Keď sa ľud stáva masou

Nemám rád slovo ľud. Stále je na ňom lepkavá pachuť minulého zriadenia, ktoré všetko tak doriadilo, že sa dodnes z toho nemôžeme spamätať. A predsa slovenčina nemá výstižnejšie slovo – societa či komunita obsah tohto pojmu posúvajú trochu inam. A už vonkoncom nemôžem užiť pojem pospolitosť, ktorú tak nehanebne ukradli tomuto národu tupohlavé holohlavy.

Takže ľud. Mali by sme to byť my všetci, zomknutí spoločnou ideou, zapálení za spoločný cieľ, zjednotení do vyššieho celku. Ako si nespomenúť na láskavú obranu ľudu z úst i pera Ľudovíta Štúra: „Hovoríte, že ľud slovenský je pustený, otupený, nedbanlivý, otrocký, unížený, že sa za zlým ťahá, o dobré, čo sa mu aj hlasite predkladá, nehrube stojí, ba proti tým, ktorí ho k nemu viesť chcú, povstáva, hovoríte, že tento ľud sám seba opustil, že mu nieto rady a pomoci.“ Odhliadnuc od zastaraného spôsobu vyjadrovania, veľa sa od štúrovských čias nezmenilo.

V týchto dňoch si spomíname – naozaj? – na 17. november, keď sa prvýkrát po dlhom čase, a naposledy, prejavila táto vzorka ľudí ako ľud, spoločenstvo, verejnosť. Keď sme vykročili zo svojich súkromí, aby sme verejne manifestovali jednotu. (Ktorá vydržala iba niekoľko dní.)

Odvtedy sme opäť prinajlepšom masou, davom, prinajhoršom húfom a luzou. Tvrdé slová? Zaiste. Tak ako Štúr vedel chlácholiť, utišovať, liečiť národ, v ktorom chcel vidieť ľud, tak mal aj príkre slová voči luze: „Nič nieto nad to horšie a hnusnejšie, ako keď nevzdelané a neosvietené masy v záležitostiach krajinských rozhodujú, bo tu len tuposť a sebectvo, a nie dobro pospolité, reč vedú. Takéto masy nejednej krajine už náramne poškodili a nejednu aj do zahynutia uvalili.“ Z času na čas sa objaví väčšie množstvo ľudí na uliciach, občas si zaprotestujú, občas si zamanifestujú, občas si zarozbíjajú (sedadlá na štadiónoch alebo hlavy). Občas sa v mase objavia znaky novej verejnosti, ale častejšie v nich vidno charakteristické prvky luzy.

A čo ešte, keď sa táto masa vyvalí do virtuálu a zaplaví internet! Vtedy sa aj sociálne siete menia na asociálne. Nemáme ideu, nemáme víziu, nemáme lídrov, pretože stranícki bosovia idú za davom, nie pred ním. 17. november, Deň boja za slobodu a demokraciu, je iba jeden deň v kalendári. Možno je to dobre, pretože nás upozorňuje, že dní boja za slobodu a demokraciu by malo byť v našich životoch 365.