy prišiel človek a ponúkol nám, aby sme sa zúčastnili zmanipulovaného tendra. To bolo asi pred rokom a niečo. Ohlásili sme to na políciu a napísali aj blog, aby sa o týchto praktikách vedelo.

Čiže vlastne to bolo pomerne krátko predtým, ako vznikla iniciatíva Slovensko.digital.

Áno. Ja som dovtedy tieto veci až tak nevnímal, boli sme akoby trochu inde. Keď som prišiel na podujatie ako IT Gala, kde sa stretávajú ľudia z IT biznisu, všimol som si, že tam vedľa seba fungujú dva rozdielne svety. Ja som tam prišiel v tričku „I love pixels“ a veľa tých podnikateľov v sakách na mňa čudne pozeralo. A ja som zasa pozeral na nich. Dovtedy som za IT komunitu považoval ľudí, ktorých poznám ja. Nechápal som, kto sú títo páni v kravatách. Než Websupport vyrástol, naše svety sa ani nestretli.

A kto sú teda tí ľudia v sakách a kravatách?

Nechcel som teraz nikoho uraziť…

Ja tomu rozumiem, myslím to ako metaforu pre svet IT firiem, ktoré žijú zo štátneho IT. Spýtam sa to takto – kto ryžuje na slovenskom IT?

Veľmi veľa ľudí na veľmi veľa úrovniach, no zdá sa mi, že to organizuje pár postáv z pozadia. Zvláštne na tej korupcii v IT segmente je, koľko aj normálnych firiem sa do toho nakoniec zapojí, lebo robia subdodávateľov tým, ktorí tie tendre vyhrávajú. Vedia, že štát za projekt zaplatí desať miliónov eur, a oni, ktorí to reálne celé spravia, za to dostanú len milión. Teda že sa zvyšok niekde stratí. Keď sa ich pýtam, ako s tým dokážu žiť, odpovedia, že oni nikoho neuplatili. Ponúkli svoje služby za trhové ceny človeku, ktorý od nich chcel naprogramovať nejaký systém. No som presvedčený, že tých, ktorí to celé orchestrujú, je zopár a môžu robiť len vďaka tomu, že niekto predtým vyhral voľby, má moc a o všetkom vie alebo nad tým minimálne priviera oči.

Čiže veľa bežných firiem sa do toho zapája tak, že odvedú robotu za tých, ktorí vyhrávajú tendre?

Áno, a to je na tom v konečnom dôsledku najhoršie.

Nehovoríte o konkrétnych menách. Pritom niektoré tie veci poznáme, vieme o podozreniach z kartelov, za ktorými mala stáť napríklad akciovka DWC spojená s Jozefom Brhelom.

To je jedno z tých mien, ktoré to ťahajú. No je ich tam viacero.

Prečítajte si

Úradníci sa dostali na stopu IT kartelu s Brhelom v pozadí, súdy ich nútia ničiť dôkazy

Ako vlastne dopadlo vaše hlásenie na konkrétneho úradníka, ktorý vás mal ťahať do zmanipulovaného tendra?

Tu sa dostávame k ďalšiemu problému – ako korupciu vlastne dokázať. Policajti, s ktorými sme sa stretli, boli veľmi ochotní a chceli do toho ísť. Problém bol, že tá ponuka prebehla počas osobného rozhovoru medzi úradníkom a naším obchoďákom. Aby ju vedeli dokázať, muselo by sa v týchto stretnutiach pokračovať a náš obchoďák by sa musel stať skrytým agentom. To je zrazu úplne iný level diskomfortu pre obyčajného človeka, ktorý pracuje ako obchodný zástupca vo Websupporte.

V akom zmysle?

Lebo by mal zrazu nosiť skryté mikrofóny či kamery. Náš obchoďák bol nakoniec ochotný do toho ísť, ale pre človeka, ktorý si žije svoj bežný život, je veľký stres dostať sa zrazu do situácie, keď sa pokojne môže báť o svoj život, lebo možno niekoho dostane do basy. Tamten prípad však nakoniec dopadol tak, že ten úradník sa už neozval.

V súvislosti s korupciou v IT – ozval sa vám niekto, aby ste o takýchto veciach nerozprávali?

Nič také som nezažil. Medzi riadkami si možno niečo také všimnete, aj keď skôr než nejaká vyhrážka to bol možno náznak poloúplatku. No nebolo to nikdy nič priame. Keď sme nedávno dostali nezmyselnú pokutu 80-tisíc eur (za to, že Websupport zaregistroval štyri internetové domény evysledky.sk, tiket.sk, flashscore.sk a sktipy.sk; tieto stránky sú umiestnené na zahraničných serveroch, ktoré buď priamo umožňovali hrať hazardné hry, alebo odkazovali na ďalšie stránky, kde to bolo možné, pozn. redakcie), spájalo to veľa ľudí s mojimi verejnými aktivitami v Slovensko.digital. Ja som možno naivný, ale myslím si, že ide skôr o zhodu náhod, lebo nechcem veriť, že by to mohlo na Slovensku fungovať takto.

Slovensko.digital oslávilo rok, počas ktorého sa iniciatíve podarilo zastaviť predražené alebo megalomanské štátne tendre za štvrť miliardy. Čo by ste mali spraviť ďalší rok?

Teraz sa začína druhé programové obdobie, počas ktorého sa môže minúť ďalšia miliarda eur. Chceme pomáhať štátu, aby robil dobre verejné obstarávania, a sledovať celý proces, aby tie projekty boli konkrétne a neduplikovali sa.

Veľmi laicky – čo sa musí stať, aby som si ako bežný človek vybavil zmenu trvalého bydliska online bez toho, aby ma odradila prvá návšteva štátneho webu?

Nechcem to rozoberať takto konkrétne, no na zlepšenie informatizácie sa musí zmeniť legislatíva. IT má veci len automatizovať, bez zmeny zákonov to nepôjde. Aj preto rozmýšľame nad Progresívnym Slovenskom, pretože táto téma je zložitejšia a nekončí sa pri tom, že sa niečo dobre naprogramuje. Úplne vážne, aj keby ľudia v IT nekradli a chceli to spraviť reálne najlepšie, ako sa dá, by informatizácia štátu narážala na veľa problémov a veľa projektov by aj tak nevyšlo. Svet nie je dokonalý. Dá sa len pomáhať a zlepšovať.

Môže byť táto vláda zárukou, že sa v IT segmente prestane kradnúť?

Nie. Strana, ktorá vládu zostavila, všetky veci v minulosti buď podporovala, alebo pred nimi zatvárala oči. Nič zásadné sa nemení. Ich firemná kultúra je nastavená na to, čo sme videli doteraz. Poviem to na príklade – často sa nás rôzni ľudia pýtajú, kto je vlastne za celým Slovensko.digital, kto tam ťahá nitky. Keď im poviem, že nikto, neveria mi.

Čakajú, že tá iniciatíva je len páka pre niekoho, aby dostal z biznisu tých, ktorí sú tam teraz, a zarábal on?

Presne tak, v takom svete oni žijú. Oni nedokážu uveriť tomu, že by niekto mohol dať peniaze do nejakej aktivity a nebude ich chcieť naspäť.

Prečo si práve IT získalo povesť oblasti, kde sa najľahšie kradne? Je to také zložité, že nikto nevie, koľko to má reálne stáť, a tak sa tam ľahko robí takzvaná vata?

Aj preto, že je to celé také virtuálne, ale aj preto, že to nie je pre verejnosť taká citlivá vec, ako napríklad predražené cétečko v zdravotníctve. Pritom sa bavíme o miliónových tendroch, ktoré sú bez problémov aj o 50 až 60 percent predražené. Paradoxne, ten systém je taký zložitý, žije z neho toľko ľudí a toľkým musíte vrátiť nejakú protislužbu, že ešte aj veľa tých, ktorí v tom figurujú, na tom až tak nezbohatne.

Čiže ešte aj kradnúť je ťažké?

(smiech) Na Slovensku áno.

Práve vydávate knihu, ktorá je, ako sám hovoríte, plná vašich mudrovačiek. Čo sa človek dozvie, keď knihu Support dočíta dokonca?

Ja som ju písal pre seba pred desiatimi rokmi, teda podnikateľa, ktorý začína s biznisom. Kniha opisuje príbeh mojej firmy, hovorí o veciach, ktorými sme si za tých pätnásť rokov prešli, a prináša iný pohľad ako motivačné biznisové knižky, ktoré hovoria samozrejmé veci typu „treba si dávať ciele“. Priznávam v nej, že človek v biznise potrebuje aj šťastie. Dúfam, že toho, kto ju prečíta, kniha „nakopne“. Lebo keď sa aj takým „mantákom“, ako sme boli my, podarilo niečo vybudovať, môže to dokázať veľa iných ľudí.

Čiže nie je to klasická motivačná literatúra?

Zopár jednoduchých právd tam, samozrejme, je, ale skôr sa ich snažím nabúravať. Snažím sa hovoriť o tom, aký je rozdiel medzi predstavou, ako by mal človek niektoré veci robiť, a ako to vyzerá, keď ich reálne robí. No a že neúspech ešte nemusí znamenať krach.

Čo bol váš najväčší pád za tých pätnásť rokov v biznise?

Keď nerátam kauzu okolo NBÚ, za ktorú sme nemohli, tak asi to, že sme sa pred tromi rokmi pustili do projektu novej architektúry. Nakúpili sme servery za pol milióna eur s predstavou, že zainvestujeme peniaze, všetko bude rýchlejšie a stabilnejšie a nebude sa o to treba starať. Stal sa pravý opak. Keď sa nám darilo, premýšľal som nad tým, ako bude vyzerať spodná strana sínusoidy, lebo ona príde vždy. Potom k nej došlo a ja som pozeral – aha, tak toto je ono. Trvalo ďalšie dva-tri roky, kým sa to dalo dokopy.

Je váš biznis háklivý na reputáciu? Padnutý web je niečo, čo vie naštvať.

Ja som už voči tomu trochu imúnny, lebo viem, ako sa servery vedia kaziť. Aj Amazon alebo Google padne, môžete to duplikovať, ako chcete, raz za čas sa niečo stane. Hostingový biznis je taký, že časť zákazníkov vie prepáčiť veľa. No pre tých, ktorým od webu závisí ich podnikanie, je to ťažké. A, samozrejme, je to hrozne stresujúce. Keď dôjde k výpadku, začnú zvoniť telefóny a vy cítite tlak, ktorý sa s každou ďalšou minútou výpadku len stupňuje. V začiatkoch, keď som ja sám robil podporu pre klientov, som si musel meniť melódiu na mobile každé dva mesiace, lebo ma obyčajné zazvonenie telefónu dostalo do stresu – mal som hneď dojem, že je výpadok.

Ak sa nemýlim, knihu ste napísali zväčša počas pobytu v Spojených štátoch…

… tak pol na pol.

Nelákalo vás zostať tam natrvalo?

Žijem tam so ženou, ktorá je vedkyňa a dostala tam prácu. Do Štátov sme už na začiatku išli s tým, že to bude na dva roky. Je to skvelá krajina, ale zostať by som tam nechcel. Som európsky človek, a keď sa vrátim sem, som tu šťastnejší.

Európsky človek alebo slovenský? Viete si predstaviť, že by ste z nejakého dôvodu nežili na Slovensku?

Slovensko je mi stále najbližšie, považujem ho za svoj domov. A považujem ho za domov aj preto, že má blízko k množstvu iných krajín. Viedeň je odtiaľto štyridsať minút, nie je problém sa na dva-tri mesiace presťahovať napríklad do Kodane, trebárs kvôli nejakému projektu, a potom sa bez problémov vrátiť. Aj to mám na Slovensku rád.

Ako ste prežívali americkú volebnú noc a ako hodnotíte Trumpovu výhru?

Viac ako voľby som prežíval samotnú kampaň, keď som bol na Floride. Tam som sa bavil s mnohými tamojšími republikánmi, ktorí sa chystali voliť Trumpa. Cez volebnú noc som už bol na Slovensku, mal som veľa prednášok a nemal som až toľko času to sledovať, no keď som sa ráno zobudil, bol som úprimne prekvapený. Tí, s ktorými som sa bavil ja, mali blízko k presvedčeniu, že celý svet sa sprisahal proti nim. Nečakal som, že je v Amerike toľko ľudí, ktorí premýšľajú rovnako, a nečakal som, že im nebude prekážať jeho prvoplánová neslušnosť. Na druhej strane, chápal som, že si nevedia vybrať. Hillary je pre mnohých Američanov niečo ako pre nás Fico. Symbol establišmentu, ktorý ich už roky okráda.

Čo vás priviedlo k športu?

Ja som športoval od malička, no neskôr som sa veľmi namotal na beh. Odbehol som maratón a premýšľal som, čo ďalej.

Maratón je pre väčšinu pomerne slušný strop. Prečo pokračovať niečím takým extrémnym, ako je Ironman, čo je 3,8 km plávania, 180 km na bicykli a ešte aj maratón v behu?

Ja som chcel ísť ďalej. Preto som začal s triatlonom a preto som sa nakoniec dostal k tomu Ironmanovi. Bolo to niečo, čo som si myslel, že v živote nedokážem dať. Aj s Websupportom to bolo tak, že keď sme boli dvanástka na trhu, dal som si cieľ, že budeme jednotka. Vtedy mi to však prišlo ako sen, ktorý nie je veľmi reálny. Nakoniec sa to podarilo. Zistil som, že to, čo považujem za nemožné, sa v skutočnosti dá dosiahnuť. Na začiatku som nevedel poriadne plávať a nemal som ani len bicykel. Ale išiel som do toho a potvrdil si, že aj to, čo sa zdá byť nemožné, nemožným byť nemusí.