ŠtB sa počas Novembra snažila infiltrovať, no viac počúvala, ako konala
Komunistická kontrarozviedka aj prvé týždne revolúcie zvládala len s problémami. Už pred Novembrom nestíhala sledovať opozíciu, ktorá sa menila a rozrastala. Od začiatku decembra jej činnosť ešte viac upadala.
Je november 1989, komunistická strana po masových protestoch verejnosti stráca pôdu pod nohami a s nimi aj ich tajná polícia – obávaná Štátna bezpečnosť (ŠtB). Na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského práve sedia ľudia z Verejnosti proti násiliu a koncipujú text prvého vyhlásenia VPN, ktorý však náhle mizne v ich ústach.
„Z prízemia sa k nám dostali hlasy, že hore na piate poschodie idú eštebáci. Tak sme začali žuvať papieriky. Dnes to kdekto komentuje tak, že sme mali zbytočný strach. Ale ten, kto tvrdí, že také obavy z ŠtB alebo z toho aparátu nemal, je buď hlupák, alebo klame,“ spomína dnes na atmosféru spred 27 rokov Peter Zajac, jeden zo zakladateľov VPN.
Prenikali všade
Tajná polícia prenikala na všetky dôležité stretnutia VPN, snažila sa infiltrovať aj do vedenia vznikajúcej politickej opozície. Zajac hovorí, že z neskôr objavených dokumentov potom vyplynulo, že ŠtB mala v skutočnosti veľmi nepresné údaje. „Nevedela takmer nič. To sme vtedy, samozrejme, nevedeli. Každý z nás však predpokladal, že nás budú sledovať.“
„Pokúšali sa tam dostať. Nemalo to však už účinnosť, ktorá by bezprostredne ovplyvňovala udalosti. Sú o tom dôkazy. Sú však aj dôkazy o tom, že končila práca s agentúrou. Niektorí agenti odmietli plniť úlohy,“ hovorí historik Marián Gula z Ústavu pamäti národa. Nadriadených začali žiadať, aby ničili materiály, ktoré by ich v budúcnosti mohli kompromitovať. To sa dialo už začiatkom decembra.
Peter Zajac hovorí, že eštebáci poznali len tých, ktorých už predtým mali zmapovaných – disidentov a ochranárov. O ľuďoch z vedeckej alebo umeleckej oblasti nevedeli nič. „Konšpiračná teória o tom, že November pripravovala ŠtB, je úplne nezmyselná,“ vraví. Kto a ako stretnutia VPN monitoroval, známe nie je. Prvé reálne informácie o spolupracovníkoch ŠtB sa k nim dostali až pred voľbami v roku 1990.
Do roku 1990 bola ŠtB najmocnejšia organizácia štátu. Zamestnávala tisícky príslušníkov a desaťtisícky tajných spolupracovníkov – v každej škole, firme, úrade. Počas Novembra bežali tri celoštátne operácie ŠtB – Klin, Kruh a Norbert. Klin sa týkal snáh preniknúť do opozičných hnutí a diskreditácie disidentov. Kruh vyhľadával „protispoločenské živly“ a Norbert mal týchto ľudí izolovať.
Federálny minister vnútra František Kincl navyše od 20. novembra nariadil najvyšší stupeň mimoriadnych bezpečnostných opatrení. Týkali sa aj ŠtB, ktorá mala „aktivizovať agentúrno-operatívnu činnosť“ a pozornosť mala venovať tomu, aby zabránila „antisocialistickým živlom“ prenikať do závodov a prostredia mládeže, aby ich nezneužili na provokačné a nátlakové akcie.
Mala tiež zhromažďovať „kvalitnú a procesne využiteľnú“ dokumentáciu protištátnej činnosti, čo znamená, že odporcov režimu plánovali dostať pred súd. Podľa rovnakého rozkazu mala polícia nadviazať kontakt s Ľudovými milíciami – ozbrojenými jednotkami komunistickej strany – a s armádou, aby mohli ešte viac posilniť bezpečnostné opatrenia.
Najvyšší stupeň mobilizácie ŠtB trval do 29. novembra, potom ho znížili, tajná polícia mala ďalej monitorovať a ovplyvňovať, čo sa deje.
Boli už v Umeleckej besede
Denná situačná správa ŠtB zachytávala už druhé stretnutie odporcov režimu v bratislavskej Umeleckej besede z 20. novembra, hlásenie išlo do Prahy na federálne ministerstvo vnútra.
„Budaj, ktorý bol hlavným organizátorom celej akcie, vyzval zúčastnených, aby podpisovali prevolanie, ktoré vzniklo v náväznosti na zásah príslušníkov ZNB proti manifestácii študentov v Prahe dňa 17. 11. 1989. Žiadal zúčastnených, aby si zobrali rozmnožené prevolania a dali ich podpísať na svojich pracoviskách a potom to osobne doručili koordinačnému výboru,“ hlásila tajná polícia.
Je zrejmé, že eštebák na mieste bol, alebo mal zdroj, ktorý ho o schôdzke, na ktorej bolo okolo 450 ľudí a vzniklo na nej VPN, podrobne informoval.
Tajná polícia v tom čase však už zlyhávala, dokázala ešte monitorovať, nie však udalosti usmerňovať. Nemala presnejšie informácie o pozadí súkromných stretnutí, ktoré založeniu VPN predchádzali. Išlo napríklad o stretnutie aktivistov v bratislavskom byte Sone Szomolányi či v Pukanci u Ivana Kadlečíka. Nie je úplne jasné, čo vedela o vzniku Maďarskej nezávislej iniciatívy, ktorá sa rozbehla v Šali v byte Károlyho Tótha, alebo o schôdzke v byte výtvarníka Miroslava Cipára, po ktorej sa začali stretnutia v Umeleckej besede.
Internáty aj milície
Tajní sledovali ďalšie schôdzky VPN, ale aj stretnutia študentov, robotníkov v Bratislave aj v ďalších väčších mestách. „V ŠD v Mlynskej doline sa 20. 11. 1989 vyskytli na všetkých poschodiach nápisy ‚Smrť komunistom‘, ‚Jakeša do koša‘, nákresy šibenice s nápisom KSČ, truhly s menami Jakeš, Adamec, Fojtík a ďalší, preškrtnutý nápis KSČ,“ písala do Prahy slovenská časť ŠtB.
Referovali aj o náladách skalných prívržencov režimu. „V radoch príslušníkov Ľudových milícií sú zaznamenávané názory, ktoré svojím obsahom jednoznačne nesúhlasia s tým, aby sa prešetroval zákrok poriadkových jednotiek v Prahe dňa 17. 11. 1989, a tento považujú za oprávnený. V radoch obyvateľstva nášho teritória (východoslovenský kraj) sa vyskytujú názory, či sme nezabudli na Poučenie z krízového vývoja v strane a spoločnosti, keď v roku 1968 sa taktiež v prvých radoch ozýval tzv. kultúrny front, t. j. práve tí, ktorí aj v dnešnej dobe majú všetko a pre socializmus nič neurobili,“ písala kontrarozviedka do Prahy 22. novembra.
Lorenc nariadil skartáciu
„Samozrejme, že sa snažili ovplyvňovať, prípadne vstupovať do udalostí. Tie však prebiehali, zdá sa, mimo nich,“ hovorí historik Gula. ŠtB sa podľa neho sústredila na najvýznamnejších odporcov režimu – na Alexandra Dubčeka či chartistov.
Okrem sledovačky využívali aj odpočúvania. Potvrdzuje to aj úryvok z dennej správy ŠtB.
„Dňa 20. 11. 1989 bolo prameňom (2) zistené, že Luciano Antonetti z Talianskej komunistickej strany uskutočnil s Alexandrom Dubčekom telefonické interview pre vysielanie bližšie neustanovenej talianskej rozhlasovej stanice, zamerané na zistenie jeho názorov na súčasnú situáciu v ČSSR.“ Správa zjavne vychádza z odpočúvaní Dubčekovho telefónu.
„Ďalej (Dubček) pokračoval, že to, čo sa dnes v našej spoločnosti deje, je na pokraji konfrontácie, keďže stereotypnosť postojov neostalinského, brežnevovsko-suslovského vedenia KSČ prispieva k dogmatickému riešeniu pálčivých problémov, ktoré hlavne v politickej oblasti neustále narastajú.“
Zaostávali už od polovice roka
„Tie ostatné udalosti začali ŠtB prerastať cez hlavu,“ hovorí Gula. „Od polovice roka 1989 sa do aktivít proti režimu začali zapájať osoby, ktoré už ŠtB nedokázala detailnejšie rozpracovať. Keď prišiel November, tajná polícia už pomerne výrazne zaostávala. Reakcia organizácie, ktorá mala niekoľko desiatok tisíc ľudí, je jednoducho dlhodobejšia,“ vysvetľuje.
Zlomový bod pre ŠtB bol podľa historika Gulu rozkaz generála Alojza Lorenca z 1. decembra o skartácii dokumentov. „Počítali s tým, že sa tu začne politická situácia meniť. To bolo jasné po generálnom štrajku. Ničili materiály, ktoré by mohli kompromitovať ich činnosť, väčšina dokumentov ŠtB z tohto obdobia neexistuje.“
Budova s ušami
Na prelome novembra a decembra dostala VPN od mesta Bratislava do prenájmu Mozartov dom, čo bola dovtedy Večerná univerzita marxizmu-leninizmu. Zajac opisuje, ako v ňom strhávali ideologické plagáty. Keď sa o niekoľko rokov neskôr do budovy sťahovala rakúska ambasáda, v dome objavili množstvo odpočúvacích zariadení z rôznych období – spred Novembra aj po ňom.
„ŠtB tam bola aj v takejto podobe, ukázalo sa to však až oveľa neskôr. Priznám sa, že ma to dosť šokovalo,“ hovorí Zajac.
Aj historik Gula vraví, že druhá polovica 80. rokov bola obdobím, keď sa ŠtB viac sústreďovala na odpočúvania opozície, ktoré nahrádzali klasickú agentúrnu činnosť.
Skúsenosť s ŠtB, ktorá sa snažila preniknúť do vnútra VPN, má aj Peter Tatár. „Tam, kde som pracoval do roku 1986, pracoval muž, ktorý mal na starosti takzvané zvláštne úlohy. Potom sa vyskytol na VPN ako poradca našej kolegyne,“ spomína. Mal vraj VPN radiť v oblasti budovania štruktúr štátu.
Potom sa dlho neukázal a Tatár ho stretol až pred voľbami 1990. „Hovoril mi so škodoradostným úsmevom v mene SNS, ktorú pomáhal spoluvytvárať, ako nás porazia.“ Tatár vraví, že je to slabý dôkaz o tom, že išlo o nasadeného eštebáka, pochybnosti o „poradcovi“ má však dodnes.
Zažil aj situáciu, keď sa zrejme ŠtB pokúšala monitorovať stretnutie so študentmi Vysokej školy múzických umení. V miestnosti sa objavili dvaja podozriví muži, ktorí diskusiu nahrávali na diktafón. Keď Tatár na dvojicu upozornil Jána Budaja, prišiel za nimi, vypýtal si od nich kazetu, ktorú mu hneď odovzdali.
Počas prvých stretnutí na seba Tatár bral úlohu „vyhadzovača“, ktorý nepúšťal do VPN podozrivých ľudí. „Intuitívne, hoci som ho nepoznal, som odtiaľ dvakrát vyhodil Viliama Ciklaminiho. Povedal som mu, že ho tam nechceme,“ spomína. Ciklamini bol bývalý rozviedčik ŠtB, ktorý po páde komunizmu zobral z trezora ministerstva vnútra spis ŠtB, ktorý sa týkal Jána Budaja, a stal sa aktérom jednej z prvých ponovembrových lustračných a spravodajských afér. „Veľa ľudí malo osobný alebo služobný záujem sa k nám dostať. O tom som presvedčený,“ vraví Tatár.
Aj Fedor Gál vraví, že sa o spolupracovníkoch ŠtB vo VPN dozvedeli až o pol roka. „Nie všetky strany, ktoré šli do prvých slobodných volieb v roku 1990, dali svojich kandidátov lustrovať, VPN áno. Výsledky lustrácií boli pre mňa šokom.“
Budovali si vo VPN systém, ktorý zachytával ľudí, čo sa k nim snažili infiltrovať? „Prvým filtrom bola dôvera, osobné vzťahy z čias komunizmu, odporúčania. Charakter systému však mali až lustrácie z podkladov ministerstva vnútra,“ hovorí Gál.
Jeden nižší, jeden vyšší
O praktikách ŠtB z Novembra hovorí aj košický aktivista Občianskeho fóra Vladislav Chlipala. Štátna bezpečnosť vedela o dianí v Košiciach veľa. „Pokúšali sa ovplyvňovať aj dej, veľmi silno však nie. Bolo pre nich dôležité vedieť, čo sa deje. Generálny príkaz však bol nezasahovať.“
ŠtB v Košiciach okolo aktérov Novembra príliš viditeľná nebola. „Pár ich bolo videných s magnetofónmi, lebo si to aj nahrávali. Viem, že v blízkosti jedného stretnutia boli dvaja ľudia, ktorých by som na to tipoval. Priamo v koordinačnom centre však zrejme nie,“ vraví Chlipala.
Neskôr mal možnosť si niektoré udalosti z čias revolúcie overiť. Stal sa prvým ponovembrovým šéfom košickej expozitúry Úradu pre ochranu ústavy a demokracie, ktorý sa neskôr premenoval na Federálnu bezpečnostnú informačnú službu. „Našli sme spis, kde ešte nevedeli, ako sa voláme. S Rudom Bauerom sme boli vyslaní, aby sme sa išli pozrieť, čo sa deje v divadlách. Zachytili to. Opisovali nás ako jedného nižšieho a jedného vyššieho.“
Karatisti chránili len fyzicky
VPN vtedy mala len fyzickú ochranku. Tá ich chránila pred možnými provokáciami a odrádzala prípadných útočníkov. Milan Kňažko spomína, že karatisti Boris Mlsna a Daniel Líška zorganizovali niekoľko desiatok kamarátov.
„Počas celého tohto obdobia robili ochranku Koordinačnému výboru VPN, robili ochranku vysokoškolákom na VŠMU, na námestí, tribúnach a vozili nás do Prahy a späť. Trvalo to týždne.“ Amatérski bodygardi sa prihlásili sami. Vzbudzovali rešpekt a to stačilo, naostro zasiahnuť v Nežnej revolúcii nikdy nemuseli.
A čo o činnosti ŠtB v Novembri hovorí jej posledný šéf Alojz Lorenc? „Keď som sa dozvedel, čo sa v Prahe stalo, tak som náčelníkovi hlavnej správy kontrarozviedky prikázal, že sa kontrarozviedka nesmie do udalostí vmiešavať inak než sledovaním, čo sa deje,“ opisoval minulý rok časopisu .týždeň. Potvrdil však aj snahu veci ovplyvňovať. „Museli sme vedieť, čo sa deje, či už v Občianskom fóre, alebo VPN. A mať určitý vplyv na udalosti. A tiež sa podľa vývoja situácie rozhodovať.“
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
