Denník N

Odchádzanie Gustáva Husáka bolo trpké a tiché

Gustáv Husák v Dome Revolučného odborového hnutia (ROH) v Bratislave 13. marca 1986 na zjazde Komunistickej strany Slovenska. Foto – archív TASR
Gustáv Husák v Dome Revolučného odborového hnutia (ROH) v Bratislave 13. marca 1986 na zjazde Komunistickej strany Slovenska. Foto – archív TASR

18. novembra pred 25 rokmi zomrel Gustáv Husák, najaktívnejší slovenský politik éry budovania komunizmu. Po Novembri 1989 žil v ústraní svojej bratislavskej vily. Ako prežíval pád socializmu? Zaujímalo ho, čo sa deje? Cítil vinu?

Jeho vila stojí dodnes, na mieste s krásnym výhľadom na Bratislavu, v pokojnej slepej uličke, ktorú málokto pozná. Na dome, ktorý bol dôstojným, nie však prepychovým sídlom vtedajšieho prominenta, je vidieť, že doň najmenej 30 rokov riadne neinvestovali. Sivý dom s červenou strechou neďaleko Horského parku je miestom, kam sa uchýlila niekdajšia hlavná postava normalizácie a prvý Slovák, ktorý sa stal československým prezidentom po svojom definitívnom odchode z politiky.

Gustáv Husák zomrel 18. novembra 1991 takmer opustený. Zostala s ním len najbližšia rodina – dvaja synovia Vladimír a Ján, ktorých roky pre väzenie a prácu zanedbával – ale takmer žiadni osobní priatelia či kolegovia. Skutočných priateľov mal málo, ak vôbec.

Husákov život v 50., 60. a 70. rokoch je pomerne známy. Odchádzanie do úzadia, ktoré sa začalo už v polovici 80. rokov, je preskúmané menej a väčšinu pocitov z tohto obdobia si tento introvertný človek nechal pre seba. Aký vlastne bol Gustáv Husák? Chápal, že aj on raz musí skončiť, že socializmus nemá budúcnosť a musí padnúť? Vyčítal si vôbec niečo?

„Bol to človek vzdelaný, vedecky založený, múdry, bezprostredný. Demokratický, ale jeho demokratizmus bol taký, že začínal u sebadisciplíny. Nakoniec to bola predovšetkým kultúrnosť. Mne sa veľmi páčil, aby som bol úprimný,“ spomínal pre ČT na Husáka po dvadsiatich rokoch bývalý sovietsky líder Michail Gorbačov. Prezident Sovietskeho zväzu bol s Husákom v kontakte sporadicky a Gorbačov mu navyše ani veľmi nepadol do oka. Zjavil sa v roku 1985 a stal sa predzvesťou Husákovho politického aj osobného konca.

Z väzenia späť do strany

Dlhoročný aparátčik a jedna z postáv Slovenského národného povstania si v živote užil neuveriteľné vzostupy a strmé pády. Za Slovenského štátu bol jedným z vodcov SNP a už v roku 1946 sa stal predsedom Zboru povereníkov, čo bola obdoba slovenskej vlády v rámci Československa.

Keď v roku 1948 prevzal moc Gottwald, bol jeho blízkym spolupracovníkom. No už v roku 1950 Husáka zatkli. Potom ho štyri roky bez vysvetlenia väznili, často ho mučili a držali na samotke. V roku 1954 ho odsúdili na doživotie a až na základe amnestie v roku 1960 ho prepustili.

návšteva Bratislavy
Začiatok kariéry. Husák s Gottvaldom v Bratislave v júni 1948. Foto – TASR

Jeho ďalší život i jeho povahu zrejme poznamenal práve pobyt vo väzení, ale aj jeho súkromné tragédie. Jeho prvá manželka, divadelná režisérka Magda Husáková Lokvencová, si počas viac než deviatich rokov Husákovho väzenia začala s hercom Ctiborom Filčíkom, hoci už pred tým bolo ich manželstvo skôr formálne. Husák ho ukončil rozvodom. Magda zomrela už v januári 1966 a on to napriek rozvodu niesol ťažko.

Zle sa skončil aj jeho druhý vážny vzťah s neskoršou druhou manželkou Vierou Millerovou. Sporadicky sa s ňou začal ukazovať na verejnosti už koncom 60. rokov. Millerová bola angažovanou komunistickou novinárkou a kvôli Husákovi sa rozviedla. Oženil sa s ňou až v roku 1975, už ako prezident. Sobáš bol nenápadný a vraj z neho neexistujú ani fotografie.

Viera Husáková zomrela už v roku 1977 pri havárii vrtuľníka, ktorý ju ako prominentnú pacientku prevážal z Bardejova do Bratislavy na ošetrenie zlomenej ruky. Husáka to veľmi zasiahlo a veľká časť historikov aj jeho súčasníkov sa zhoduje, že išlo o ďalší zlomový bod jeho života, pre ktorý sa uzatváral do seba.

Rozplakal sa pri väzení

Napriek tomu, že o ňom mnohí hovoria ako o technokratovi, ktorý svoje city verejne neprejavoval, niektorí ho zažili aj v momentoch, keď bol veľmi osobný. Napríklad predseda československej vlády zo 70. a 80. rokov Lubomír Štrougal pred časom v Českej televízii spomínal, ako sa Husák rozplakal v pivnici zámku Koloděje, kde mala v 50. rokoch svoje väzenie ŠtB. „Luboš, tak tu bola taká drevená komôrka a tu som bol deväť mesiacov v samoväzbe. Chcel som, aby si to videl, viackrát už sem nepôjdem,“ hovoril vraj Husák Štrougalovi.

Leonid Brežnev (v¾avo) a Gustáv Husák poèas oficiálnej priate¾skej návštevy sovietskej straníckej delegácie v Prahe v máji 1978. Foto: K. Mevald, archív TASR
Husák s Leonidom Brežnevom v roku 1978. Foto – TASR

Keď Václav Havel prebral po Husákovi úrad, zamestnanci mu spomínali, ako Husák zvykol v letnom sídle v Lánoch pozerať celé hodiny do steny a počas toho nechával ochrankára prechádzať sa sem a tam pod oknom. Havel, ktorý bol sám väzňom, si myslel, že si tak jeho predchodca z nejakých dôvodov vracal spomienky z väzenia.

Zvláštne správanie Husáka opisoval Denníku N aj bývalý reformný komunista Miroslav Kusý, ktorý sa s ním pracovne stretával v 60. rokoch. Husák bol podľa neho vždy formálny a „psí čumák“. „Ožil jedine vtedy, keď prišla desiata, rozvoniavala nejaká tá cigánska pečienka, alebo niečo podobné. Ako bývalý väzeň si to cenil. Vtedy sa mu očká rozsvietili a v tú chvíľu, kým sa desiatovalo, bol ľudský, prístupný, dalo sa s ním rozprávať.“

O jeho úlohe v roku 1968, keď sa stal najprv podpredsedom vlády a po invázii vojsk Varšavskej zmluvy normalizátorom krajiny, sa toho popísalo veľa. Obdobie, keď bol Husák na výslní a keď sa v roku 1975 stal prezidentom po Ludvíkovi Svobodovi, ničilo pod jeho vedením životy desaťtisícov ľudí, ktorí s inváziou nesúhlasili. Tým, čo neodporovali, zasa režim zaisťoval relatívne pohodlný život. Husákova kariéra bola v pods­tate hladkou cestou celými 70. rokmi, keď viedol stranu s plnou podporou Moskvy a vedenia KSČ.

Oficiálny portrét z roku 1988. Foto - TASR
Oficiálny portrét z roku 1988. Foto – TASR

80. roky boli na neho príliš

Zlom v kariére Gustáva Husáka nastal v polovici 80. rokov. Začal cítiť narastajúci tlak na režim i na seba z mnohých strán. Hoci opozíciu a disent jeho režim držal nakrátko, neustále problémy plánovanej a nedostatkovej ekonomiky hnevali bežných obyvateľov. Hlavnou ranou bola „perestrojka“, teda prestavba režimu, s ktorou prišiel Gorbačov. Jeho prístup bol hneď zo začiatku iný než Husákov, ktorý dovtedy razil konzervatívnu líniu – plánovanú ekonomiku, tvrdé potláčanie opozície, štátne a cenzurované médiá.

„Mal k perestrojke kritický prístup. Bol za to, že treba niečo zlepšovať. Ale bol si vedomý tých dôsledkov, ktoré perestrojka môže nakoniec mať. Tá perestrojka totiž vo svojej podstate znamenala demontáž socializmu, pretože otvorila priestor vnútorným aj medzinárodným silám, aby mohli na socializmus zaútočiť,“ hovoril Denníku N o Husákovi a jeho posledných rokoch jeho nástupca v role generálneho tajomníka Miloš Jakeš. Tvrdí, že on i Husák mali svoju predstavu o perestrojke – chceli ju bez zásadných zásahov do systému. Priatelia mimochodom nikdy neboli.

archívna snímka generálny tajomník ÚV KSSZ Michail Gorbaèov prezident ÈSSR Gustáv Husák Gejza Š¾apka Kamenné námestie

Keď Husák v roku 1987 odovzdával stranícku funkciu Jakešovi, prezident už bol pod vnútrostraníckym tlakom. Z jednej strany pre svoj vek a zdravotný stav, z druhej preto, že bol zástancom tvrdého jadra. Strana nakoniec za nového lídra zvolila Jakeša, ktorý bol len o deväť rokov mladší, nebol zďaleka taký bystrý a k tvrdej línii dovtedy patril rovnako ako Husák.

Bola taká nálada

Dnes 94-ročný Jakeš hovorí, že Husák mal v čase odchodu z funkcie generálneho tajomníka iba menšie zdravotné problémy, pre ktoré na funkciu rezignovať nemusel. „Bola taká nálada, aby prišla zmena. Aby zostal prezidentom, ale už nemal všetky funkcie. Dovtedy bol aj predsedom Rady obrany štátu, Národného frontu.“

Jakeš si spomína, že keď sa ho Husák pýtal, či má odísť, odpovedal mu, že je to jeho vec. Husák napokon rezignoval formálne sám. Jeho zdravotné problémy neboli rozhodne zanedbateľné. Už na konci 70. rokov – po smrti druhej manželky – dostal prvú mŕtvicu. On i strana ju utajili. Neskôr prekonal ďalšiu jednu alebo dve mozgové príhody.

Odchod zo straníckej funkcie nebol zrejme taký hladký, ako ho opisuje Jakeš. „Nie som hovno na ceste, do ktorého sa dá kopnúť… Vidím vám všetkým až do žalúdka,“ vybuchol krátko pred svojím koncom Husák na predsedníctve ÚV KSČ po tom, ako sa ho skupina okolo Vasila Biľaka pokúšala spochybniť. Tento výrok je aj v oficiálnom zázname z predsedníctva. V skutočnosti na jeho koniec nenápadne tlačila aj Moskva.

Osamelý prezident

Ako prezidentovi mu zostali len symbolické funkcie. Reprezentoval krajinu navonok, podpisoval zákony. Jakeš tvrdí, že úplne sa svojich straníckych funkcií nevzdal a ďalej pravidelne chodil na zasadnutie predsedníctva partaje. A nový generálny tajomník Jakeš za ním chodil na Hrad zhruba raz za dva týždne.

Hoci na Pražskom hrade, kde Husák býval, trávil väčšinu času od svojho zvolenia v roku 1975, od roku 1987 ešte viac osamel a správal sa stále zvláštnejšie. Svojské spôsoby mal vždy. Nedôveroval ľuďom, k podriadeným bol formálny, takmer neexistovali ľudia, ktorí ho mohli oslovovať krstným menom. Historici píšu aj o tom, že bol niečím, čo sa dá nazvať „mužský šovinista“ a k ženám sa nesprával veľmi úctivo. Bol egocentrický, mal o sebe veľmi vysokú mienku, nikdy nehovoril o tom, že urobil chybu, ale že si chybný krok vyžiadali udalosti, celý život bol schopný obetovať hoci aj ľudí, ktorí mu dôverovali, keď si to situácia vyžiadala.

Súčasne však bol skromným človekom. Neobklopoval sa majetkom, hoci mohol. Jednoducho sa obliekal a na večere a raňajky zvykol svojho ochrankára poslať po párky. Napriek tomu počas života zhromaždil menšiu zbierku obrazov významných domácich autorov. Jakeš dokonca tvrdí, že aj polovicu svojho, na tú dobu vysokého platu zvykol rozdať.

10. decembra 1989 vymenoval vládu a v ten deň odstúpil. Foto - TASR
10. decembra 1989 vymenoval vládu a v ten deň odstúpil. Foto – TASR

Bublina na druhom poschodí

Pomery počas posledných rokov na Husákom Hrade Denníku N opisovala vtedajšia zamestnankyňa prezidentskej knižnice Jana Krásná.

„Chodil do úradu, alebo skôr – vždy ho tam nejakým spôsobom dostrkali. Býval v záhradnom domčeku v Kráľovskej záhrade. Mal pracovňu na druhom poschodí, ktorú mu úplne prispôsobili. Zrušila sa kvôli nemu Masarykova knižnica. Tam bol však úplne odrezaný od reality,“ spomína na posledné roky Gustáva Husáka v úrade.

Krásná pracovala o poschodie vyššie a každé ráno pripravovala pre prezidenta dennú tlač, ktorú zvykol k Husákovi nosiť jeho tajomník. „Bolo to tam nastavené tak, aby ho nedajbože niekto nestretol,“ opisuje pravidlá správania bežných zamestnancov na Hrade. Nevie, či izolácia Gustáva Husáka na druhom poschodí bola jeho nápadom, alebo nápadom jeho najbližších spolupracovníkov. Na poschodie počas jeho prítomnosti nesmela ani upratovačka. Keď 10. decembra 1989 rezignoval, s bežnými zamestnancami sa ani neprišiel rozlúčiť, spomína Krásná, ktorá potom pracovala v kancelárii počas celého funkčného obdobia Václava Havla.

Odišiel v podstate nepovšimnutý a bez kompetencií akokoľvek zasahovať do udalostí v Novembri 1989. Na záver stihol vymenovať vládu národného porozumenia, v ktorej boli aj nekomunisti. Vtedajší čerstvý vicepremiér a bývalý disident a politický väzeň Ján Čarnogurský si spomína na krátku komunikáciu s prezidentom pri svojom vymenovaní. Husák mu vtedy pošepol, že on ho zavrieť nedal.

Oznámil, odišiel, nekomentoval

Keď abdikoval, predniesol prejav, v ktorom ani len nenaznačil, že by on, alebo režim v niečom pochybili. „Oznamujem vám, že som sa rozhodol odstúpiť z funkcie prezidenta Československej socialistickej republiky,“ stroho napísal a k tejto vete pridal len podpis.

„Celý život bojoval za to, aby to bol socialistický štát. Tie udalosti vnímal negatívne. Dotklo sa ho to,“ hovorí Jakeš o tom, ako Husák vnímal November 1989. „Bola to pre neho bolestivá vec.“ Jakeš dodáva, že sa s Husákom od jeho abdikácie už nikdy nevidel a ani si s ním netelefonoval.

„Nastupoval ako predstaviteľ normalizácie, ale zároveň si dokázal nepretržite udržovať, tak ako to všetci kolaboranti robia, imidž toho, ktorý je záchranou pred tými horšími. Aby tu nevládol Biľak, tak tu rozumne vládol Husák. Hoci sa zatváralo rovnako ako za Biľaka a všetko bolo rovnaké, ale imidž toho miernejšieho si nejakým spôsobom udržiaval,“ povedal pred časom o Husákovi jeho nástupca v úrade Václav Havel.

V akom stave zostala prezidentská kancelária po Husákovi? Vtedajší Havlov osobný tajomník Vladimír Hanzel hovorí, že sa s Husákom pri odovzdávaní úradu s končiacim prezidentom ani len nestretli. Odstúpil z funkcie viac ako dva týždne pred zvolením Havla a už sa na Hrade neukázal. K Havlovej administratíve sa potom pridali niektorí z radových zamestnancov kancelárie. Hanzel si dokonca spomína, že v čase medzi koncom Husáka a príchodom Havla niektorí z pôvodných zamestnancov založili na Hrade miestnu pobočku Občianskeho fóra.

„Z toho spiaceho Hradu sa to menilo na veľmi rušné miesto,“ hovorí. Keď prišli Havlovi ľudia, na Hrade nebol ani jeden fax a už vôbec nie počítač. „Bol tam nábytok ako v obchodnom dome. Na zemi neboli koberce, ale linoleum. Bol to aj estetický šok. Reprezentačné priestory boli však samozrejme zachované.“

Vila Gustáva Husáka. Foto N - Tomáš Benedikovič
Vila Gustáva Husáka. Foto N – Tomáš Benedikovič

Vo vile zostal osamelý

Po odchode z Hradu sa Gustáv Husák vrátil do svojej vily pri Horskom parku. Starala sa o neho najmä rodina, ktorá býva v susednom dome, a neskôr aj opatrovateľka. Najprv žil z úspor, až od roku 1991 dostával dôchodok približne 3800 korún, čo bolo v tom čase menej ako štandardný plat.

Nepúšťal k sebe takmer nikoho cudzieho. Jedným z mála, kto sa k nemu dostal, bol jemu blízky komunistický historik Viliam Plevza. S Denníkom N sa rozprávať nechcel, vo svojej knihe Vzostupy a pády Gustáva Husáka však opisuje posledné dva roky jeho života. V prvých mesiacoch sa dal na prvý pohľad zdravotne mierne do poriadku, ale ďalej fajčil a občas si doprial pohárik alkoholu. V septembri 1990 už bol na tom viditeľne horšie. Odmietal jesť, ale odmietal aj lekárske vyšetrenia. „V polovici októbra som našiel starého pána opäť na záhrade. Opieral sa o svoju paličku. Vyzeral, akoby duša chodila do neho len spávať, sotva očami blikal,“ píše Plevza.

Podľa Plevzu sa Husák aj v tom čase zaujímal o politiku. Rozčúlil ho napríklad článok spisovateľa Ladislava Mňačka, ktorý volal po politickom procese s Husákom, zaujímal sa o vývoj v KSS, ktorú prebral reformný komunista Peter Weiss.

Posledná rozlúèka s bývalým prezidentom ÈSSR a generálnym tajomníkom ÚV KSÈ Gustávom Husákom sa konala 21. novembra 1991 v bratislavskom krematóriu. Poh¾ad na úèastníkov smútoèného obradu. Na archívnej snímke uprostred synovia G. Husáka /z¾ava/ Ján a Vladimír s manželkami poèas rozlúèkového aktu. FOTO ARCHÍV TASR - Ivan Rychlo *** Local Caption *** scan sken politici bývalí prezidenti štátnici komunisti história minulos politické ponovembrové udalosti ¾udské práva totalita nesloboda
Pohreb bývalého prezidenta bol skromný. Foto – TASR

Koniec so Sokolom

Husákovi medzičasom diagnostikovali rakovinu žalúdka a podstúpil operáciu. Zotavoval sa vo svojej vile. V januári 1991 prvýkrát od svojej abdikácie prehovoril, keď dal rozhovor ľavicovému Novému slovu. Potom sa jeho zdravotný stav ďalej zhoršoval a posledné týždne života strávil v nemocnici na Kramároch, najskôr na internom oddelení, potom na ARO.

Zvláštne boli aj posledné dni jeho života. Husák bol z katolíckej rodiny a v detstve bol miništrantom v Dúbravke. Krátko pred smrťou k nemu do nemocnice prišiel arcibiskup Ján Sokol, ktorý neskôr hovoril, že bývalý prezident súhlasil, aby mu dal posledné pomazanie.
Jeho syn Vladimír však tvrdí opak. „Prišiel za ním (Sokol) neohlásene do nemocnice napriek nášmu nesúhlasu. Ešte keď bol otec doma, raz som za ním ráno prišiel, dali sme si kávu a povedal mi: Teraz ma počúvaj. Ja si neprajem žiadneho kňaza,“ spomínal pred časom Vladimír Husák v denníku Sme.

Husák bol už v tom čase vo veľmi zlom zdravotnom stave a jeho príbuzní i lekári tvrdili, že Sokola, ani jeho ponuku na posledné pomazanie nemohol vnímať. Zomrel 18. novembra popoludní. O jeho smrti informovala štátna televízia aj iné médiá krátkym oznamom. Nemal štátny, ale súkromný pohreb v bratislavskom krematóriu, ako si to želala rodina. Bol bez účasti médií, ale prišiel naň vtedajší slovenský premiér Ján Čarnogurský a predseda Slovenskej národnej rady František Mikloško. Do Bratislavy kvôli nemu pricestoval aj Jakeš a niekoľko ďalších bývalých komunistických funkcionárov.

Hoci to ortodoxní komunisti žiadali viackrát, sochu ani pamätnú tabuľu Husákovi nepostavili. Jeho hrob na cintoríne v Dúbravke je dodnes miestom komunistických spomienkových slávností. Občas k nemu chodí aj Jakeš.

bývalý prezident Èeskoslovenská socialistická republika ÈSSR generálny tajomník UVKSÈ Gustáv Husák hrob pomník sté narodenie 100. výroèie spomienka cintorín bratislavská Dúbravka

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Slovensko

Teraz najčítanejšie