Študovala za krajčírku, zbadala operu naživo a stala sa hviezdou v SND

ANDREA VIZVÁRI sa narodila v roku 1981 v Trenčíne, vyštudovala operný spev na konzervatóriu a na VŠMU, je sólistkou Opery Slovenského národného divadla. Uspela v mnohých medzinárodných súťažiach, v roku 2013 získala absolútne víťazstvo v talianskej medzinárodnej súťaži Trofeo la Fenice v Lucce, vystupovala v Carnegie Hall v New Yorku, v Musikverein vo Viedni, v National Concert Hall v Dubline, v Atelier lyrique de l’Opéra de Montréal, absolvovala turné po Írsku, Holandsku, USA, Maďarsku a Poľsku. V SND debutovala ešte ako študentka v roku 2006, následne získala veľký ohlas v postave Kráľovnej noci vo viedenskej Volksoper, o tri roky debutovala aj v opere v Lipsku. S rodinou žije v maďarskej Rajke.

Študovali ste na učilišti za krajčírku, náhodou sa dostali na operu do Bratislavy a hneď vám bolo jasné, že presedláte na opernú speváčku. Nemali vás v tom veku lákať skôr New Kids on the block, Take That či Backstreet Boys?

Veď ma aj lákali, poctivo som chodila na dedinské diskotéky. Trenčín je najmä folklórny kraj, kde by som tam narazila na operu? Musel teda prísť zásah zhora. Dodnes sa však čudujem, že som tak veľmi dala na intuíciu a po prvej návšteve národného divadla mala jasno v tom, čo chcem robiť.

Čo rozhodlo? Ak niekto povie, že počul Verdiho a ihneď zatúžil zmeniť profesiu, znie to ako fráza, nie?

Rozhodlo to, že som videla Ľubku Vargicovú spievať La traviatu. Viem, znie to zvláštne, ale tak to je. A dodnes si mimoriadne vážim, že môžem robiť toto povolanie, lebo si veľmi dobre pamätám, aké ťažké bolo pracovať v pásovej výrobe.

Rozumeli ste však vtedy príbehu o parížskej kurtizáne Violette? Veď precítiť sa to dá, až keď človek prenikne hlbšie do operného sveta, nie?

Mňa vtedy nadchla najmä hudba. Verdi je dodnes môj najobľúbenejší skladateľ. Navyše, nevnímala som to dielo ako príbeh kurtizány, ale najmä ako príbeh lásky.

Nešťastnej.

Lenže čo je pre 17-ročné dievča lepšie a bližšie ako nešťastná láska? Ktoré z nich ju neprežilo na vlastnej koži?

Platí, že dobrá operná speváčka je aj dobrá rocková speváčka?

Nie, napríklad ja na rock nemám, kým niektoré iné kolegyne áno. Chýba mi rockový „drive“ a keď sa oň pokúšam, vyznieva to strašne smiešne. Ak však mierite k tomu, či mi niekedy nie je ľúto, že nespievam veci, cez ktoré by som mohla byť mainstreamovo populárna, tak nie, lebo robím presne to, čo mám rada.

Dokonca si tým slušne zarobím na živobytie, tak čo mi chýba? Nepotrebujem plné športové haly, veď identické momenty slávy zažívam, keď spievam na javisku SND či na iných pódiách, a ľudia kričia bravó.

Excelentná operná speváčka má v spoločnosti nižší status ako podpriemerná herečka v dennom seriáli.

Rozumiem, mne však stačí, ak ma berie obec, ktorá sa rozumie opere. Televízna popularita mi nechýba.

Na veľkú kariéru ste však mali našliapnuté celkom slušne. Úspešne ste spievali v zahraničí, lenže zrazu ste sa nepohodli s agentom. Trval na tom, aby ste ďalej spievali rolu Kráľovnej noci v Mozartovej Čarovnej flaute, hoci ste sa na to necítili a báli sa o hlasivky.

On v tom videl najmä peniaze. Bolo mi to veľmi ľúto. S danou rolou som naozaj mala mnoho nádherných a úspešných vystúpení v zahraničí, na druhej strane som vedela, že nie je celkom pre mňa.

Prečo?

Lebo som tú rolu spievala akousi silou mladosti. Občas sa totiž veci vydaria len preto, lebo sa do nich vrhnete po hlave.

Presvedčili ste predsa aj kritikov.

Áno, ale od začiatku som videla, že mi to nerobí dobre na hlas. Vyhadzovalo mi ho do výšky a strácali sa mi stredy. Dôsledkom bolo, že som nevedela spievať lyrický repertoár. Logicky teda nastala kríza.

Agent tomu však nechcel rozumieť. Žiaľ, natrafila som na chamtivca. A hoci som cez tú rolu mohla vonku urobiť slušnú kariéru, nakoniec sme sa pohádali. Povedala som mu, že ju viac spievať nebudem, a stratila som ho.

Nebol jediným agentom na svete.

Áno, ale získať ďalšieho, ktorý by vás vedel dobre predať v zahraničí, je náročné. Všetky ďalšie pokusy stroskotali. Dokonca to vtedy vyzeralo tak, že úplne prestanem spievať. Dostala som však ponuku od SND a konečne začala fungovať normálne.

Nerozumiem.

Chýbali mi klasické spevácke učňovské roky, lebo už ako mladučká som bola vrhnutá do vĺn veľkého operného sveta, čo som v podstate psychicky nemohla zvládnuť. Dnes som rada, že sa moja kariéra v zahraničí stopla, inak by ma to celé zničilo.

Nie vždy je dobré preskakovať prirodzený vývoj. Ja som to urobila a miesto postavenia základov domu som začala rovno strechou. Neustála som to, a tak som spadla na dno.

Spevák má vždy začať malými rolami a posúvať sa postupne?

Je to najprirodzenejší vývoj, najskôr sa treba zoznámiť s javiskom, s dirigentom, so všetkým. Aj tu však platia výnimky. Sú speváci, ktorá začínali priamo veľkými rolami a ustáli to. Každý je iný, má inú povahu, inak zvláda stresové situácie, lebo, povedzme si úprimne, operný spev je hlavne o nervoch.

Poviem to aj inak – keby som bola novinárkou, nebolo by normálne začať hneď v New York Times, ale v regionálnych novinách.

Sú sopranistky, ktoré excelentne zaspievajú všetky druhy sopránu, teda dramatický, koloratúrny, subretný, lyrický a podobne?

Nie. Existujú však talenty ako Maria Callas, ktorá zaspievala v podstate všetko. Iná vec je, či sa to aj každému páčilo. Zväčša sa však sopranistky orientujú na niečo konkrétne, veď načo sa prezentovať niečím, čo im nesedí a robí im zlé meno?

Odborníci totiž veľmi dobre vidia, a laici zase veľmi dobre cítia, kedy sa už trápite, lebo na to nemáte. Odpálite sa a koniec. Poznám mnoho prípadov, ktoré mali nesmierny talent a doplatili práve na spievanie nevhodného repertoáru.

Opera je a ostane menšinová. Niekto sa na ňu aj dostane, viac sa však nevráti, lebo ho nechytí. Kde robí chybu?

Možno v tom, na aký titul sa vybral. Laikom odporúčam začať takými, kde je takmer istota, že ich melódie vás hneď chytia a oslovia, napríklad Rigoletto či La traviata od Verdiho, prípadne Bohéma od Pucciniho. V Bohéme nájdete lásku, tragédiu, vášeň, všetko. Nepoznám človeka, ktorého by neoslovila hneď na prvé počutie.

Platí však, že ak niekto ide na operu, mal by sa na ňu trochu aj pripraviť, teda oboznámiť sa s textom aj príbehom, aby vedel, čo ho zhruba čaká. Pri opere sa od vás očakáva premýšľanie, to nie je Ordinácia v ružovej záhrade.

Ak potom do témy vleziete, zrazu objavíte krásy ako v nejakom podmorskom svete – že speváčka spieva o láske a melódia lásku dokonale vystihuje, že chlap teraz spieva o zrade a skladateľ tú emóciu vystaval nádherne, lebo staccato v basoch tam pasuje najviac. Sú to nuansy, ktoré raz zachytíte a už vám nedovolia uniknúť.

Nie je to umenie pre snobov, teda niečo, kde sa niekomu oplatí ukázať, lebo je to in?

Opera je žáner pre všetkých ľudí, ktorí sú schopní citlivo vnímať náročnosť a špecifiká tohto umenia, a dokážu v ňom vidieť krásu a noblesu. Ak ide niekto do opery len preto, aby „bol videný“, je to strata jeho aj nášho času.

Chodí k vám do opery minister kultúry Maďarič? V balete SND sa neukázal.

Nemám vedomosť, že by sa u nás niekedy ukázal.

V akej miere platí téza, že návštevnosť opery SND zachraňujú Rakúšania?

Vo veľkej, lebo vedia, že to robíme kvalitne. Zažila som však aj chvíle, keď napríklad na Bohému počas majstrovstiev sveta v hokeji prišlo asi len sedemdesiat ľudí. To bol strašný prúser.

V čom je problém?

V tom, že sme štátne divadlo, ktoré má každý rok dotáciu istú, a jeho fungovanie nie je závislé od zisku z predaja vstupeniek. Taká MET v New Yorku je dotovaná najmä mecenášmi a keby sa nesnažila mať vypredané, skončila by.

Slováci nie sú Nemci, ktorí do opery zájdu, lebo cítia potrebu vidieť kvalitnú kultúru. My sme šťastní, ak zaplníme spodok sály. Viete, ako zle sa hrá pred prázdnym hľadiskom? Interne to voláme presilovka, lebo do roboty muselo prísť viac ľudí, ako prišlo do hľadiska.

Nie je to dané historicky?

Určite je, jednoducho sme iný národ, opera tu nemá tradíciu. Preto ani nechcem veľmi kritizovať. Máme síce svoju nádhernú Krútňavu od Suchoňa, tam to však začína aj končí.

Nepomôže tomu ani fakt, že máme vynikajúcu vokálnu školu, ba ani to, že mnohí skvelí Slováci spievajú aj vyučujú vo svete. Preto nenariekam, beriem to ako fakt. Nemôžem chcieť, aby ľudia vymenili hokej za operu.

Spomínali ste, že zo svojej práce dokážete slušne vyžiť. V národnom divadle asi nie je veľa ľudí, ktorí by tvrdili to isté.

Na slovenské pomery dokážem v pohode vyžiť. K šťastnému životu nepotrebujem veľa, nie som chamtivá.

Hm…

Naozaj mi to stačí, nepotrebujem jazdiť na bavoráku. Neznášam zbytočný konzum. Nepotrebujem každý mesiac nové topánky ani oblečenie, občas nosím aj desaťročné. Vonku som kedysi zarábala viac, dnes mám menej. No a?

Schválne – koľko máte kabeliek?

Jednu. Nosím ju už tretí rok, stála 25 eur. Nepotrebujem „vuittonku“. Na večerné príležitosti by som doma našla ešte jednu kabelku, ale aj tá je zo sekáča.

Cestujete po svete. Aký máte dojem z našej krajiny, keď sa vraciate domov?

Politika ma zaujíma, dokonca o nej rada filozofujem so svokrom. Akurát som sa nad ňou prestala rozčuľovať, lebo si uvedomujem, v koľkých krajinách sa žije ešte horšie. Mne sa na Slovensku napriek niektorým negatívam páči.

Konkrétne?

Najviac mi tu prekážajú arogantní a egocentrickí ľudia, ktorým chýba múdrosť, majú však moc. Úspešne som spievala v množstve krajín, čo z toho by ma však oprávňovalo správať sa k druhým povýšenecky? Nič. Keby sme sa naučili tolerancii, boli by sme zázračná krajina.

Prečo ste sa odsťahovali do Maďarska?

Z toho istého dôvodu, ako ste vy odišli do Veľkého Krtíša. Chceli sme pokoj a navyše sme zistili, že z Rajky do Bratislavy je to už snáď jediný nezapchatý smer. Za dvadsať minút sme v divadle.

Rozhodne sme tam nešli za Orbánom. Lákal nás odchod z hluku, pričom v Rajke nám učaroval staručký dom so záhradou, za ktorým je jazero. Hluk neznášam, nedokážem sa v ňom sústrediť, preto som aj odmietla, aby sa naše stretnutie odohralo kdesi v kaviarni.

V Dánsku a Holandsku ste mali vystúpenia pred tamojšími kráľovnami a ich rodinami. Čo je vtedy viac – prestíž či peniaze?

Vystupovala som tam zadarmo, napriek tomu to považujem za moje najlepšie kšefty pre rôzne iné efekty. Kedy inokedy sa mi podarí ísť s kráľovnou na banket a vidieť zblízka ten zvláštny svet, kde má každý vlastného čašníka, kde sa pijú honosné vína a je sa so strieborným príborom? Veď som ani nevedela, ako sa tam správať. Bála som sa, aby som sa nebodaj nestrápnila.

Zažila som tam kopu komických situácií, a to je vždy viac ako peniaze. Celkovo totiž „kšefty“ rozdeľujem na tie, ktoré vám robia prestíž, ktoré vezmete pre peniaze a ktoré akceptujete pre radosť, lebo viete, že ich pridaná hodnota je na nezaplatenie.

Ste veľká bojovníčka za ekológiu, ešte aj nábytok do domu ste si zháňali po kontajneroch, aby ste nepodporovali zbytočnú spotrebu.

Áno, ale nepredstavujte si ma ako somráka, mňa to baví repasovať. Nejde len o nábytok, súvisí to aj s oblečením, ktoré nakupujem v „sekáčoch“. Koľkokrát sa niekto pýta, kde som vzala taký nádherný značkový kabátik, pritom ide o troj- či šesťeurový kus.

Držím sa teórie, že treba kupovať veci, ktoré už raz boli vyrobené. Tiež mi však trvalo, kým som dospela do tohto štádia. Keď som zarábala veľa peňazí v zahraničí, kupovala som si nezmysly, až som nimi bola zahltená.

Pochopila som, že takmer nič z toho nenosím a nakoniec to aj tak rozdám. Ešte aj koncertné šaty, ktoré mi už nepasujú, dnes nevyhodím, ale dám ich kamarátke prešiť na iné. Vyzerajú ako nové, nik si nič nevšimne a ja som spokojná.

Táto Zem je už dosť zdevastovaná, nemienim podporovať zbytočnú spotrebu. Preto som dokonca celú rodinu naučila separovať odpad a chystám sa riešiť aj kompost.

Neťuká si vaše okolie na čelo?

Zvyklo si. Čo je zlé na tom, že chcem žiť ekologicky? Je to fakt také šokujúce? Na dcérino oblečenie som dodnes minula možno päťdesiat eur, všetko ostatné sme dostali od iných. A čo sme nespotrebovali, posúvame ďalej.

Ani náhodou sa necítim menejcenná len preto, že ako operná speváčka by som podľa niekoho mala žiť inak. Naopak, teším sa, že minimalizujem dopyt a nedávam zarobiť takým, čo by si mohli kúpiť celú Bratislavu.

Moria aj súš sú plné odpadkov po ľuďoch. Nedokážem to nijako zmeniť, môžem však začať sama od seba a robiť aspoň maličké kroky. Možno tým inšpirujem aj iných.

Spomínali ste dcérku. Tú ste si s manželom, kontrabasistom, s ktorým ste sa zoznámili počas vystúpenia v newyorskej Carnegie Hall, adoptovali.

Poznali sme sa už predtým, ale boli sme zadaní. Dokopy sme sa dali až neskôr. Časom sme zistili, že nemôžeme mať deti, umelé oplodnenie sme odmietli, a tak to celkom prirodzene vyšlo na adopciu.

Čo predsudky okolia? Vzali ste si malú Rómku.

Vždy som zo zábavy vravela, že raz si adoptujem rómske dieťa, čiže sa mi len splnil ďalší sen. K Rómom ma to vždy ťahalo, koniec koncov, polovičný Róm je aj môj manžel. Predsudky okolia ma nezaujímajú.

Je bolestné vyrovnať sa s tým, že človek nebude mať biologického potomka?

Bolo mi to hrozne ľúto, odplakala som si to. Známi aj rodina ma nahovárali na umelé oplodnenie. Musela som im veľmi prácne vysvetľovať, že práve to nechcem.

Všetci ma strašili, že adopcia je riziko, že nikdy neviem, aké dieťa dostanem, aké bude mať gény a neviem čo. A dnes? Dcéra je najväčším miláčikom celej rodiny a nikomu nenapadne, že je adoptovaná. Nik z nás neľutuje. Ak niekto čo i len trochu premýšľa nad adopciou, nech sa nebojí a ide do toho. Je to nádherné naplnenie života.

Mnohí sa boja, či dokážu cudzie dieťa milovať ako vlastné.

Nemusia sa, lebo len čo to dieťa máte, ihneď sa stane vaším, ani nad tým nerozmýšľate. Ja som dokonca cítila, že toto dievčatko bude naše ešte predtým, ako som videla jeho fotografie.

Nedá sa to opísať, šlo o obrovské city, kde všetko dokonale sadlo. A len čo som potom naživo uvidela to ani nie dvojmesačné klbko, bolo jasné, že patrí k nám, že ho musím ochraňovať. Nikdy by som nemenila.

Facebooková stránka autora rozhovoru tu – kliknite.