Šéf ÚPN: Ak dovolíme eštebákom prepisovať dejiny, ÚPN rovno zrušme
V archíve Ústavu pamäti národa (ÚPN) sú citlivé spisy týkajúce sa minulosti politikov, vyťahovať ich však nemieni. Šéf ÚPN Ondrej Krajňák považuje konšpirácie o zinscenovaní 17. novembra ŠtB za tragédiu.
Má obavy z toho, že smerovanie ústavu chcú určovať tí, čo sa k Nežnej revolúcii nepripojili. Šéf ÚPN Ondrej Krajňák cíti „sústredený tlak“ na svoju osobu aj pre kauzu vplyvného českého politika pôvodom zo Slovenska Andreja Babiša. Myslí si, že Smer a SNS by ho najradšej odstavili, aby z ÚPN spravili bezzubý úrad.
Čo ste robili 17. novembra 1989?
Hneď ako sme sa dopočuli o dianí v Prahe, začali sme vyvíjať aktivity v Bardejove, kde som v tom čase pracoval. Vychádzali sme do ulíc a lepili plagáty. Krátko nato som vycestoval do Bratislavy, lebo som chcel byť priamym účastníkom veľkých spoločenských zmien. S piatimi kamarátmi sme išli protestovať pred Justičný palác, kde ešte stále sedel vo väzení Ján Čarnogurský. Požadovali sme jeho prepustenie. V ten istý deň som sa zúčastnil prvej bratislavskej manifestácie, na ktorej Ján Budaj a Milan Kňažko kričali to známe: „Utvorte koridor.“ Ešte predtým som bol zapojený do aktivít tajnej cirkvi, spolupracoval som na vydávaní mládežníckeho časopisu Svetlo, v ktorom som kreslil komiks na pokračovanie, a celý časopis som aj ilustroval.
Vtedajší režim vášho otca väznil. Verili ste, že režim môže padnúť?
V tom čase sme si to celkom neuvedomovali, že sa to môže naozaj stať. Ale rozprával som sa s ľuďmi, ktorí si dobre pamätali rok 1968. A oni hovorili, že „teraz je to silnejšie ako v ’68“, keď nás obsadili Rusi a všetky snahy o zmenu režimu utlmili. To vo mne prebudilo istotu, že buď režim padne teraz, alebo nikdy. Spolu s kamarátmi sme sa aktívne zapojili do zmeny režimu. Stretávali sme sa, povzbudzovali, písali sme a vylepovali plagáty, lebo sme verili, že komunistický režim definitívne padne.
Ako po 27 rokoch vnímate Jána Čarnogurského, z ktorého je rusofil?
Nie som kompetentný, aby som posudzoval jeho postoje, ktoré vzhľadom na jeho minulosť spojenú s pôsobením v katolíckom protikomunistickom disente môže verejnosť vnímať rozporuplne. Čo ma však prekvapuje, je jeho obhajovanie klientov v súdnych sporoch proti Ústavu pamäti národa, ktorí sú vedení ako bývalí spolupracovníci ŠtB a snažia sa očistiť svoje meno. On to vysvetľuje tak, že túto úlohu vníma ako profesionálny právnik, ktorý vtedy obhajoval práva prenasledovaných a dnes je presvedčený, že niektorí z týchto jeho klientov neboli vedomými spolupracovníkmi ŠtB, a preto je potrebné ich brániť. Toto je, paradoxne, oveľa menej pochopiteľné, že prenasledovaná osobnosť ako Ján Čarnogurský bráni teraz tých, ktorí sa v minulosti podieľali na prenasledovaní takých, ako bol on. Ale možno sa riadi biblickým, že treba milovať aj nepriateľov.
Čo hovoríte na premiéra Roberta Fica, o ktorom je známe, že si November nevšimol?
Viem, že bývalý predseda parlamentu Pavol Paška kachličkoval. Ale k tomuto sa neviem bližšie vyjadriť.
Neviete o tom? Je to dosť známy výrok Fica.
Predpokladám, že si to určite všimol, že je to z jeho strany len taká slovná hračka, aby hodnoty, o ktoré sme pred Novembrom zápasili a po ňom získali, možno relativizoval. Je tu snaha zo strany mnohých politikov relativizovať obdobie neslobody, hlavne obdobie normalizácie. Napríklad pripustiť to, že prezident Gustáv Husák nebol až takým zlým prezidentom, že sa snažil o všeobecné blaho a prosperitu. A keby nebol prezidentom on, možno by prišiel niekto iný, kto by sa správal desaťkrát horšie.
Kto z politikov to chce najviac relativizovať?
Musím konštatovať, že dnes proti snahám, ktoré som v ÚPN zaviedol, otvorene vystupujú poslanci parlamentu, pán Martin Glváč a pán Anton Hrnko. Sú to ľudia, ktorí vedome a otvorene útočia nielen na moju osobu, ale, ako sa ukazuje, aj na základné princípy demokracie.
Prečo to robia?
Neviem. Možno im prekáža, že Ústav pamäti národa sa vybral cestou obhajoby princípov slobody a demokracie, ktoré sme po novembri 1989 získali. Vybral sa rovnakou cestou ako jeho zakladateľ, Ján Langoš. Otvorili sme citlivé témy, zverejnili sme mená vyšetrovateľov, sudcov a prokurátorov, ktorí pre nedovolené opustenia republiky posielali nevinných ľudí do väzenia. A po novembri 1989 mnohí z nich urobili veľkú kariéru. Za pozornosť stojí súdny spor s Andrejom Babišom, v ktorom sme na Najvyšší súd podali dovolanie. Iba nedávno sme získali súdne rozhodnutie, ktoré môže celú kauzu zvrátiť. Na začiatku mojej funkcie som čelil tlakom v súvislosti s odvolaním dvoch riaditeľov. Dnes možno preto, že som rozviazal pracovný pomer s ľuďmi, ktorí sa postarali o škandalizáciu ÚPN. Doposiaľ im činnosť ÚPN neprekážala, pretože keď sa hovorilo o nacistickom období, málo sa hovorilo aj o nacistických zločinoch. Zdôrazňovala sa potreba štátnosti a zločiny sa skôr ospravedlňovali. Nehovorilo sa veľa o komunistických zločinoch a jeho obetiach. Ústav sa venoval neškodným a sekundárnym témam.
Za prvej Ficovej vlády, keď vďaka archívu vyšla najavo kriminálna minulosť vtedajšieho šéfa koaličnej SNS Jána Slotu, bola snaha ÚPN zrušiť. Teraz vám Smer s Dankovou SNS odkazujú, že by vás najradšej vymenili. Obávajú sa, že by mohli byť z archívu zverejnené spisy týkajúce sa politikov?
Mať ústav pod vlastnou kontrolou môže byť jeden z dôvodov. Nikdy som sa nesnažil robiť politiku na základe toho, čo archív ukrýva. Vždy som sa tomu vyhýbal. Odkedy som nastúpil do ÚPN, nestal sa žiaden politický škandál, že by sme zverejnili na niekoho spis preto, lebo sa stal významným politikom. Ale nevylučujem, že by sa to mohlo stať v prípade, ak nejaký novinár alebo externý bádateľ skúmajú obdobie neslobody a natrafia na niekoho z politikov, ktorí kolaborovali s bývalým režimom.
Viete, že máte v archíve citlivé spisy týkajúce sa politikov?
Som presvedčený, že v archíve je veľa citlivých dokumentov. Mnohí boli presvedčení, že napríklad v prípade agenta Bureša (krycie meno Andreja Babiša) je už spis skartovaný. Zažaloval nás, že sme poškodili jeho dobré meno. Preto nás súd vyzval, aby sme predložili dokumenty o jeho vedomej spolupráci. Na základe rekonštrukcie zväzku, pri ktorej sme využili aj dokumenty z českého Archívu bezpečnostných zložiek, sa odrazu objavilo 12 ďalších zväzkov. Teda ani my sami nemôžeme vedieť, čo všetko sa ešte môže objaviť v dokumentoch ŠtB.
Ústav tieto dokumenty skúma? Ide po aktívnych politikoch, aby sa to odkrylo?
Nie, v žiadnom prípade nejde po politikoch. Našou úlohou je systematický výskum období od roku 1939 do roku 1989, nemôžeme sa aktívne zaoberať súčasnou politikou.
Jasné, ale ak český minister financií a nádejný premiér Andrej Babiš bol agentom a donášal eštebákom, výrazne to zasahuje do jeho politickej kariéry. Nie je dôležité, aby sa odkrývala minulosť aktívnych politikov?
Toto nie je naším poslaním. To je úlohou vás novinárov. Účelovo na nikoho nesmieme nič vyťahovať. My sme iba správcami archívu ÚPN a jeho obsah sprístupňujeme verejnosti v zmysle platných predpisov. V žiadnom prípade nesmieme robiť politiku. Ak dnes niekto chce povedať, že bol evidovaný neoprávnene, musí sa obrátiť na súd a iba súd o tom môže rozhodnúť. V minulosti ÚPN prehral za sebou 19 sporov, ktoré sa týkali ochrany osobnosti. Prehral ich preto, že z našej strany nebola aktívna obrana. Teraz je to naopak a okrem sporu s Babišom súdne spory neprehrávame.
Tlačili na vás, aby ste nepodali dovolanie na Najvyšší súd a bolo to uzavreté v prospech Babiša?
Nie. Povinnosť hájiť záujmy ÚPN je výsostne našou doménou.
V minulosti sa pre Babišovu žalobu s vami stretol Robert Fico. Kedy ste sa s ním naposledy stretli?
Bolo to iba vtedy, jediný raz, keď pán Babiš zažaloval ÚPN. Odvtedy som s pánom premiérom nebol. Ani nikto zo Smeru sa ma na to nepýtal. Možno z opatrnosti. Sústredený tlak na mňa si podvedome spájam s veľkými kauzami, pred ktorými som neuhol. V Českej republike je pán Andrej Babiš významným politikom a v tejto hre je Ústav pamäti národa iba malým hráčom. No ukazuje sa, že významným.
V archíve ŠtB je ako agent evidovaný aj Babišov brat Alexander, ktorý žije v Bratislave. Skúmali ste aj jeho spis?
Neviem, či sa o to niekto zaujímal, ja nie.
Čo by to znamenalo, ak by ÚPN definitívne prehral spor s Babišom, hoci ste vyše 220 pripomienkami poukazovali na to, že sfalšovať všetky záznamy o agentovi Burešovi bolo nemožné?
Existuje permanentná snaha spochybniť autenticitu archívu ÚPN a spochybniť fakt, že príslušníci ŠtB evidovali ľudí oprávnene. Ak by to bola pravda, potom by ÚPN stratil opodstatnenie pre jednu zo svojich hlavných úloh, lebo spochybnil by sa tak aj zločinecký charakter komunistického režimu a ŠtB. Tomu, že si príslušníci vymýšľali svojich agentov, verí len málokto. Spisy svedčia o opaku. Neobstojí tvrdenie, že neboli agentmi a evidovali ich len preto, lebo si potrebovali zarobiť. Lebo tak nejako dnes vypovedajú na súdoch. Ak dovolíme bývalým príslušníkom ŠtB takto prepisovať dejiny, potom môžeme zrušiť celý Ústav pamäti národa. Lebo sa neopiera o pravdivé fakty, či listinné dôkazy, ktoré sa nachádzajú v archíve ÚPN. My sme však presvedčení, že ŠtB v Československu mala vytvorenú naozaj profesionálnu sieť, ktorá podľa istých princípov evidovala svojich tajných spolupracovníkov a o túto sieť sa aj spoľahlivo opierala. Teraz nehovorím o tom, či informácie, ktoré získavala z výpovedí informátorov, boli pravdivé.
Mali ste veľa súdnych sporov s ľuďmi, ktorí tvrdili, že sú evidovaní neoprávnene. Natrafili ste niekedy na spisy, ktoré by boli celé vymyslené? Práve Babiš hovoril, že všetky záznamy o ňom boli vyfabulované.
ŠtB bola profesionálnou tajnou políciou v Československu a patrila spolu s KGB a STASI medzi najlepšie. Každý spolupracovník ŠtB podliehal krížovej kontrole príslušníkov ŠtB a kontroly boli niekoľkonásobné. O agentovi Burešovi existuje 12 zväzkov z rôznych miest. Rešpektujeme rozhodnutie súdu, že bol evidovaný neoprávnene, ale dali sme dovolanie na Najvyšší súd, lebo nie sme o tom presvedčení.
Po páde režimu bolo veľa citlivých spisov zničených alebo zmizli. Známy je prípad Tisovej vily v Trenčíne, odkiaľ dal Vladimír Mečiar odniesť spisy na seba a jemu blízkych ľudí. Zaoberali ste sa tým, kde skončili a či nie sú kópie?
Osobne som sa tým nezaoberal. Máme informácie iba o spisoch, ktoré sme získali od štátnych orgánov ministerstiev vnútra, obrany, spravodlivosti a Slovenskej informačnej služby. Po rozdelení Česko-Slovenska zostala časť archívov bývalých bezpečnostných služieb, najmä vojenskej kontrarozviedky, na území Česka a delimitačný proces bol predčasne ukončený. Vo veci som informoval aj ministra zahraničných vecí Miroslava Lajčáka a žiadal som ho o nápravu, pričom on sám povedal, že by bolo dobré a správne otvoriť túto tému a získať spisy, ktoré patria na Slovensko.
Aj niečo urobil, aby ich ÚPN získal?
Pán minister mi povedal, že vyvinie iniciatívu, ale mám dojem, že to ostalo iba v tejto rovine. Samozrejme, v tejto záležitosti som oslovil aj vtedajšieho ministra obrany, pána Glváča, a dostali sme zamietavú odpoveď. A tak sme si pomohli inak. Medzi slovenským ÚPN a českým Archívom bezpečnostných zložiek sme uzatvorili zmluvu o vzájomnej spolupráci, na základe ktorej si dokážeme spisy navzájom poskytnúť. Pravda, v zmysle platnej legislatívy. Síce dostávame iba kópie, ale na tomto podklade dokážeme rekonštruovať mnohé, aj zoskartované zväzky.
Ministerstvo vnútra má zas pod zámkom personálne spisy príslušníkov ŠtB narodených po roku 1930. Čo je s nimi, vydá vám ich minister Robert Kaliňák?
Ministerstvo vnútra v súvislosti s návrhom o odobratí výsluhových dôchodkov prejavilo záujem, aby nám bol umožnený prístup k týmto spisom. Zákon predložený nebol a záležitosť ostala na mŕtvom bode. Problémom je aj to, že niektoré spisy sú ešte živé, keďže po novembri 1989 niektorí príslušníci ŠtB prešli do Policajného zboru, alebo do iných bezpečnostných zložiek. K predloženému návrhu zákona, ktorým by sa malo siahnuť na výsluhové dôchodky príslušníkov ŠtB, však nevyhnutne potrebujeme ich komplexnú personálnu databázu. Nie je spravodlivé, že títo ľudia naďalej poberajú vysoké výsluhové dôchodky za obdobie, keď robili zle a tyranizovali druhých. Zatiaľ čo ich obete živoria zo smiešnych dôchodkov, ktoré majú preto také nízke, lebo ako nepriatelia režimu nemohli vyštudovať či mohli byť zamestnaní len v podradných zamestnaniach.
Dokážete tento návrh presadiť? Už sa o to pokúšate dlhšie a stále nič.
Toto bola prvá iniciatíva ÚPN krátko po mojom nástupe do funkcie. V tejto záležitosti som nedávno oslovil aj terajšiu ministerku spravodlivosti, pani Luciu Žitňanskú. Zdôraznil som, že mojou úlohou je upozorniť na túto nespravodlivosť a jej úlohou je zariadiť nápravu. Aby výsluhové dôchodky nebrali ľudia, ktorí vyslovene škodili. Súhlasila, ale či to ostalo iba pri slovách, neviem.
Ešte veríte, že to presadíte?
Jedna vec je iniciatíva, druhá presadenie a tretia odhlasovanie zákona. Obávam sa však, že v tomto čase asi nie. Predsa len hodnoty, o ktoré sme sa v novembri 1989 usilovali, sú bližšie pravicovým stranám a musím priznať, že istá kontinuita zo socializmu sa odráža dnes aj v našom parlamente.
Prežije ÚPN túto vládu?
Zamýšľal som sa nad tým, že zo začiatku nemal ÚPN takú zlú pozíciu, lebo členmi správnej rady boli aj bývalí politickí väzni, ľudia, ktorí mali prodemokratické zmýšľanie. Vyznávali hodnoty, o ktoré sa pred novembrom 89 aj zasadzovali. Nástupom nových vlád je vždy menej a menej tých, ktorí sa o tieto hodnoty zasadzujú. O tom, kam by mal ÚPN smerovať, nás presviedčajú ľudia, ktorí sa nikdy do zmeny spoločenského systému nezapojili. Práve naopak, sú to ľudia, ktorí s bývalým režimom kolaborovali. Obávam sa toho. Vyrastal som v rodine politického väzňa, a preto som bol automaticky vedený k istým hodnotám, ktoré uznávali právo, spravodlivosť, slobodu slova a prejavu… Je to pre mňa niečo posvätné a veľmi dôležité. Teraz, žiaľ, žijeme dobu, keď nerozhodujú ani fakty, ani argumenty, ale rozhoduje počet hlasov. A je jedno, či sa to deje v parlamente, alebo na iných fórach.
Obávate sa, že ÚPN zanikne?
Zániku ani tak nie. Ale celkom iste je tu snaha oklieštiť aktivity ÚPN a aby sa ústav stal bezzubým nástrojom, akýmsi zdanlivým dôkazom demokracie. Aby sme nehovorili o komunistických zločinoch v čase normalizácie. Aby sme normalizáciu vnímali len ako pokus o nápravu chýb z 50. rokov. Aby sme prezidenta Husáka vnímali ako osobnosť, ktorá sa zaslúžila o výdobytky socializmu, že ľudia mali prácu a mali sa relatívne dobre. Ľudia radi spomínajú na staré zlaté časy. Lebo vtedy mali istoty, prácu, strechu nad hlavou. Málo hovoria o tom, že môžu slobodne cestovať, pretože mnohí nemajú peniaze, aby niekam vycestovali. Na negatíva však pomaly zabúdajú a súčasná mladá generácia ich vlastne často ani nepozná.
Kto viac škodí ÚPN, prívrženci komunistického alebo ľudáckeho režimu?
Rovnako jedni ako druhí. Obávam sa, že je to vzájomne prepojené. Pred novembrom 1989 som nevidel nacionalistov aktívne bojovať za ľudské práva a náboženskú slobodu. Odrazu po Nežnej revolúcii ich tu bolo ako maku. S bývalými politickými väzňami som pre ÚPN nakrútil veľa rozhovorov. Viacerí hovorili: „Viete, najväčší gardisti sa stávali najväčšími komunistami.“ Dnes, žiaľ, mnohí bývalí komunisti sú veľkí nacionalisti a obhajcovia národných myšlienok.
Ako vnímate, že dlhoročný premiér slovenskej socialistickej vlády Peter Colotka aj po 27 rokoch vystupuje ako celebrita? Právnická fakulta Univerzity Komenského ho nedávno ocenila medailou.
Minulý týždeň v rámci Festivalu slobody sme mali na právnickej fakulte rekonštrukciu súdneho procesu Stříteský a spol. Pán dekan nám ochotne poskytol miestnosť, kde sme mohli spolu so študentmi Karlovej univerzity predviesť spomínané predstavenie. Pán dekan dal na jednej strane pánovi Colotkovi medailu, ale na druhej strane verejne vyhlásil, že by chcel oceniť aj tých pedagógov, ktorých z fakulty za bývalého režimu vyhodili. Držím mu palce, aby sa mu to podarilo.
Čo si o tom myslíte, že Colotka dostane 27 rokov po revolúcii medailu?
S Colotkom som sa osobne stretol, lebo mu bolo vyčítané, že ako vtedajší predseda vlády má podiel na smrti Hartmuta Tautza (študenta zo socialistického NDS, ktorého pri úteku roztrhali psy pri rakúskej hranici v Petržalke – pozn. redakcie). Teraz v lete, keď bolo 30. výročie od jeho smrti, sme podpísali vyhlásenie a vyzvali sme aj pána Colotku a ostatných žijúcich členov socialistickej vlády, aby sa verejne ospravedlnili. Pýtal som sa pána Colotku, či ho štátna bezpečnosť informovala o zločinoch na hraniciach, konkrétne aj o smrti mladého umelca. Musel predsa o tom vedieť. No on tvrdí, že ŠtB informovala výhradne Prahu a on informácie nedostával. Ťažko tomu uveriť.
Teraz sú veľkou témou konšpirácie a konšpiračné weby, na ktorých sa objavuje aj veľa historických nezmyslov. Čo si o tom myslíte?
Je to zlé, lebo konšpirácie sú zmesou poloprávd a sú pod vplyvom cielenej manipulácie. Konšpiračné weby si na svoju stranu získavajú menej vzdelaných fanúšikov, často náchylných na senzácie. Títo ľahko ovplyvniteľní adresáti konšpiračných teórií následne nadobúdajú presvedčenie, že práve oni vošli do trinástej komnaty a sú potom najpovolanejší vyjadrovať sa ku všetkým a ku všetkému.
Azda najznámejšia konšpirácia spojená s revolúciou je, že 17. november zinscenovala a riadila ŠtB.
Považujem to za obrovskú tragédiu, ak je niekto presvedčený o tom, že 17. november bol konšpiráciou. Rád sa stretávam s Jánom Budajom, a v rozhovoroch som sa ho rovno na tieto veci opýtal. Len sa na tom smeje. Nevylučujem, že Alojz Lorenc sa do procesu Nežnej revolúcie chcel aktívne zapojiť a ovplyvniť vývoj novembrových a ponovembrových udalostí. Ale pravda je taká, že november 1989 bol výsledkom pohybu a konania ľudí zdola.
Ktorá konšpiračná teória vás najviac zaráža s činnosťou ÚPN?
Nevenujem sa konšpiračným teóriám. Pre ÚPN sú však nebezpečné snahy o manipuláciu verejnej mienky napríklad o nehospodárnom nakladaní s finančnými prostriedkami. Úplne ma to zaráža. Ale to, že sme sa sedemkrát sťahovali, Dozorná ani Správna rada ÚPN nepovažuje za nehospodárne. My sme žiadny zákon neporušili. Bol by som rád, keby Najvyšší kontrolný úrad uskutočnil poslancami navrhovanú kontrolu, lebo by možno objavil porušenia zákona, avšak nie moje. Osobne som to žiadal hneď po nástupe do funkcie, ale NKÚ to nepovažoval za potrebné.
Ešte vám vyčítajú drahých právnikov, že ste ich vybrali v rozpore so zákonom.
Už tri a pol roka plnia úlohy pre ÚPN, uvádzame to vždy aj vo výročnej správe do parlamentu a ešte nikdy to nikto nenapadol ako protizákonné. Drahí právnici? Tí, čo nám to vyčítajú, už nehovoria, že dnes práve my doplácame na zanedbanú právnu agendu, ktorú práve oni v minulosti spôsobili svojou nečinnosťou, pričom sa za to nehanbili poberať plat. ÚPN vtedy za sebou prehral 19 sporov. Žalobcovia za poškodenie dobrého mena požadujú nemalé odškodné. V jednom prípade až 1,2 milióna eur, čo je obrovská čiastka. Odkedy som do aktívnej obrany ÚPN zapojil právnikov, žiaden spor okrem toho s Andrejom Babišom sme neprehrali. Konečne v súdnych sporoch s ÚPN začali vznikať aj judikáty, ktoré sú v prospech ÚPN, napríklad príslušníci ŠtB môžu vypovedať len vtedy, ak budú zbavení mlčanlivosti. A toto doteraz nikoho netrápilo a nikto na to nepoukázal.
Aké máte vzťahy s Martinom Lackom, ktorého ste prepustili? Bol známym obhajcom Jozefa Tisa, prívrženec Mariana Kotlebu.
Nie sú dobré. Keď som sa dočítal, čo všetko o mne na svojom webe popísal, musím konštatovať, že z jeho strany sú to obyčajné klamstvá. Udivuje ma, čo všetko je schopný jeden človek vyprodukovať. Dôvody, pre ktoré som ho prepustil, sú zrejmé. Na svojej webovej stránke publikoval text v rozpore s dobrými mravmi a s Etickým kódexom ÚPN, čím nepoškodil len moje meno, ale aj meno ÚPN. Som presvedčený, že v takomto prípade by rovnako postupoval každý zamestnávateľ na Slovensku.
Obhajcovia Jozefa Tisa teda nesmú vystupovať v mene ÚPN?
Úlohou ÚPN je mapovať zločiny nacizmu a komunizmu. ÚPN sa nezaoberá obhajobou Slovenského štátu, toto nie je naša úloha.
Aký je váš názor na Jozefa Tisa?
Nesie politickú zodpovednosť za deportácie slovenských Židov. Na Festivale slobody sme prezentovali oscarový film maďarskej produkcie „Saulov syn“, kde sme mali možnosť nahliadnuť rovno do „pekla“ tejto tragickej udalosti z minulého storočia. Keď sa človek, dôstojná ľudská bytosť, stal iba nepotrebným kusom nábytku, ktorého jediný problém je zbaviť sa ho bez stopy. Zatiaľ čo jedni sa bez slova na túto tragédiu iba pozerali, druhí ako baránky kráčali na istú smrť. Tento obrovský hriech, ktorý ťaží našu spoločnosť, nemôže vyletieť iba tak voľne, hore komínom. Do konca roku 1942 bolo zo Serede do vyhladzovacieho tábora Sobibor vyvezených 25-tisíc slovenských Židov. So sebou si zobrali iba kufre s tým, že odchádzajú na prácu. V Sobibore vystúpili z vlaku, každý dostal číslo s informáciou, že tuto si odložíte kufrík, pôjdete sa osprchovať, a potom si batožinu vyzdvihnete. Ženy sa vybrali na jednu a muži na druhú stranu. Cestičku, ktorou mali kráčať, nacisti nazvali Nebeská aleja. Nakoniec vošli do priestrannej haly. Dvere sa uzamkli a odrazu sa spustili veľké tankové motory, ktoré do budovy vháňali spaliny. Ľudia do polhodiny boli mŕtvi. Dialo sa to postupne. Istý starý pán mi na to povedal, že prezident Tiso za to nemohol, lebo to sa muselo diať až po Slovenskom národnom povstaní. Žiaľ, táto tragédia sa udiala ďaleko pred SNP, lebo v roku 1943 Nemci Sobibor zrovnali so zemou, aby pred Rusmi zahladili všetky stopy. Som presvedčený, že tento do neba volajúci hriech bude náš národ ešte dlho ťažiť a sprevádzať. Ako povedal evanjelický kňaz Dušan Tóth: Kým tento národ nahlas nevyriekne slová „odpusťte, prepáčte“.
Je možné očakávať, že zaznie ospravedlnenie, keď máme vládu, ktorej súčasťou sú Smer a SNS, kde sú aj prívrženci Jozefa Tisa?
Každý národ je veľký nie podľa toho, akú má rozlohu, ale podľa toho, či je schopný urobiť veľké rozhodnutia. Či je slovenský národ veľký, závisí aj od toho, či je schopný sebareflexie a či je schopný urobiť veľký krok a poprosiť o odpustenie.
Viete si predstaviť, že by vláda so Smerom a SNS povedala – prepáčte?
Je veľa ľudí, ktorí si myslia, že slovo „prepáč“ by za nás mal povedať niekto iný. Napríklad Nemci. Že my Slováci sme sa stali len obeťami nacistického režimu. Povedať prepáč nevedia rovnako nacistickí, ako ani komunistickí zločinci. ÚPN nemá právo byť sudcom týchto režimov, ale je povinný o nich hovoriť a neustále ich pripomínať, aby sa neopakovali. Lebo pamäť človeka je krátka.
Budete iniciovať, aby takéto ospravedlnenie zaznelo?
Neviem si celkom predstaviť, na koho sa mám obrátiť. Už teraz pri každej pietnej spomienke to nejakou formou pripomínam. Zločiny proti ľudskosti nie sú premlčané a za komunistické zločiny nebol nikto potrestaný. Stále je dosť času na to, aby sme aj my dokázali povedať nahlas slovo „odpustite“.
Vo funkcii by ste mali skončiť vo februári 2019. Vydržíte do konca a budete sa zasadzovať o ospravedlnenie alebo predčasne skončíte?
Je to dobrý dôvod na to, aby som vo funkcii vydržal až do konca, a aby slovo „odpustite“ zaznelo. Uvidíme, ako to dopadne. Ak sa ma niekto chce zbaviť iba preto, že si robím zodpovedne svoju úlohu, tak potom mu nemienim urobiť radosť. Vo svojich plánoch mám ešte jednu iniciatívu, aby sa súčasťou ÚPN stalo aj Múzeum zločinov komunizmu. Aby najmä mladí ľudia na vlastné oči videli, aké zločinecké režimy tu boli pred nami, a aby sa z toho obdobia poučili. Snáď zvíťazí zdravý rozum.
Je možné zahrnúť múzeum pod ÚPN, keď vo vláde sedia komunisti?
Je to záležitosť dobrej vôle. Táto iniciatíva vznikla za vlády Ivety Radičovej, ale s jej koncom sa skončila aj iniciatíva. Priority nastupujúcej vlády boli iné. Mnohí poslanci majú bližšie k obdobiu, ktoré sme zažívali pred novembrom 1989. Ale to nevylučuje, aby sme sa o to aj naďalej nepokúšali.
Prečo ste si dali do kancelárie fotografiu Antona Srholca?
Anton Srholec bol kňazom, ktorý spájal ľudí dobrej vôle. V jáchymovských baniach prežil veľkú časť svojho života a v živote si toho veľa vytrpel. Bol ľudomilom, vedel sa povzniesť nad každým problémom, nemal zábrany povedať slovo prepáčte a vedel odpustiť. Bol osobnosťou, ktorá je v mnohom pre túto dobu príkladom. Nevzdať sa a vytrvať až do konca. V duchu výroku ďalšieho disidenta, Silva Krčméryho, „Vy máte moc, my však máme pravdu“.
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
