Denník N

Podobne ako v Novembri, aj teraz sa hlási o slovo Zeitgeist, duch doby, lenže teraz hovorí jazykom nenávisti

25. november 1989 na Námestí SNP. Foto – archív TASR
25. november 1989 na Námestí SNP. Foto – archív TASR

V novembri 1989 bol na našej strane, dnes je proti nám.

Mám sedemnásť rokov, sedím sám vo vykúrenej maringotke s piatimi bruchatými chlapmi, jem lacnú salámu s rožkom, oni si dávajú aj pivo. Je obed, vrchol dňa, lebo o dve hodiny už bude fajront, keď sa pod sprchou rozkošnícky namydlia od hlavy až po päty a potom sa oblečú do civilu, hoci aj tak budú vyzerať stále ako robotníci v montérkach.

Bola polovica sedemdesiatych rokov, vrchol normalizácie, ktorá mala trvať ešte pätnásť rokov. Pamätám sa, ako som si počas tej obedňajšej prestávky v maringotke po prvý raz položil otázku: takto bude vyzerať môj život až do smrti?

Dodnes vidím tváre svojich robotníckych kolegov, ich biele telá pod sprchou a opálené krky, ale najmä si dodnes pamätám ich odovzdanosť osudu, ktorý prijali so samozrejmosťou, akú som vtedy nedokázal pochopiť. Báli sa šéfa, malého muža s veľkou hlavou, ktorý bol komunista a mal právo im strhnúť prémie, čo občas aj urobil. A nikdy, naozaj nikdy nehovorili o politike.

Túžba po zmene

Hlavným rysom normalizačného Československa bol samozrejme strach z komunistov, strach z všadeprítomnej vyššej moci, ale tento režim by nebol tak dlho vydržal bez istej kompenzácie tohto strachu, ktorou bola záruka stability. Život bol predvídateľný až do jeho konca, čo mojim kolegom z maringotky možno aj vyhovovalo.

Problém nastal, keď základy tejto stability začali praskať a nuda, ktorú režim predpisoval spoločnosti ako sedatívum proti túžbe po zmene, prestávala účinkovať. Každý stabilný systém sa začne kymácať až vtedy, keď dostatočný počet ľudí pocíti, že je možné ho povaliť. V tom okamihu začne byť nuda a stabilita smrteľným nepriateľom, a túžba po zmene, vzrušenie z predstavy, že je možná, začne naberať energiu, ktorá môže vyvolať uragán.

Ten sa strhol v novembri 1989. A vyzerá to tak, že víry prachu, ktoré sa dnes dvíhajú všade, kam sa človek pozrie, sú predzvesťou nového uragánu. Jeho prvé poryvy už zasiahli Britániu a USA a zbúrali jednu zo základných istôt, o ktoré sa opierala celá naša novembrová generácia: že ukotvenie liberálnej demokracie na Západe je čosi ako prírodný zákon, že je to rovnaká samozrejmosť, ako že na východe vychádza slnko.

Výsledky amerických volieb tento prírodný zákon zrušili a Donald Trump je v tábore európskej radikálnej pravice i medzi slovenskými politikmi (od Kotlebu cez Fica až po Sulíka) vnímaný ako nositeľ Zeitgeistu, „ducha doby“, ktorý rozmetá liberálnu demokraciu s jej politicky korektnými elitami a médiami a nastolí „nový poriadok“, ako hovorí Marine le Penová.

Čo je toto za život?

Tento Zeitgeist naozaj existuje. Stretol som sa s ním po prvý raz pred niekoľkými rokmi v Poľsku, keď som sa pokúšal vypátrať, prečo chcú ľudia voliť Jaroslawa Kaczynského. Chodil som po poliach za farmármi, ktorí práve orali zemiaky, a pýtal sa ich, ako žijú. Nechceli so mnou hovoriť, lebo ma považovali za nepriateľa – bol som novinár. Mlčky zbierali zemiaky do prútených košov, na poľnej ceste mali pristavené terénne Toyoty a ich domy v dedine mali nové omietky, strechy a plastové okná. Asi na desiaty môj pokus sa jeden z nich postavil, pozrel sa mi do očí a povedal: „Čo je toto za život?“

Potom som si Zeitgeist začal všímať aj na Slovensku. Prejavil sa tichom v kinosále plnej študentov gymnázia. Bol som pre nich nepriateľ – veterán Novembra, ktorý sa zastáva Rómov a utečencov. Prejavil sa v prostej diagnóze babky v malej slovenskej dedine, ktorá mi vysvetľovala svoju nostalgiu za bývalým režimom: „Komunistov sme sa síce báli, ale oni sa o nás aspoň zaujímali. Dnes sa o nás nezaujíma nik.“

Zdá sa mi, že dnešný Zeitgeist vyviera z existenciálnej úzkosti ľudí, ktorí nedokázali dať zmysel svojim životom, nedokázali „vziať osud do svojich rúk“, ako sme ich vyzývali v Novembri. Majú pocit, že liberálna demokracia sa o nich nezaujíma, zato otvára náruč všetkým ostatným – od homosexuálov až po Rómov.

Dlho boli s liberálnou demokraciou zmierení ako s niečím, proti čomu sa nedá vzoprieť, lebo Zeitgeist bol na jej strane. Boli v podobnej situácii ako moji kolegovia robotníci z maringotky: odsúdení k nekonečnej nude predvídateľného bezvýznamného života, odovzdaní svojmu osudu, o ktorom už ani nepremýšľali, ale bol aspoň krytý zárukou stability, ktorú liberálna demokracia ponúkala.

Omyl Fukuyamu aj Huntingtona

Lenže to už neplatí. Jej základy začali praskať a namiesto nudy sa dostavuje vzrušenie z možnosti zmeny, z možnosti, že ich život nemusí byť takto bezvýznamný až do smrti, lebo teraz sa oni stali obľúbencom Zeitgeistu, ktorý ich vyzýva, aby vo voľbách vyjadrili svoju frustráciu a hnev. A aký paradox – cítim, že je namierený aj proti mne. S tým som naozaj nerátal.

Keď som bol terčom hnevu slovenských nacionalistov v 90. rokoch (a nebol som sám), považoval som to za logickú reakciu bývalých komunistov, ktorí sa zo dňa na deň účelovo zmenili na národovcov. Považoval som ich za síce nebezpečný, ale predsa len vymierajúci druh. Bol som totiž hlboko presvedčený, že liberálna demokracia je taký príťažlivý model pre každú ľudskú bytosť, že akákoľvek iná alternatíva sa v slobodnej súťaži ideí nemôže presadiť. Bol som presvedčený, že liberálna demokracia ponúka niečo, čo sa nedá odmietnuť: vzrušenie zo života, ktorému môžem ja sám – slobodne a na vlastnú zodpovednosť – dať jeho jedinečný zmysel. Jediná povinnosť, ktorá z toho plynie, je uznanie práva ostatných na rovnako slobodnú voľbu. Odtiaľ pochádza idea ľudských práv, ktorá nevyhnutne smeruje k onej „politickej korektnosti“, čo v preklade znamená úctu voči iným.

Zdá sa, že som sa osudovo mýlil a jedinou útechou mi môže byť vedomie, že v tomto omyle som nežil sám. Mýlil sa Francis Fukuyama, keď predpokladal koniec dejín a večné víťazstvo liberálnej demokracie, mýlil sa aj Samuel Huntington, keď predpokladal stret civilizácií. Ten stret sa totiž dnes odohráva vo vnútri jednej – západnej – civilizácie.

Mýli sa ľavica, ktorá všetko zvaľuje na neoliberalizmus – Trumpovi voliči sú totiž bohatší ako voliči Clintonovej. Mýlia sa aj tí, ktorí zvaľujú brexit na Brusel. Ten za náladu Britov nemôže, lebo v skutočnosti tam išlo o stret liberálnej demokracie s tými, ktorí ju chcú povaliť. Nie je to dobrá správa, ale dáva zmysel: väčšina Britov, ktorí hlasovali za brexit, sú aj zástancami trestu smrti, čo je jeden zo znakov náklonnosti k autoritatívnemu režimu.

Zeitgeist nám odkazuje, že mnohí ľudia (možno dokonca väčšina) sú unavení z nároku na jedinečnosť, chcú byť súčasťou kolektívnej identity, ktorá podlieha vyššej autorite, dokonca aj za cenu, že bude autoritárska.

Dedičstvo Novembra

Nechcem sa vyhýbať zjavnému paradoxu, že kým v novembri 1989 som patril k tým, ktorí sa usilovali povaliť vtedajší režim (komunistický), dnes patrím k tým, ktorí sa usilujú brániť ten súčasný (liberálny). Vtedy bol Zeitgeist na mojej strane, dnes je proti mne a v oboch prípadoch pramení jeho energia zo vzbury výraznej časti spoločnosti proti ubíjajúcej nude a pocitu bezvýznamnosti.

Je tu však jeden zásadný rozdiel: vtedy hovoril Zeitgeist jazykom zmierenia, dnes hovorí jazykom nenávisti a násilia – rovnako ako kedysi komunisti. Som si istý, že Zeitgeist naozaj existuje, ale tiež som si istý, že ten dnešný sa mýli, lebo hovorí jazykom vymierajúceho druhu. Ak by totiž naplnil svoje slová, vymrieme všetci.

November bol okrem iného aj vzburou proti lži. Je priamym dedičom osvietenstva, ktoré verí v schopnosť ľudského rozumu rozoznať pravdu od lži – alebo od optického klamu. Zrodilo sa v okamihu, keď si Galileo Galilei zostrojil ďalekohľad, pozrel sa doň a zistil, že vesmír je v skutočnosti iný, než aký vidíme voľným okom. Tak sa zrodila veda, ktorá dnes tvrdí, že globálne oteplenie zapríčinené človekom je holý fakt, ktorý ohrozuje prežitie ľudstva. Lenže Donald Trump to popiera. Verí teplote vo svojom klimatizovanom paláci.

Dnešný Zeitgeist stojí na popieraní zjavných právd, preto nenávidí novinárov. Jeho pravdou je emócia hnevu, ktorá sa živí lžou o sprisahaní liberálnych elít. Áno, motívy tohto hnevu sú skutočné, pochopiteľné a v tomto zmysle aj pravdivé. Lenže voliči túžiaci po „novom poriadku“ žijú v optickom klame, ktorý si pestujú len preto, aby mohli živiť svoj hnev. Žijú v nekonečnej slučke ilúzií, ktorá sa jedného dňa pretrhne.

Než sa tak stane, môže sa udiať veľa zlých vecí a je lepšie si priznať, že keď praskajú základy systému, nič sa nedá predvídať. Možno nie je v našej moci poraziť dnešný Zeitgeist, ale rozhodne je v našej moci mu vzdorovať. Liberálna demokracia má proti všetkým iným systémom jedinú výhodu: dokáže naprávať svoje chyby bez toho, aby sa zrútila. Je preto našou úlohou porozumieť príčinám hnevu a hľadať možnosť nápravy. Ale rovnako je našou úlohou trvať na princípoch, vďaka ktorým sme sa v novembri 1989 stali súčasťou západnej civilizácie s jej osvietenskou tradíciou. Bez ohľadu na Zeitgeist.

Viac čítania od Martina Šimečku? Skúste knihu Medzi Slovákmi

zobraziť

17. november

Teraz najčítanejšie