Denník N

Historik o Husákovi: Bol prvý medzi rovnými

Gustáv Husák už v časoch normalizácie. Foto – archív TASR
Gustáv Husák už v časoch normalizácie. Foto – archív TASR

Gustáv Husák končil v roku 1987 pod tlakom, a keď ho opustila aj Moskva, odišiel zlomený a úplne rezignovaný, hovorí český historik Michal Macháček, ktorému vyjde na začiatku budúceho roka vôbec prvý ucelený životopis posledného komunistického prezidenta.

Historik Michal Macháček sa zaoberá komunizmom na Slovensku a česko-slovenskými dejinami 20. storočia. Onedlho mu vyjde kniha o Gustávovi Husákovi.

Husák je vnímaný ako technokrat, ktorý prejavoval málo emócií. Aký to bol človek?

S tými emóciami to bolo zložitejšie. Mal väzenskú skúsenosť z 50. rokov, čo človeka naučí emócie tlmiť. Je však pravda, že rezervovanejší bol už predtým. Existujú vyjadrenia jeho priateľov, alebo blízkych ľudí, ktorí uvádzajú, že nedával emócie najavo. Sám sa niekoľkokrát vyjadril, že emócie do politiky nepatria, a on žil naplno politikou. Možno cítil ako určitú slabosť vyjadriť emócie. Existuje list z väzenskej korešpondencie medzi Husákom a jeho manželkou Magdou Husákovou Lokvencovou, v ktorom sa ospravedlňuje jej a synom, že im nevenoval viac času a nikdy im nepovedal, ako veľmi ich má rád, pretože v rodine, z ktorej pochádzal, sa emócie nedávali veľmi najavo a on tak bol vychovaný.

Mal nejakých priateľov?

Boli okolo neho ľudia, ktorí mu boli blízki. Je však pravda, že ako sa dostával k najvyšším stupienkom moci, tak priateľov ubúdalo a hlavne od nových ľudí, ktorí boli generačne vzdialenejší, bol vidieť určitý odstup. Keď dochádzalo k stretnutiam na úrovni strany, ľudia k nemu mali a priori veľký rešpekt a zdržanlivosť.

Historik Michal Macháček. Foto - archív MM
Historik Michal Macháček. Foto – archív MM

Kto boli tí priatelia?

Boli hlavne z medzivojnového obdobia, ešte zo štúdií. Blízky mu bol napríklad Anton Rašla, ktorý bol dokonca jeho starším gymnaziálnym spolužiakom a spolu pôsobili v socialistických spolkoch.

Prokurátor Rašla?

Áno. Jeden z neskorších žalobcov v procese s Jozefom Tisom. Priateľom mu bol aj Eduard Friš, človek, ktorý Husáka sofistikovane priviedol ku komunistickému hnutiu. S ním sa však Husák v zlom rozišiel v 60. rokoch.

Na Slovensku sa roky hovorí, že síce zastával tvrdú líniu, mal však pocit, že sa musí starať o Slovensko. Je to tak?

Jeho politická činnosť bola veľmi dlhá. Začala sa už v polovici 30. rokov a ťahala sa s prestávkami až do polovice 80. rokov. Rozdelil by som to na niekoľko rôznych periód. Na začiatku svojej verejnej činnosti akcentoval nacionálnu otázku veľmi silno, pričom jeho záujem o Slovensko bol väčší než o Československo. Je to vidieť aj pri jeho správach, ktoré posielal za vojny do Moskvy. Písal, že Slovenský štát by nebol až taký zlý, prekážalo mu však jeho spojenie s Veľkonemeckou ríšou a ľudácky režim. Platforma samostatného štátu mu skrátka nebola cudzia a zrejme by mu vyhovoval aj variant samostatného Slovenska, ktoré by sa k Sovietskemu zväzu mohlo pričleniť. Najväčším nepriateľom je pre neho Hitler, Tiso, ale vedľa nich aj Edvard Beneš, ktorého chápe ako symbol čechoslovakizmu a unitárneho štátoprávneho modelu z medzivojnového obdobia. On však chce ísť ďalej, chce uznanie slovenského národa ako samostatného, aby mal svoje úrady a práva. Myslím, že to vtedy myslel naozaj vážne. Svoje názory postupom času korigoval.

Okrem toho sa hovorí, že vlastne nebol až taký tvrdý normalizátor, ako by bývali iní. Ako to bolo?

To je, samozrejme, hypotéza a je otázkou, s kým by sme to porovnávali. Často sa uvádza prímer Husáka s Vasilom Biľakom. Je pravda, že Husák sa snažil najväčších radikálov – tých ľavých ultras – krotiť a potom sa s nimi aj vyrovnal. Išlo napríklad o generála Otakara Rytířa alebo poslankyňu Soňu Penningerovú. Hlavné slovo však mala Moskva, pre ktorú bol Husák prijateľnejšiou alternatívou. Moskve v prvom rade išlo o to, aby sa upokojila situácia. Ultraľavičiari skôr ponúkali komplikácie a nepokoj.

Bol politický intrigán?

Domnievam sa, že machinácie a oportunizmus patria do profesionálnej politiky. Pokiaľ ju človek chce robiť dlho, nezaobíde sa bez toho, a je jedno, či ide o komunistického politika, alebo politika fungujúceho v parlamentnej demokracii. On ostatne skúsil oboje.

Ako je možné, že vo vrcholnej politike prežil od roku 1968 až do roku 1989?

Bol medzi tými straníkmi naozaj najväčšia osobnosť. Disponoval vysokou inteligenciou, kvalitným vzdelaním, ale i húževnatosťou či rétorickým umom. Dokázal prehovoriť bez papiera a bravúrne formulovať a štylizovať myšlienky, čo tiež nebola samozrejmosť u každého. Bol medzi vrcholnými straníkmi takou prirodzenou autoritou, ktorá za svoje postoje získala nevyhnutnú dôveru Moskvy. Ten systém 70. a 80. rokov v politike bol navyše založený na jednote straníckeho vedenia a vyrovnávaní síl. Je nezmysel tvrdiť, že bol Husák diktátor, človek s absolútnou mocou. V jeho prípade by som použil prirovnanie, že bol prvý medzi rovnými. Existovalo tam kolektívne vedenie Predsedníctva ÚV KSČ a každý jeho člen mal svoju váhu. Keď dochádzalo k určitým konfliktom, tak Husák v tom vedel chodiť a dokázal rôzne balansovať. Dochádzalo tam napríklad k častým stretom medzi Vasilom Biľakom a Lubomírom Štrougalom a bolo treba nejakého rozhodcu. A Husák často slúžil ako človek, ktorý upokojoval situáciu, myslím, že mu to aj vyhovovalo, pretože to potvrdzovalo jeho pozíciu nad nimi.

V roku 1987 sa vzdal funkcie generálneho tajomníka. Nebolo to však dobrovoľné.

Nie, to určite nie.

Mohol ten tlak ustáť?

Ten tlak bol taký silný, že to vzdal. On s tou otázkou vlastne vyšiel sám. Mal vtedy 74 rokov, bol po mozgových príhodách a aj pre neho bol súčasný výkon prezidentskej a najvyššej straníckej funkcie fyzicky náročný, aj keď si to úplne nepripúšťal. Zostával tam, aby predsedníctvo zjednocoval a napríklad chránil federálneho premiéra Štrougala. Husák dokonca nadhadzuje na konci roku 1986 otázku svojho odchodu pred Gorbačovom, ktorý však počas svojej návštevy Československa v apríli 1987 verejne Husáka pochváli. Ten to interpretuje tak, že sa ešte niet kam ponáhľať a že sa vo funkcii udrží. Zo sovietskej strany to však nebolo myslené úplne tak, tiež chceli, aby Husák skončil a nahradil ho Jakeš. Keď sa Gorbačov presunul počas návštevy na Slovensko, mal tam prípitok a ten už znel na zdravie priateľa a dobrého súdruha Miloša Jakeša. A to už niečo znamenalo. O tú funkciu mal, mimochodom, pôvodne záujem i Biľak, dokonca Husákovi údajne povedal „tak ja by som to zobral“, čo malo Husáka šokovať. A potenciálny kandidát bol aj Štrougal, ktorý sa k perestrojke silno hlásil, ale nemal v predsedníctve podporu.

Podľa Miloša Jakeša bol Husák skeptický k ruskému modelu perestrojky. Je to tak?

Zo začiatku áno. Treba si uvedomiť, že sa vodcovia Sovietskeho zväzu veľmi rýchlo striedali. V novembri 1982 umiera Brežnev a nastupuje Andropov, čo bol človek, ktorý kalkuloval s veľkými zmenami. Vydržal však len do februára 1984 a už pol roka predtým bol vážne chorý. Po ňom prišiel opäť konzervatívny Černenko, ktorý vydržal rok, a po ňom Gorbačov a postupne perestrojka. Samozrejme sa na to československí politici pozerali cez prsty a nevedeli, o čo ide a ako vážne sa to berie. Na prvej schôdzke s Husákom a s ostatnými straníckymi vodcami východnej Európy sa mal navyše Gorbačov vyjadriť tak, že každý je pánom vo svojej krajine, čím fakticky pochoval Brežnevovu doktrínu o kolektívnej zodpovednosti. Tlak voči Gorbačovovi bol aj v samotnom Sovietskom zväze, takže bolo otázne, či sa tam udrží. Tak chvíľu vyčkával aj skúsený a obozretný Husák a až na jar 1987 sa prihlásil k perestrojke.

Ako vyzerali jeho dva posledné roky vo funkcii, keď už bol len prezident?

Zasiahlo ho to. Keď sa objavili návrhy na jeho výmenu za Miloša Jakeša, snažil sa tomu zabrániť tým, že by svoje obdobie ešte predĺžil a vychoval svojho nástupcu, za ktorého presadzoval mladšieho funkcionára Františka Pitru. To však neobstálo. A aj Sovieti tlačili na to, aby ho nahradil Jakeš.

Ako to bral osobne?

Vzdáva to, je však veľmi zlomený. Keď minister zahraničia Chňoupek následne letel s Husákom do Moskvy, spomínal si, že Husák celú cestu neprehovoril, bol úplne sklesnutý a Chňoupek sa bál, či bude vôbec schopný predniesť tam nejaký prejav. Najprv úplne rezignoval, nakoniec sa však s tou situáciou ako-tak vyrovnal. Skôr ho trápila forma. Vtedy na zasadnutí predsedníctva vystúpil Biľak, ktorý hovoril, že by nemalo dochádzať k zdvojeniu funkcií, a po ňom predseda českej vlády Ladislav Adamec, ktorý Husáka kritizoval. Husák si to, prirodzene, zobral veľmi osobne a dosť expresívne sa k tomu vyjadril. Povedal, že k nemu pristupujú ako k hovnu na ceste, a hovoril o tom, že ho chcú krágľovať. Zostáva síce už len prezidentom, ale stále aj členom predsedníctva. Je však skôr apatický. Hoci napríklad pri oslavách výročia republiky 28. októbra 1988 sa pokúsi predniesť zaujímavý prejav. Zmienil v ňom Masaryka, Štefánika aj Beneša ako zakladateľov štátu. Dokonca chcel položiť veniec na Masarykovom hrobe. To sa však nakoniec neuskutočnilo pre odpor predsedníctva.

Nakoniec teda na neho predsa dopadla perestrojka.

V určitom zmysle áno, ale bolo to skôr s tým, že sa snažil posilňovať československú štátnosť a česko-slovenskú vzájomnosť oproti nacionalizmu. Nacionálne záujmy sa snažil ponímať veľmi citlivo a v praxi ich skôr redukoval na ekonomický aspekt – otázku vyrovnávania socioekonomickej úrovne Slovenska s českými krajinami. V 70. a 80. rokoch hlavne akcentoval celoštátne hľadisko.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Slovensko, Svet

Teraz najčítanejšie