Denník N

Zabudnuté Slovensko, zabudnutá Amerika. Vás nenávidíme, seba zničíme

Bratia Mečiarovci v roku 1992. foto - Andrej Bán
Bratia Mečiarovci v roku 1992. foto – Andrej Bán

Kto sú tí, ktorým ani za mak neprekážajú rasizmus, útoky na iných, vulgarizmy či očividné lži? Tak znie a dlho bude znieť najpodstatnejšia otázka slobodného sveta.

Autor je reportérom časopisu .týždeň

Desivých je tu toľko vecí, že iba ich abecedný zoznam by presahoval rozsah tohto článku. Začnime príbehom z roku 1992, zo slovenského stredozápadu. Malá dedinka, vedľa nej hlinikáreň, betónový dvojkríž na záhrade brizolitového domu. Milan Mečiar, robotník a brat premiéra, sedí na gauči a takto nám s kolegom novinárom z Prahy dobroprajne radí: „Chlapi, boha vášho, keď zle napíšete o Vladovi, zvesím tú pušku zo steny a nájdem si vás.“

Nie, nenapísali sme o Vladovi dobre. Prepáč, Milan, nešlo to. A to ani napriek našim spoločným borovičkám v neďalekom motoreste pri Žiari nad Hronom. No už vtedy, v ten večer, bolo nad slnko jasnejšie, že na bodrých robotných ľudí čosi také malicherné ako fakty a kritické úsudky neplatí. A to ešte nebola éra internetu či sociálnych sietí.

Ľud má vždy pravdu

Slovenský stredozápad nie je variáciou toho amerického. No ak máme teraz preukázať zvyš­ky racionality pri skúmaní príčin úspechu Donalda Trumpa, musíme sa vrátiť o štvrť storočia do vlastnej minulosti. Mali sme podobného, ehm, politika, ktorý elektrizoval davy. A tie davy sa tiež smiali, až im mastné bruchá pukali. Na zosmiešňovaní tých druhých, na oplzlých chlapáckych rečiach, na primitivizme z neexistujúcej piatej cenovej.

U nás to boli vtedy mítingy HZDS v športových halách, kde hnev, zúrivosť a iné emócie tiekli ako pančované biele v malokarpatskom šenku. Práve tam a vtedy zľudovel výraz Jána Štrassera – babky demokratky. Tie, čo tĺkli po hlavách Lesnú či Hríba. Čosi tu už pritom ani vtedy nesedelo. Agresívne babky boli možno predvoj, no Mečiara oduševnene milovali dve tretiny krajiny, dve tretiny Slovenska. Kto boli tí ľudia? Zmizli?

Zdá sa, že nie Kotleba ani Kollár a už vôbec nie Fico či Sulík, ale Mečiar bol náš prvý prototyp, takpovediac na kolenách sociálnych vývojárov vyhotovený predobraz dnešného Trumpa. Hillary o tom zrejme čosi vie, pozná oboch. A nehovorte teraz, prosím, že porovnávame neporovnateľné, Wisconsin s naším Gemerom či Michigan s Horehroním.

Hlinkove oslavy v Ružomberku v roku 1992. Na titulnej strane Nového Slováka je článok, ktorého autorom bol Anton Hrnko. Foto - Andrej Bán
Hlinkove oslavy v Ružomberku v roku 1992. Na titulnej strane Nového Slováka je článok, ktorého autorom bol Anton Hrnko. Foto – Andrej Bán

Od pamätnej minulej stredy rána, od oznámenia výsledkov volieb celý svet naivne dúfa, že skutočná tvár toho ryšavého chlapa s vtipným účesom, ktorému rozhodne nepatrí do rúk ani vagína, ani jadrový kufrík, je zmierlivá a úctivá. Nie je a nebude. Ak niekto hovorí ako bulo, koná ako bulo, tvári sa ako bulo, tak to najskôr asi aj je bulo. Aj keď to dočasne maskuje. A to napriek tomu, že evolúcia nás vybavila schopnosťou popierať, vytesňovať realitu. Radi vidíme nepríjemné veci v lepšom svetle.

Selektívne videnie je milosrdná vlastnosť a schopnosť sám pred sebou si ospravedlniť akceptáciu pokleslého správania sa nazýva kognitívna disonancia. Bez nej by sme určite neprežili.

Dve farby, stovky odtieňov

Desivé je teraz aj to, ako sa vyrojili všade, aj u nás, davy tých, čo víťazstvo Trumpa oslavujú. Davy tých, čo to celé, ako sami tvrdia, predvídali. A nielen to. Oni vraj dovidia do budúcnosti. Povstanú noví lídri, aby kanalizovali spravodlivý hnev más na elity. Čo na tom záleží, že práve oni sami, títo trumpíkovia, sú koncentrátom nenávideného establišmentu? Majú za sebou figúry z globálnych bánk, firiem. To vám už neprekáža?

Rozdelené Spojené štáty si môžeme predstaviť ako súostrovia dvoch farieb. Stred a pobrežie, vidiek a veľké aglomerácie. Je to úplne inak u nás, červená je farba pravice, konzervatívne more, modrá, naopak sluší liberálom a ľavici. Priepasť medzi nimi bola vždy, nikdy však nebola taká hlboká ako teraz. Červení pohŕdajú svetom modrých, svetom hybridných toyot či kávy latte, svetom podľa nich odtrhnutým od „skutočného života“. A modrí sa, na oplátku, desia kultúrneho tradicionalizmu tých, ktorých jemne a ironicky označujú ako menej informovaných.

Bývalý progresívny liberál Trump je dnes hlasom cirkví a pro-life hnutia. Tak to správne odhadol, toto ho vynieslo hore. Kultúrne a civilizačné ryhy, nie sociálne rozdiely a nespravodlivá redistribúcia bohatstva, to sú určujúce faktory, ktoré čoraz viac rozdeľujú na dva znepriatelené tábory liberálne demokracie slobodného sveta – aj Spojené štáty a Slovensko. A hnacím motorom indukovaného hnevu je internet.

Server Politi-Fact zistil, že Hillary Clintonová v kampani klamala v 28 percentách výrokov, no Donald Trump až v 80 percentách. A napriek tomu vyhral? Alebo, čo je ešte desivejšia otázka, vďaka tomu vyhral? Keby to nebolo tragické, je to iba bizarné, no dnes sme ustúpili populistom a ich vykladačom aj v tom, že neprotestujeme ani proti tomu, že pod bojom proti politickej korektnosti chápu aj boj proti kriticky uvažujúcej menšine, ktorá demaskuje lži, neslušnosti a násilie.

Nie realita, jej vnímanie rozhoduje

Niekde sa teda stala chyba, ale kde? Sebaspytujúce otázky si kladú aj mienkotvorné americké médiá, ktoré teraz, trochu neskoro poukazujú na fakt, že novinári akosi pozabudli na prácu v teréne. Nabádajú, aby reportéri opäť vyrazili za ľuďmi mimo veľkých miest ležiacich na pobreží oceánov, za ľuďmi zabudnutej Ameriky, ktorá teraz tak mohutne prehovorila. A aby jej hlas konečne počúvali.

Podobným deficitom toho, čo je podstatou kvalitnej žurnalistiky, teda výletu za sociálnu bublinu nám blízkych názorov, na spomínaný Gemer či na Horehronie, trpia aj slovenské médiá. Pochopiť príbehy a postoje tých, s ktorými nesúhlasíme, to je dnes jedna z najväčších výziev. A to sa od monitora v kancelárii určite nedá. Pretože inak budú ľudia zo zabudnutého Slovenska oprávnene považovať pohodlné bratislavské médiá za súčasť nenávideného establišmentu. A práve delenie na „skorumpované elity“ a „bežných slušných ľudí“, akokoľvek je pomýlené a lživé a akokoľvek nám ho populisti všetkých razení a odtieňov vnútili, je dnes určujúce.

Nie realita, jej subjektívne vnímanie rozhoduje. Nie absolútna životná úroveň, ktorá je dnes v Brezne či v Krupine lepšia, ako bola kedysi za Dzurindu či predtým za Mečiara, ale individuálny pocit, že sa mám výrazne horšie ako tí darebáci v Bratislave, čo len kradnú, práve tento pocit rozhoduje o príklone ku Kotlebovi či ku Kollárovi. A potom im už ide iba o jediné. Nás, svojich nepriateľov nenávidieť a to aj za cenu, že sami seba zničia. Voľbou fašistov a populistov sa odrežú od vlastnej budúcnosti. Sebadeštruktívne, no bežné správanie.

Ak už mesiace jazdíte do regiónov zabudnutého Slovenska, do Veľkého Krtíša či Revúcej, kde približne každý šiesty dospelý volil Kotlebu, pochopíte, že váš pôvodne intuitívny názor je správny. Kotlebu nevolia prevažne fašisti, ale nahnevaní, ba až zúriví ľudia, ktorým, a to treba zdôrazniť, jeho fašizmus neprekáža. Tri hodiny s dvesto ľuďmi v hľadisku kultúrneho domu v Dolnom Kubíne veľmi otvorene diskutujete o fašizme, jeho príčinách a prejavoch, pričom napokon sa prihlási zo dvadsať mužov s podobne sa začínajúcou otázkou: „Som volič Kotlebu a chcem sa čosi spýtať.“ A vy ho vypočujete, pretože ste nastavili pravidlá diskusie rovnako pre všetkých: opýtajte sa čokoľvek, nesúhlaste s nami, no netolerujeme verbálnu agresivitu, tam sa diskusia končí.

A tí chlapci, ale aj muži v strednom veku, medzi nimi učitelia a robotníci, podľa výzoru aj správania nijakí náckovia, vás potom na ľudoprázdnom tmavom námestí na hodinu obklopia, aby to všetko – toho ich Majka, Putina aj Rostasa – ešte raz, podrobne, s vami prebrali, vy s nimi hovoríte z očí do očí, že chápete ich hnev na skorumpovaných smerákov, ale že na rozdiel od nich v žiadnom prípade nevolíte a nebudete voliť nikdy Kotlebu ani s tým jeho Mazurekom. Pretože je vám odporná čierna gardistická uniforma a fakle v rukách, všetky tie nenávistné reči o parazitoch a holokauste ako vymyslených rozprávkach o mydlách.

A tí chlapi, čo volili Kotlebu, vám napokon pred polnocou ponúknu, že vás odprevadia na hotel, aby vás tu, na Orave, za tmy niekto nezbil. A vy viete, čo máte urobiť. Odmietnuť ponuku a poslať ich vyspať sa. Možno príde lepšie ráno, ako bolo to dnešné.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Komentáre

Teraz najčítanejšie