Denník N

Viac trpí, ako spieva. Mali filmári takto nakrútiť Richarda Müllera?

Foto – miroremo.sk
Foto – miroremo.sk

Po veľkých diskusiách, ktoré sprevádzajú film Cooltúra, prichádza režisér Miro Remo s ďalším dokumentom Nespoznaný.

„Jeho depresia mala tri stupne. Ten najťažší bol úplne zväzujúci a svojím spôsobom sa dá hovoriť o zázraku, že nespáchal samovraždu. V štádiu znesiteľnejšom nespal, nejedol, nemal o nič záujem, ale už sa dokázal premôcť a mohol pracovať. A potom zvykol byť v stave, keď o sebe vyhlasoval, že je stále depresívny, ale už mal tendenciu rýchlo a veľa rozprávať.

Do depresie vstupoval stav opačný – manický. (…) V hypománii sa cítil veľmi dobre. Považoval ju za akúsi odmenu za trýzeň v depresii. Pripadal si ako v stave miernej ľahkosti či opojenia dobrým vínom. Odrazu sa dostavila obrovská ponuka myšlienok a asociácií. Pálilo mu to, dokázal improvizovať, perlil, bol gejzírom nápadov. Sám vravel, že si pripadá, akoby to všetko ním pretekalo. Je to ako jeden permanentný flám, všetko je vám jedno, žiadne riziko nie je dosť veľké, aby vás zastrašilo.

V depresii je človek protivný sám sebe, v mánii naopak, blízkemu okoliu. V mánii sa zároveň napácha najviac neuvážeností, sobášov, rozvodov. Škody bývajú nesmierne, ale dotyčný ich pochopí až neskôr. Subjektívne je mánia príjemná. U umelcov je motorom tvorby, múzou ľahkosti. Ak je spojená s talentom, sýti gejzír nápadov, z ktorých môžu vzniknúť veľké diela.“

Takto opisuje českého herca Miloša Kopeckého v jeho autobiografickej knihe psychiater Cyril Höschl. Najskôr hovorí, že dostal priamy súhlas písať o jeho chorobe, ktorá ho začala trápiť už v 70. rokoch, a potom dodáva, že Kopecký nie je prvým ani posledným umelcom sužovaným maniodepresiou. Niečo podobné, no bez tohto kontextu, ukazuje nový dokumentárny film Nespoznaný.

Pozorovateľ

Ak ste tento film ešte nevideli, musíte sa rozhodnúť. Ste pripravení sledovať trápiaceho sa človeka, ktorý zápasí s vlastnou hlavou aj s telom? To, čo je v kinách, sa titulkuje ako producentská verzia. Znamená to, že autor musel oželieť minútu filmu, dohodli sa tak jeho producenti s manažmentom speváka.

Aj v tejto verzii sú zábery, ktoré sa môžu zdať fanúšikom Richarda Müllera za čiarou. Lenže on aj manažér s nakrúcaním počas troch rokov súhlasili. A filmárov pustili aj tam, kam sa už nedostali ani mnohí jeho muzikanti a priatelia, navyše im dali k dispozícii celý súkromný videoarchív.

A teraz prichádza kľúčová otázka: Kde je hranica toho, čo by sa malo o známych osobnostiach vedieť verejne? Publikum, ktoré už zažilo aj rozpačité Richardove koncerty, väčšinou nepozná dôvody jeho indispozície. Teraz ich uvidí na vlastné oči. Je tu niekoľkonásobne viac minút zo zákulisia než z pódia.

Dokument ukazuje tvrdú prácu, ale aj tvrdú pravdu a je nielen o hlavnom hrdinovi, ale aj o ľuďoch, ktorí ho obklopujú. Ktorí ho musia obklopovať, aby bol schopný fungovať v šoubiznise, a ktorí sú od jeho kariéry závislí. On sám miestami pôsobí, akoby najradšej zo všetkého vycúval, čo potvrdzuje aj jeho dcéra, ktorá vraví, že by si najradšej kúpil dom niekde na pláži a žil v ústraní. Vzápätí sa po boku otca postaví pred desiatky blýskajúcich fotografov a počúva jeho rady, ako sa pohybovať v šoubiznise. Celebritou sa nedá byť len vtedy, keď sa to človeku hodí, sláve treba veľa obetovať a robiť mnohé kompromisy.

Napokon o tom niečo vedia aj filmári – aj preto v úvode dokumentu nechali rozprávať napríklad Adelu Banášovú a Helenu Vondráčkovú. To je zároveň ďalší z dôvodov, prečo Nespoznaný nie je klasickým (hudobným) dokumentom. A nie je ani tak o hudbe, ako o tom všetkom, čo za ňou stojí.

O ňom, ale bez neho

Režisér Miro Remo je tu len pozorovateľom, ktorý sa rozhodol ukázať všetko, čo mu pripadalo zaujímavé. Nie je to prístup „najskôr človek, potom film“, ktorý si osvojila silná generácia dokumentaristov študujúcich u Dušana Hanáka. Má skôr bližšie k priamočiarej doku-žurnalistike, akú robí napríklad Zuzana Piussi, vrátane jej schopnosti dostať sa so zapnutou kamerou takmer kdekoľvek.

Teda až na to, že zábery sú často precízne vizuálne nakomponované a že chýba rozhovor autora s hlavnou postavou. Richard Müller sa síce nechal nakrúcať, ale nie vyspovedať. Je to obrana pred komentovaním citlivých tém? Možno. Ale možno tiež potreba odstupu od seba samého. Aj na novom albume 55 zveril hudbu Ondřejovi Brzobohatému a texty Petrovi Uličnému. Je to teda tiež o ňom, ale zároveň tak trochu bez neho. Film a album sa dajú pochopiť ako dva projekty-portréty, ktoré si objednal k narodeninám s dvomi rovnakými číslicami. Aj keď mal 44 a 33 rokov, vymyslel vždy niečo špeciálne.

Naznačená minulosť

Rovnako ako film sa volala jedna z prvých piesní mladého speváka začínajúceho v 80. rokoch. On sám však bol nespoznaným veľmi krátko. Preslávil ho už debut so skupinou Banket a ešte pred novembrom 1989 bol vďaka hitu Štěstí je krásná věc aj hviezdou v Čechách. Stal sa súčasťou šoubiznisu, ale bez toho, aby robil popové odrhovačky.

V polovici 90. rokov bol na vrchole – zároveň však na vrchole najdivokejšieho obdobia – a okrem silných nových piesní sa postupne začali vyplavovať aj problémy. Drogy, rozpady dlhoročných vzťahov a po smrti „dvorného“ skladateľa Jara Filipa silnejúce depresie, ktoré poznačili aj jeho verejné vystúpenia.

Táto minulosť je vo filme len naznačená. Veľký priestor dostali tri kľúčové ženy, od prvej manželky Sone cez Ivu Bittovú až po súčasnú partnerku Vandu Wolfovú. Ich príbehy ilustrujú spevákovu postupnú premenu, no chýba otec (známy herec), s ktorým mal  komplikovaný vzťah, a matka sa objaví len na pár sekúnd bez toho, aby niečo o synovi povedala. Keby už o Richardovi Müllerovi vznikol nejaký „základný“ film (jeho dlhoročný partner Andrej Šeban taký má) alebo by existovala kniha, akú práve vydali Meky Žbirka alebo Marika Gombitová, Nespoznaný by mohol byť veľmi silný doplnok príbehu.

Keďže je však prvý, mnohí logicky očakávali, že sa bude venovať nielen výseku zo života známeho päťdesiatnika a nielen jeho pôsobeniu v projekte Hlasy. Autori zostali fér v tom, že pred záverečnými titulkami nastrihli text, ako sa spevák po ukončení nakrúcania dostal do oveľa lepšej formy a odohral množstvo koncertov. Kto videl jeho turné 15 rokov bez Filipa, vie, že to tak naozaj bolo. A že potom obraz osobnosti už len matne prebleskujúcej lepšie časy príliš nesedí.

Lenže je tu ešte jedna zásadná vec, nazvime to autentický pohľad autorského filmu. Kto chce dnes hovoriť o Richardovi Müllerovi, nemôže sa tváriť, že jeho choroba neexistuje. Dokument, ktorý by to zastieral, by bol neúplný a falošný. A to by bolo omnoho horšie.

Teraz najčítanejšie

Náš život je vo vašich rukách. Ilustračné foto – Paddy O’Sullivan/Unsplash