Koniec Západu? Konečne!

Autor je poslancom Európskeho parlamentu

Vôbec nemám na mysli desiatku rokov omieľaný pokles váhy Západu v podiele na svetovom HDP, v medzinárodnom obchode, v podiele obyvateľstva na svetovej populácii, a už vôbec nie úvahy konzervatívcov na tému poklesu podielu „belochov“ či pôvodného kresťanstva, a to nielen vo svete, ale aj v Európe a USA; ani ústup unilateralizmu USA či akýsi pomyselný pokles váhy NATO atď. Napokon proti všetkým týmto argumentom by sa dal postaviť protiargument.

No o to mi nejde. Pokladám totiž myslenie v pojmoch Západu za anachronizmus. A toho sa treba zbaviť. Písal som o tom podrobne v historicko-filozofickom kontexte v knihe Europeanizmus. O tom, prečo mal pojem Západ isté oprávnenia aj funkčnosť, čo vlastne vyjadroval, ale aj čo zakrýval. Nemôžem ísť do hľbky, tu sa chcem iba potešiť z Trumpa: v kontexte optimizmu, ktorý Milan Šimečka iste oprávnene šíri vo svojom článku Kultúrna vojna dostala krídla.

No napriek optimizmu predsa len cítiť, že sa obáva o osud „Západu“. Ja dúfam v jeho koniec. Aj s pomocou Trumpa. Už dlho ma znervózňuje to obsedantné šermovanie Západom, ktoré pozná len západnú demokraciu, západné hodnoty, západnú civilizáciu, západné umenie a filozofiu a neviem ešte, čo všetko. A, samozrejme, „nezápadný zvyšok sveta“. O nič viac mi však neprirástli k srdcu tí, čo robia Západ predmetom permanentnej kritiky, vinníka všetkých neduhov sveta, semenište zla, navyše živené zrelými aj prezretými, dekadentnými plodmi kapitalizmu.

Na jednej aj na druhej strane, v chóre ospevovateľov, tak ako aj v mnohohlase kritikov, si hovejú pravičiari aj ľavičiari, myslenie v pojmoch Západu je im nielen blízke, ale aj akési osudové: tí, čo ho velebia, by stratili idol zbožňovania, tí, čo ho zatracujú, zasa objekt rozhorčeného odmietania…

Idea Západu žila predovšetkým ako opozícia rímskeho kresťanstva voči tomu konštantinopolskému, byzantskému, potom ako protiváha osmanskému aj rusko-ortodoxnému tlaku…

Naše povojnové generácie poznajú tento protiklad aj v podobe komunistického Východu a kapitalistického Západu, ale z opačného hodnotového znamienka ako protiklad slobody a despocie. Dnes sa žurnalisticky často používa aj tam, kde sa chce skrátiť či zdôrazniť spoločný postup a postoj USA a Európy v svetopolitike. Do metafory Západu sa včleňuje aj význam demokracie.

Západ a demokracia sa ideologicky a mediálne stotožňujú. Lenže dnes priemet demokracie vo svete vôbec nezodpovedá pojmu Západ. Ba ani história „demokratickosti“ – od času, keď toto kritérium začína byť vôbec relevantné – nie je vôbec naklonená v prospech Západu. História nám však pri podrobnejšom štúdiu ukazuje niečo iné. Vždy a všade, kde sa oslabuje zovretie v idei Západu, vtedy a tam sa začne rodiť a posilňovať idea Európy. Tak to bolo, keď sa oslabil západný rímsko-pápežský univerzalizmus, začali sa ako huby po daždi rodiť projekty „európskej“ jednoty, a to od čias reformácie cez osvietenské koncepty raz silnejšie a raz poslabšie až do II. svetovej vojny. A po nej zasa zvíťazila idea Západu a Európa existovala len ako západná Európa, ako protiklad tej komunistickej východnej, ale podriadená bipolarite. Tá západná ako provincia USA a tá východná ako satelit ZSSR.

Európa sa vracia k sebe samej až po páde železnej opony. Vymaňuje sa z tohto duálneho západo-východného zovretia, zas si hľadá a tvorí vlastnú identitu. Prekonávaním tohto ne-európskeho delenia. Vnútornú identitu Európy tak môže dať či poskytnúť len jej imanentný, ňou samou sformulovaný zmysel: europeanizmus.

Bez včleňovania nových krajín do integračného procesu nie je možné vytváranie Európy ako európanstva, ako inštitucionálnej a hodnotovej identity Európy. Európa nie je danosť, ale proces jej tvorby všetkými subjektmi: integrácia je procesom spoločného vytvárania európskej inštitucionálnej a hodnotovej štruktúry, ktorá zásadne a permanentne mení všetkých účastníkov. Práve táto transformácia je prekonávaním Západu tak v jeho rímskej, ako aj americkej podobe.

Povedané lapidárne, prekonávanie Západu je predpokladom identity, ktorá sa rodí a tvorí ako európska. V nej sa ešte navyše a práve v opozícii k Západu vytvára možnosť odmietnutia a odpojenia sa od imperiálnej, koloniálnej a hegemoniálnej tradície. Nezabudnime, že pre mnohé oslobodzovacie hnutia, aj pre tie, ktoré presadzujú demokratické idey a ľudskoprávne hodnoty, je Západ totožný s kolonializmom utláčania, vykorisťovania a s „bielymi“.

Verím – nech už prezidentovanie Trumpa bude mať akýkoľvek charakter –, že jeho voľba je mementom, ktoré definitívne prebudí potrebu nekompromisne budovať európsku Európu.